V živote človeka prídu rôzne obdobia-šťastné aj smutné...je to fakt smutné, komentovat je to zbytočné, môžeme ta len slovami podržať a podporiť...ostatné žial musis sama...viem lahko sa to píše, ťažko kona....proste musist tvrdo bojovat, byt realne na zemi a nesnívať...myslíš, že ked sa ty trápis, deti to nevedia? aj malé batola vycíti,že sa niečo deje...proste ta nervozita, stres, strach je v nas a dieta to vycíti...musis byt silna a povzbudzovat nielen deti ale aj samu seba tým, že tvoja sestra sa medzi vás vráti...či už tak alebo onak....prepač že to písem tak mozno kruto, ale žial je to tak...bud sa vráti medzi vás a budete zdielat svoje radosti a starosti spolu ako predtým, alebo sa k vám vráti v podobe anjelika a bude na vás a svoje deti dozerat....až mi teču slzy ked to pisem, ale viem čo prezivas...bola som v podobnej situacii, ked som mojim detom nevedela vysvetlit, kam odisiel človek,ktorého mali radi a čo je s nim...deti maju v nevhodný čas prílis silné otazky...nepretvarovala som sa...nehanbila som sa...s plačom som im to vysvetlovala...je to ťažké aj teraz,ked preslo pár rokov...drzím palce a viera a nádej zomieraju posledné...tak ver a maj svoju nádej...musis len trpezlivo detom vysvetlovat dokola, že mamina je stale s nimi,aj ked nie je pri nich,nepohladi ich,nedá bozk, ale stale je tu, vidi, ako sa napr.hraju, papaju,spinkaju a pod. musis im stale hovorit, že ich lubi, len im to nemôže teraz ukazat-svoju lásku, ale určite im to ukáže ked sa vylieči a príde...na deti to zabera, aj ked tie male stvorenia v podvedomi vedia, že sa niečo deje...prajem vela ale fakt vela sil....

So zovretým hrdlom a očami plnými sĺz som si prečítala Váš príspevok. Je ťažké povedať, urob toto, všetko sa zmení, je pravdou len to, že všetko vyrieši ČAS, OSUD, LEKÁR a BOH.
Vy všetci ostatní len prosím naďalej pomáhajte detičkám a manželovi, ale najmä sestre, tým, že pomáhate im, pomáhate aj jej osudu, do ktorého patríte, pomáhate času, lebo svoj vlastný venujete pre dobro iných, pomáhate lekárovi, lebo bez Vašej pomoci a množstva nekonečných slov, ktorými sa sestre prihovárate s modlitbou k Bohu, aby vrátil životu to, čo mu patrí, bez toho by sestra asi necítila tú silu, ktorá z Vás vyviera, plačte, kde ste sama, deťom venujte objatia a úsmev, lebo to potrebujú cítiť. Viem, ľahko sa mi hovorí z druhej strany počítača, ale verte, prekonala som v živote veľa bolesti, veľa sĺz, keď mi povedali hroznú diagnózu, keď som sestre nahrádzala mamu a spolu sme to dotiahli až do veku starých mám, ale nie o sebe som chcela hovoriť...
Držím Vám palce, želám veľa síl, posielam objatie plné pozitívnych myšlienok.

zaneth, píšem ti zo slzami tieto riadky. Len nedávno som prežila niečo podobné, zrazu som sa stala mamou a babkou v jednej osobe na plný úväzok . Musela som sa postarať o dvojročnú vnučku, o chorú dcéru, pracovať aby sme mali z čoho žiť a zároveň v noci tíšiť vnučku, ktorá narieka za mamou. Nevidela ju osem mesiacov, bolo to hrozné aj krásne . Spravila som si režim, dala ju do škôlky, poobede som sa jej venovala a v noci som dorábala zameškanú robotu. Už som veľa krát bola na pokraji fyzických aj psychických síl, ale kvôli tej malinkej som to dokázala. Dcéra je už lepšie aj keď ešte nič nie je ako má byť, ale tej malinkej som každý deň sľubovala, že jej mamička príde. Niekedy som ani neverila, že sa z toho dostane, ale keď som sa na tu malinkú pozrela, sama som sa presviedčala, že predsa príde. Bola som vďačná môjmu manželovi a rodine a zaťovi , ktorí sa mi snažili pomáhať. Bolo to kruté ale zvládli sme to. Preto prajem aj tebe zaneth z celého srdca, aby si verila ako ja že sa uzdraví a aj sa uzdravila natoľko, aby mohla byť medzi nami. Som šťastná, že moja vnučka má oäť svoju mamičku. Tá malinká mi dala silu žiť , vždy ma vrátila do života vtedy, keď som zo zúfalstva to chcela vzdať. Predsa nemôžeme stále myslieť na to najhoršie. Verím, že to zvládneš a prajem tebe veľa síl a tvojej sestre skoré uzdravenie.

Hoci som dlhšie nenapísala, verte mi, že každý deň do tejto témy nazriem, ale popri starostlivosti o dve malé deti už nemám energiu prispieť sem. Navyše moji rodičia, ktorí sú tu som mnou, sú na tom psychicky zle, takže sme vyhľadali pomoc psychológa. To mi nateraz odoberá energiu viac, ako stav mojej sestry, ktorí je stabilizovaný, všetky životné funkcie fungujú, dnes by ju mali previezť na koronárnu jednotku, aby zistili, čo zapríčinilo to zlyhanie srdiečka, nakoľko je však v bezvedomí vôbec neviem ako sa to bude riešiť. Je to také kolísavé, jeden deň máme optimistickú náladu, na druhý deň je to naopak. Jednoducho chce to čas. Jej manžel to zvláda perfektne, čo sa týka zdravotnej starostlivosti - robia pre ňu všetko. Ďakujem všetkým za podporu, nevzdávame to, len musíme teraz dať nejako dohromady. Zajtra príde k detičkám švagrovi rodičia (sestriny svokrovci), ja idem domov, určite sa potom ozvem a napíšem viac.

Obrovská vďaka všetkým za príspevky dodávajú mi silu, dnešnú noc som si konečne pospala aj keď som sa niekoľko krát prebudila, načerpala som ďalšie sily. Myslím na ňu každú sekundu, ale tá kríza zo zúfalstva a bezmocnosti je už ako tak za mnou. Zmobilizovala som sa. Viete, sestrin manžel je lekár, pracuje v tej istej nemocnici, kde teraz leží, na jednej strane je to dobre, lebo naozaj robia pre ňu maximum, ale na druhej strane ťažko mu dodať síl, keď rozumie tým všetkým výsledkom vyšetrení. Povedala som mu, že kašlem na výsledky a nech na ne zabudne aj on. Skrátka, keď si premietnem všetky tie okolnosti, ktoré tu nechcem podrobne rozvádzať, jednoducho neverím, že by to vzdala, poznám jej tvrdohlavú povahu. Mama so švagrom boli včera v nemocnici, na odporučenie lekárky zobrali aj maličkého, aby mohla počuť jeho plač aj ho k nej priložili, stále je pod sedatívami, lebo je tam zápal pľúc, ale verím, že materinský cit je silný a bude bojovať. Ja som momentálne so svojou rodinkou, manžel, dcéra a syn sú úžasní, všetko som zorganizovala, aby mohli fungovať bezo mňa, lebo zajtra idem na týždeň vystriedať sestrinu svokru, takže tam budem ja so svojou mamou. Je to komplikovanejšie, lebo bývame 150 km od seba, ale to je to najmenej. Ďakujem Vám, z Vašich príspevkov čerpám veľa energie.

Moja kámoška mala haváriu, bola v kóme necelé 3 mesiace. Pozviechala sa, s pomocou a barlou dokáže chodiť, žiť.
Chcel som však toto:
Vravela, že keď bola v kóme, všetko vnímala, všetko počula, len sa nemohla pohnúť ani dať znamenie. Takže treba sa so sestrou rozprávať pozitívne, dať jej dôvod žiť.
Ty máš starosti so sebou, s ňou, jej deťmi,... Ona by bola šťastná, keby tieto starosti mohla mať namiesto teba.
Držím prsty, popros Boha o pomoc a nezabudni dávať ty a aj tvoji blízki sestre dôvod žiť.

Všetko sa dá prežiť , aj keď sa to niekedy zdá neprekonateľné a nezvládnuteľné .Teraz si nesmierne dôležitá a potrebná aby si pomohla tým ,ktorý ťa budú milovať po celí život .

Môj syn ako 6-ročný po úraze bol v kóme 21 dní. Nedávali nám nádej na uzdravenie, ale ja som to nikdy nepripustila. Bola som v nemocnici s ním, rozprávala mu rozprávky, spievala pesničky, každú sekundu som sa mu venovala. Dnes je stredoškolák, nemá žiadne následky, a v triede patrí medzi najlepších. Nepripúšťaj zlé myšlienky, ver v dobro rozprávaj jej o deťoch, pretože podvedomie funguje. Syn mi vravel, že som ho ťahala za vlasy, keď som ho česala. Len mi to nemohol povedať...prajem veľa sily a viery...

Všetci máte pravdu ..., sama viem, že to potrebuje čas a čo sa týka detí, v žiadnom prípade by som ich otcovi nechcela brať, potrebujú sa navzájom a tiež si myslím, že by mal čo najskôr začať normálne žiť, nájsť si svoj systém, chodiť do práce .... Ten starší pôjde do škôlky, na tom sme sa zhodli, len neviem, ako to vyrieši s bábätkom... Teraz je zrovna vo veku, že začína vnímať tváre - aj tú, ktorá by mala patriť mame...Neviem, či je dobré, aby bol pri ňom stále niekto iný. Moja mama by vzhľadom na vek už asi takého drobca sama nezvládla, švagrovi rodičia ešte pracujú, ja mám živnosť pracujem z domu ... z tohto hľadiska by som sa o toho malého v pohode mohla načas starať, zvládla by som aj prácu, moje deti by mi tiež pomohli ... Ale tam sa nemôžem nasťahovať ... Chce to čas, teraz sa musí rozhodnúť sestrin manžel, ja som mu povedala, že môže so mnou rátať, ale aj to, že musím brať ohľad aj na moju rodinu... Chápe to, je to pre neho ťažké, ale bude sa musieť rozhodnúť... a čím skôr začne nejakým spôsobom znovu normálne žiť, tým lepšie pre deti...Jedno viem však celkom určite - sestra by bola určite radšej, keby som sa o maličkého postarala ja a nie opatrovateľka.. S mojim synom trávila veľa času, keď bol malý, bola jedinou osobou, s ktorou som ho bez obáv nechala samého a mohla som ísť kde som potrebovala. Moje deti ju mali strašne radi, vždy keď prišla k nám boli šťastné, hrali sa s ňou - skrátka s deťmi to vedela. Je to ťažké ... ja potrebujem tiež oddychový čas, držala som našich v tých najťažších chvíľach, pohreb a všetko okolo toho som vybavovala ja ... Moja mama s otcom sa už ako tak pozbierali - myslím, že je aj dobre, že sú teraz oni s vnúčatami- a tiež si uvedomili, že som im zostala ako jediná dcéra, tak sa snažia aj mňa odbremeniť. Viem, že budú potrebovať moju pomoc, rátam s tým, teraz len skrátka potrebujem oddych. Verím, že to zvládneme, neviem ešte presne ako ale zvládneme to. ďakujem, že sem píšete, veľmi mi to pomáha.

Zanetth, od tejto chvíle pridávam modlitbu za uzdravenie Tvojej sestry, za jej detičky a taktiež za Teba aby si mala silu to celé zvládať.

Niekedy nemôžeme ovplyvniť veci, ktoré sa stanú. Čo ale môžeme urobiť, je akceptovať ich, a snažiť sa urobiť maximum aby tá situácia bola čo najznesiteľnejšia. Smútok a slzy sú prirodzené a sú dobré. Pomáhajú nám preniesť sa cez to najťažšie obdobie. Hovorí sa, že slzy čistia dušu, a je to pravda. Držať smútok v sebe je najbližšia cesta k hlbokej a zničujúcej depresii. Rodina je tu preto aby si blízki navzájom pomáhali hlavne v tých najťažších chvíľach. Tvoja sestra vie (cíti to), že sa na Teba môže spoľahnúť, a že sa postaráš o jej deti. To je to najmenej čo môžeš pre ňu urobiť. Deti to ešte teraz nechápu, ale keď budú väčšie, pochopia čo si pre ne urobila a budú Ti vďačné. To bude liek na všetko to trápenie, ktoré teraz prežívaš. Ty musíš byť teraz silná lebo preberáš na seba veľkú zodpovednosť. Človek je veľmi silný a dokáže aj nemožné v situáciách, ktoré si to vyžadujú. Držím Ti palce a prajem aby sa všetko skončilo čo najlepšie.
Čerpaj silu v rodine a vytvor deťom krásny domov, sestra Ti bude určite vďačná.

Och =( môžu Vám pomôcť nejaké slová? dá sa vôbec nejako vytlačiť z duše tá odporná hnusná neznesiteľná bolesť??? a hnev, beznádej, tá obrovská hrča v krku a do kelu prečo zrovna jaaaaa???
Ale veď zázraky sa dejú !!! Vaša sestra je predsa stále tu! možno nie tak ako ste na to zvyknutí (nerozpráva, nesmeje sa,...) ale je tu. Tak prečo už hneď myslíte na to najhoršie? Práve týmto privolávate to najhoršie. Skúste to brať tak, že Vaša sestra jednoducho odpočíva. Potrebuje na chvíľu vypnúť. Tak jej to doprajte. Až si odpočinie, vráti sa k Vám. Presvedčte samu seba, že sa prebudí. A ešte lepšie - vy viete, že sa prebudí. Je jedno ako veľmi je nemožné a neuveriteľné že sa človek prebudí z kómy. Už sa to predsa stalo, stane sa to zas.
Hlavne sa snažte odohnať tú zlú náladu. robte čokoľvek aj keď na to nemáte náladu, všetko preto aby ste svoju myseľ zamestnali inými myšlienkami. Je to len pre Vaše dobro - Vy predsa sa predsa chcete cítiť trocha voľnejšie. Netrápte sa už toľko. Ako sa Vám táto situácia lepšie zvláda? keď ste na dne, smutná, plačete, nenávidíte celý, svet, nechce sa Vám existovať? Najradšej by ste si ľahli, plakali alebo radšej nič necítili? Ale VY máte tu ešte ďalšiu variantu: úplne to otočiť. ťažko by bolo tváriť sa, že sa nič nedeje a byť šťastná. stačí ak zo seba odhodíte tú bolesť. poproste trebárs aj pavúka v rohu alebo kvetinu, aby Vám zobrala tú bolesť. Nebudete super extra veselá a šťastná, ale určite sa Vám to bude lepšie zvládať s (koľko-toľko) dobrou náladou. Máte pri sebe detičky. To malinké 2 mesačné sa onedlho na Vás začne usmievať, stískať Vám Váš veľký palec s tou drobunkou ručičkou, ogrcá Vám tričko. No čo si budeme hovoriť =)
Tak hlavu hore. ja môžem aj do nekonečna opakovať - zázraky sa dejú - resp. Vaša sestra len spí, zobudenie nie je predsa žiaden zázrak, je to bežná vec. Nenechajte sa odradiť nie veľmi pozitívnymi prognózami od doktorov. Keď Vám bude doktor tvrdiť, že 5+2 je 4 tak tomu neuveríte, ste presvedčená, že je to kravina. Táto situácia je to isté. VY VIETE a hotovo. Prebudí sa. JE HORE. JE TU S NAMI. Veľmi Vám držím palce. A nezabudnite: negatívnymi myšlienkami privolávate negatívne situácie. A VAŠA SESTRA PREDSA ŽIJE tak nerobte z komára somára. odpočíva a hotovo. dajte jej ten čas, zaslúži si ho.

Ja by som naozaj bola najradšej, keby švagor našiel v sebe tú silu a nejako si zariadil život tak, aby som nemusela suplovať sestru ako matku, ale naďalej by som bola milujúca krstná mama, u ktorej deti môžu stráviť napr. prázdniny a pod. Neviem však, či to zvládne, je lekár jeho práca je náročná, sestra ho veľmi podporovala v kariére - služby, kongresy, prednášky. Ona bola doma s deťmi ...Teraz je naozaj dôležité, aby tie deti boli s otcom, držia ho nad vodou .... Bude ťažké nájsť to správne riešenie ....

zanetth..so slzami v očiach sa pridávam k ostatným...želám uzdravenie , veľa síl každému a píš o svojich trápeniach, aby si pomohla aj sama sebe. Čítali sme, počuli aj o tom, že sa zázraky dejú..treba veriť, dúfať...Držte sa!

Neviem to tak pekne napísať ako ostatní, ale zažila som to na vlastnej koži, takže sa viem vžiť čo teraz cítiť. U mňa to bolo asi o to ľahšie, že detičky už boli väčšie. Teraz už majú svoje rodiny a ten pocit aký mám keď napr. na deň matiek, alebo vo sviatok mi vždy prinesú kvietok ešte skôr a predbehnú aj moje deti sa nedá opísať. Ver tomu, že sa sestra z toho dostane a keby nedajbože nie, uvidíš, že tu silu dostaneš a dokážeš sa o detičky postarať,pretože človek znesie strašne veľa.

zanetth - čo Ťa nezabije, to Ťa posilní... možno v tejto chvíli sa tieto slová javia ako príliš kruté, ale sú pravdivé - ver mi, viem to posúdiť s odstupom času 12 rokov.... zomrel mi otec, dva dni na to mladší brat (bol ešte slobodný, detičky nemal) a mama sa zrútila - ani sa niet čo čudovať.. no a ja? musela som "zabrať" na plné obrátky!
zanetth - úprimnú sústrasť... a veľa síl

Je to viac ako ťažké, ale musíš pozbierať všetky skryté sily a spraviť všetko pre to, aby si to mohla všetko zvládnuť. Určite to nebude ľavou zadnou, ale človek dokáže niekedy viac, ako si myslí. Prajem tvojej sestre aby sa čo najskôr v zdraví prebrala, veď detičky ju veľmi, veľmi potrebujú. Treba aj veriť v nadpozemsko, to určite pomáha. Držím vám všetkým prsty.

Naučila si sa zniesť bolesť, skryť smútok a smiať sa so slzami v očiach. A to všetko len preto, aby si urobila ľudí, ktorých miluješ šťastnými. Obetovať sa pre druhých a pritom zvládať svoju bolesť, utrpenie a bezmocnosť, je silnou stránkou veľmi mála ľudí. Tu na porade sa takí ľudia našli, spájajú ich podobné osudy a preto sa pripájam ku všetkým, ktorí sa snažia ti dodať silu, ktorí si ťa vypočujú a pár riadkami upokoja aspoň na chvíľku tvoju boľavú dušu. Život nám predkladá rôzne prekážky a každý z nás sa stretol s niečim, čo mu spôsobilo bolesť. Preto netreba strácať nádej, držím palce a verím, že sa tá bolesť premení na šťastie pre celú tvoju rodinku.

Mne pomohli modlitby, vo všetkom. Budem sa modliť za vás všetkých a aj za sestrine uzdravenie ... Maj na pamäti,že sa stále stane to čo sa má stať, keď je to Božia vôľa. Hlavne treba vydržať a VERIŤ v to najlepšie, aj keď to nieje ľahké .... Taktiež súhlasím aj s ostatnými príspevkami... Držím palčeky

Veď hej... oženiť ho, ale za prvé je to veľmi skoro a za druhé neviem, či sa nájde taká osôbka, do ktorej bude schopný sa opäť zamilovať, a ktorá bude ochotná akceptovať danú situáciu (rozhodne to to žieňa nebude mať ľahké) - švagor bol do mojej sestry blázon, zniesol by jej aj modré z neba, chodili spolu dlho, istý čas boli aj rozídení ale vrátili sa k sebe - a keď sa zobrali boli spolu šťastní, nejaké väčšie problémy v manželstve nemali. Dnes sa "mení stráž" pri deťoch, má sa vrátiť moja dvanásťročná dcéra, bola tam na prázdninách (aj naši boli pri deťoch), vždy tam cez prázdniny chodievala - ten starší chlapček ju má veľmi rád, len sa mu vždy ťažko vysvetľuje prečo musí chodiť do školy a nemôže zostať tam u nich...Ja som tam od pohrebu nebola, telefonujeme si, doma sa mi nakopila robota, manžel tiež musel ísť do práce - mesiac ho neuvidím - takže mala som toho vyše hlavy, ešteže tie moje deti sú také aké sú, mám pocit, že v dôsledku týchto udalostí sme preskočili pubertu a akosi rýchlo dospeli. Veľa sa spolu rozprávame aj o smrti, o sestre a pod. - už sú rozumné takže sú to také filozofické diskusie, ale som rada, že o tom hovoria ... Čo sa týka tých sestriných detí - riadim sa tým, že nič netreba siliť a uponáhľať, všetko chce svoj čas a niekedy sa riešenie ukáže postupom času samo od seba ... Som pripravená pomôcť kedykoľvek, pokiaľ to bude v mojich silách ... Vziať ich k sebe by bolo to najjednoduchšie, ale prečo by to mala robiť, veď majú otca, ktorý ich miluje... Pokiaľ by to bolo jeho rozhodnutie nemám s tým problém, ale toto musí vyriešiť on ... V dnešnej dobe sa dá ťažko niečo plánovať, človeku sa zmení život v jednej sekunde ... Nikdy som nechodila do kostola - cirkev ako takú neuznávam, ale verím, že existuje niečo medzi nebom a zemou a že každý človek má svoj osud napísaný a všetko čo sa stane má nejaký význam. Keď si spätne premietam tie udalosti a okolnosti ešte predtým ako sa to stalo ..., keď sa to stalo a aj potom ... tá mozaika ako to všetko do seba zapadalo... tie rozhovory (bol by to dlhý príbeh).... tak si skrátka hovorím, že to nemôže byť náhoda. Uvidíme ...

nevzdávajte to, nepotláčajte emócie, smútok, hovorte s priateľmi, vyjadrujte svoje emócie
nebojte sa nakoniec to dobre dopadne