Tak my sme teda asi boli niekde na vyhnalove, lebo diskotéka tam bola jedna, aj to bola nejaká kubánska noc s hudobníkmi so sombrérami...
No, takže po poriadku...
Z Nitry sme mali odchod ráno o cca siedmej. Vraj zvoz do Bratislavy. Lenže autobus nám ukázal krásy dolnej zeme, t.j. vozili nás do cca 12.00 po južnom Slovensku, pretože sme išli ešte vyzdvihnúť ľudí z Komárna.
Cesta nám teda autobusom trvala o 5 hodín dlhšie, ako pôvodne mala.
Tak sme sa tam teda konečne ráno pred šiestou dotrepali pred hotel Kamelija. Vypluli nás pred hotelovým parkoviskom a robte čo chcete...
Tak sme sa ponevierali, odniesli sme si batožinu, pozreli okolie a tak.
Do druhej poobede sme mali čakať na ubytko.
Upratovačky po balkónoch veselo poletovali s vozíkmi plnými plachiet, uterákov a podobných blbostí.
Okolo obeda tento zhon ustal a plní nádeje sme sa teda postavili na recepciu, že sa teda už konečne ubytujeme.
Tak toto postávanie celého autobusu trvalo do pol druhej.
S vytúženými kľúčami sme sa teda pobrali do izieb. Otvorím dvere a šok...
Izba neuprataná, smeti nevynesené, vécko katastrofa, smrad...
V kúpeľni chýbala na odpade taká protismradová krytka, neviem ako sa tomu odbornejšie hovorí, teda kvôli tomu tam bol kandel na odpadnutie.
Hneď sme reklamovali, že sa tam nedá ani vydržať, pretože ten smrad prechádzal až do izby, ale dostali sme len strohú odpoveď, že vodoinštalácia sa robila v tomto hoteli pred 25 rokmi a takú vec nezoženú...
Ešte sme si teda počkali na upratovačky asi hodinku, kým sme sa mohli v izbe "rozložiť".
Takže hneď prvý deň som zistila, ako to tam asi bude fungovať. Chalani to oslávili niekoľkými kolami slivovice z hotelového baru, aby sa aspoň trošku spamätali zo šoku.
Cítili sme sa ako v nejakom starom pionierskom tábore, už som čakala, kedy nám začnú po izbách behať šváby.
S dekou na izbe som sa radšej neprikrývala ani som na nej neležala, nevypadala ani z diaľky dobre...
Na druhý deň sme sa dohodli s čašníkom z nášho hotela, že si v hotelovom bare pustíme CD Desmodu a Pehy. Slovákov bol plný hotel, veľmi veľa mladých, tak sme si mysleli, že si trošku spravíme dobre. Po prvej pesničke od Desmodu prišla do baru asi 150-ročná pani so šéfkou čašníkov a naše milé CD nám vypli. Vraj ona má vysoký tlak a takú hudbu nemôže počúvať. Merala si v tom bare tlak, potom tam zostala asi ešte dve hodiny, pripadalo mi to ako naschvál, len aby nám to CD viac nepustili.
Čašník nám nakoniec povedal, že je tam od začiatku do konca sezóny, je to nejaká dôchodkyňa zo Srbska a že sa tam chová, ako by jej to patrilo. Za ten týždeň čo sme tam boli, sme nemohli dať pustiť CDčko, na hotelovom ihrisku sa nemohol hrať basketbal (domácimi tak obľúbený) ani futbal. Hneď bola na balkóne alebo na recepcii a sťažovala sa, že nemôže oddychovať.
Tak sme teda útočisko hľadali vo vedľajšej akože reštaurácii, kde bol chvalabohu príjemný majiteľ - Davor. Číslo na x-tú!!! Aspoň ten nám trošku zdvíhal poklesnutú náladu.
Chalani sa ešte s jednými slovákmi dohovorili na futbale. Chceli si ho zahrať po večeri, cca okolo ôsmej večer. Hotel bol v tej dobe poloprázdny, pretože väčšina ubytovaných išla na prechádzky a tak...
Na recepcii ale nedostali "povolenie". Trošku sa zotmievalo, nechceli im na ihrisku ani svetlo zapať, jednoducho dostali STOP.
Môj polovičák tam s nimi od jedu narobil trošku bordelíček, ktorého výsledkom bolo, že nám zázračne zohnali krytku na tú dieru v kúpeľni. Ale futbal sa nehral...
Toľko teda trošku sťažovania.
Inak :
hotel Kamelija je od centra Tivatu vzdialený asi 3 km, pešo je to tam cca pol hodinka.
Je to starý 25-ročný hotel, patriaci nejakému Kanaďanovi, ktorý ho má zrejme na háku. Fakt vyzerá ako niekdajšie pionierske tábory.
Pred hotelom je betónová pláž so vstupmi do mora ako do bazénu. Jednoducho je na brehu navarený rebrík, a štverajte sa. Schodíky sú dosť Ďaleko od seba, takže aj dospelí tam mali čo robiť, aby nespadli.
Cca o 100 m ďalej je asi 5 metrový pás pozvoľného vstupu do mora. Cez ten ale neodporúčali ísť, lebo ako už písala Janna, medzi kameňmi bolo všeličo.
Na nejakú zábavu sme mohli zabudnúť. Nikde v okolí sme nepočuli hrať hudbu trošku hlasnejšie, a to už nehovorím o zábave. V podnikoch sa sedelo vačšinou pri pive a malinovke a domácej rakiji, hudba bola ledva počuteľná.
Sem tam sa na cestičke pred hotelom mihli nejakí ľudia.
Ako sme tam zvykli hovoriť, nie že tam skapal pes ale rovno celá svorka.
Čierna hora je inak krásna krajina, more má krásnu modrú farbu (ďalej od brehu), a je tam naozaj čo pozerať.
Stačí ísť na celodennú plavbu po Boke Kotorskej - navštíviť Harceg Novi, modrú jaskyňu, Kotor a všeličo iné. Pobrežie je zdiaľky nádherné. Až sa človeku rozum zastaví, ako do tých kopcov niekedy nosili materiál na stavbu tých kostolíkov a domčekov, ktoré tam boli učupené.
Zatiaľ máme s priateľom zásadu nikam, kde sme boli na dovolenke, sa už nevracať, pri Čiernej hore sme možnosť návratu určite zavrhli už od začiatku.
Krajina je to síce nádherná, ale nikdy viac.