Milé CCCC-čky, pred nami je nový pracovný týždeň, tak Vás chcem vystríhať, aby ste to s tou prácou nepreháňali a potom nedopadli tak, ako jedna pani v príbehu, ktorý zažil nedávno môj manžel.
Jadného dňa sme sa vybrali autom s manželom na nákup. Zastali sme pred obchodným domom a ja, keďže som vedela že to bude dlhšie trvať, som ho prehovorila, nech ma čaká v aute. On totiž z duše nenávidí, keď chodím v obchodoch medzi regálmi a všetko obkukávam, vo všetkom sa prehrabujem, všade nakuknem, ........... Zmierený so situáciou si spokojne podriemkával, keď sa zrazu otvoria dvere a na predné sedadlo sa zvalí jedna neznáma pani. Otvoril oči a nevedel či sa mu sníva alebo je to skutočnosť, keďže nevidel mňa. Videl ako moletnejšia pani zohnutá tlačí tašky plné nákupu k nohám a udychčane hovorí: "No a môžeme ísť". Prekvapený manžel len zakoktal: "A kde?" Žena sa bleskove vystrela a s nedefinovateľným výrazom na tvári skrýkla: "Jéééééžišmááááária". Schmatla tašky, otvorila dvere a vyletela z auta. Keď som sa po dlllllllllhšej dobe vrátila s nákupom a s tušením, že bude mať zase pripomienky čo tam viem tak dlho robiť a že také ešte nevyrobili čo ja chcem kúpiť, namiesto toho mi porozprával tento zážitok.
Tak ja som mu nato, že to sú na vine chlapi, lebo nás tak uštvú, že si ich potom ani nespoznáme.
Preto vo vlastnom záujme sa nedajme, aby sme nedopadli ešte horšie.
Prajem peknučký deň.