..teraz som dočítala :Young Paul Wm.CHATRČ.

mne sa veľmi páčila

úryvok z knihy Chatrč...
Ticho, čo nasledovalo, mu pripadalo oveľa dlhšie, ako tých pár sekúnd, kým dostal zo seba hlas a konečne položil otázku:
„Tak koho to mám súdiť?”
„Boha,” odmlčala sa, „a ľudstvo.” Povedala to tak, akoby to nemalo priniesť nijaké vážne dôsledky. Jednoducho jej to vyšlo z úst, akoby to vravela denne.
Mack bol zmätený.
„Určite žartujete!” zvolal.

„Prečo nie? Iste je v tvojom svete veľa ľudí, o ktorých si myslíš, že si zaslúžia, aby si ich odsúdil. Určite je dosť takých, ktorých obviňuješ, že zapríčinili bolesť a utrpenie. Čo chamtivci, ktorí sa priživujú na chudobných tohto sveta? Čo tí, čo obetujú svoje ešte nedospelé deti vojne? Čo muži, ktorí bijú svoje ženy, Mackenzie? Čo otcovia, ktorí bijú svojich synov len preto, aby si odreagovali vlastné trápenie? Nezaslúžia si súd, Mackenzie?”
Mack cítil, že sa v ňom ako záplava zúrivosti dvíha z hĺbok nevyriešený hnev. Oprel sa a usiloval sa uchrániť si rovnováhu pred návalom obrazov, no cítil, že stráca nad sebou kontrolu. Žalúdok mu zovrelo a zaťal päste, dýchal krátko a rýchlo.
„A čo muž, ktorý mučí a zabíja nevinné dievčatká? Čo on, Mackenzie? Je ten muž vinný? Treba ho súdiť?”
„Áno!” skríkol Mack. „Do pekla s ním, nech je naveky zatratený!”
„Obviňuješ ho zo svojej straty?”
„Áno!”
„A čo jeho otec, muž, ktorý svojho syna terorizoval a týral? Čo s ním?”
„Aj toho treba poslať do pekla!”
„Ako ďaleko zájdeme, Mackenzie? Toto dedičstvo zlomených pováh siaha až po Adama, čo s ním? No prečo sa zastaviť tam? Čo Boh? Boh s tým všetkým začal. Treba obviniť Boha?”
Mack bol zmätený. Vôbec sa necítil ako sudca, skôr ako ten, koho súdia.
Tá žena bola neodbytná. „Neuviazol si tam, Mackenzie? Nie je to presne to, čo podnecuje Veľký smútok? Že nemožno veriť Bohu? Pravdaže, otec ako ty môže súdiť Otca!”
Znova sa v ňom ako rastúci plameň dvíhal hnev. Chcelo sa mu udierať päsťami okolo seba, ale mala pravdu a popierať to nemalo zmysel.
Pokračovala: „Nie je to tvoja oprávnená žaloba, Mackenzie? Že ťa Boh opustil, že opustil Missy? Že už pred Stvorením Boh vedel, že jedného dňa ten muž Missy utýra, a predsa tvoril? A potom dopustil, aby ju tá zvrátená duša vytrhla z tvojho láskyplného náručia, hoci mal moc zabrániť tomu. Netreba obviniť Boha, Mackenzie?”
Mack pozeral na dlážku, mätež obrazov hnala jeho emócie všetkými smermi. Napokon to povedal, hlasnejšie ako mal v úmysle, a ukázal prstom priamo na ňu.
„Áno! Boh je vinný!” Tieto slová viseli vo vzduchu a v jeho srdci udrelo sudcovské kladivo.
„Takže,” povedala s nezvratnou rozhodnosťou, „ak si tak ľahko schopný súdiť Boha, určite môžeš súdiť aj svet.” Znova hovorila pokojne. „Musíš vybrať dve zo svojich detí, ktoré strávia večnosť v novom Božom nebi a na novej zemi, ale len dve.”
„Čože?” vyhŕklo z neho a neveriacky sa k nej obrátil.
„A musíš vybrať tri zo svojich detí, čo strávia večnosť v pekle.”
Mack nemohol uveriť tomu, čo počuje, a zmocňovala sa ho panika.
„Mackenzie.” Jej hlas teraz znel rovnako pokojne a nádherne, ako keď ho počul po prvý raz. „Len ťa žiadam, aby si urobil niečo, čo podľa teba robí Boh. Pozná každého človeka už od počatia, a pozná ľudí oveľa hlbšie a jasnejšie, ako ty spoznáš svoje deti za celý život. Každého má rád na základe svojho bytostného poznania syna či dcéry. Si presvedčený, že napriek svojej prítomnosti a láske odsúdi väčšinu na večné utrpenie. Nie je to tak?”
„Myslím, že áno. Nikdy som o tom takto neuvažoval.” Šokovane váhal nad vlastnými slovami. „Jednoducho som predpokladal, že to Boh akosi môže urobiť. Reči o pekle boli vždy akousi abstraktnou konverzáciou, nie o niekom, na kom mi naozaj…” Mack zaváhal, uvedomil si, že to, čo chce povedať, môže vyznieť nepekne, „nie o niekom, na kom mi naozaj záleží.”
„Tak teda predpokladáš, že Boh to robí ľahko, ale ty nemôžeš? No tak, Mackenzie. Ktoré tri zo svojich detí odsúdiš na pobyt v pekle? Kate má s tebou práve teraz najväčšie nezhody. Správa sa k tebe nepekne a vraví ti veci, čo ťa zraňujú. Azda je prvou a najlogickejšou voľbou. Čo s ňou? Ty si sudca, Mackenzie, a musíš rozhodnúť.”
„Nechcem byť sudcom,” povedal Mack a vstal. Jeho myseľ horúčkovito pracovala. Toto je neskutočné. Ako by ho Boh mohol požiadať, aby si vybral medzi vlastnými deťmi? V nijakom prípade by nemohol Kate, ani ktorékoľvek iné z vlastných detí odsúdiť na večnosť v pekle len preto, lebo sa voči nemu prehrešili. Ani keby Kate či Josh, alebo Jon či Tyler spáchali nejaký ohavný zločin, nemohol by to urobiť. Nemohol! Uňho nejde o to, ako sa správajú, ale o lásku k nim.
„Nemôžem to urobiť,” povedal ticho.
„Musíš,” odvetila.
„Nemôžem,” zopakoval hlasnejšie a dôraznejšie. „Musíš,” vyhlásila a jej hlas bol ešte tichší.
„Toto… neurobím!” zrúkol Mack a krv mu zovrela. „Musíš,” zašepkala.
„Nemôžem. Nemôžem. Neurobím to!” skríkol a teraz jeho slová a emócie spôsobili búrku. Žena tam len stála, pozorovala ho a čakala.
Napokon na ňu uprel prosebný pohľad. „Mohol by som ísť namiesto nich? Ak potrebujete niekoho odsúdiť na večné muky, pôjdem ja. Dá sa to? Môžem to urobiť?” Klesol jej k nohám, plakal a drankal. „Prosím, umožnite mi ísť miesto svojich detí, prosím, veľmi rád to… Úpenlivo vás prosím… Prosím…”
„Mackenzie, Mackenzie,” zašepkala, a jej slová boli ako spŕška studenej vody v neznesiteľne horúcom dni. Jej ruky sa nežne dotkli jeho líc a prinútila ho vstať. Cez slzy uvidel jej žiarivý úsmev. „Teraz hovoríš ako Ježiš. Rozhodol si správne, Mackenzie. Som na teba hrdá!”
„Ale nesúdil som,” zmätene podotkol Mack.
„Súdil si. Rozhodol si, že sú hodné života, nech by ťa to stálo čokoľvek. Tak miluje Ježiš.” Tieto slová mu pripomenuli jeho nového priateľa, ktorý čaká pri jazere.

„A teraz vieš aj to, že Tato celým srdcom miluje všetky svoje deti.”
zo stránkyhttp://cituj.cz/Zamysleni/2791-view.aspx

Ľubka, ja som ju prečítala tiež, nie že by sa mi nepáčila, len sa mi čítala ťažko a neoslovila ma až tak, ako som predpokladala podľa recenzií.

Kto by hľadal dobrú oddychovku, mne sa páčila útla knižočka "Konina a iné rozmarné poviedky" od Juraja Kollára. Veľmi vtipne napísané poviedky na základe skutočných udalostí. Niektorí si určite pri nich zaspomínajú na "roky mládí", niektorí sa v nich možno nájdu. Knižočka je tak trošku aj poučná, humornou formou sa dozviete o "vynálezcovi" Diavy ale aj o ťažkých rokoch počas II. sv. vojny, či ako sa neverný manžel sám prezradil úplne nezmyselným spôsobom. V príbehoch sa spomínajú rôzne časti "starej" Bratislavy, ale aj iných kútov Slovenska (napr. Solisko). Je doplnená fotografiami, väčšinou autentickými, z autorovho albumu.

Autorovi sa podľa mňa podarilo úplne bežné veci tak vtipne a zaujímavo opísať, že človek má chuť sa s ním stretnúť a vypočuť si ďalšie a ďalšie.

Je to zvláštna kniha. Priznám sa, prvú časť som prečítala pomerne rýchlo v očakávaní, ako sa to celé "vyvrbí". Ale potom som sa prelúskavala ďalej len veľmi pomaly. Buď je kniha písaná ťažkopádne už v originále, alebo nie je dobrý preklad. A možno je písaná tak zámerne, aby bol človek nútený zamyslieť sa takmer nad každou myšlienkou.
Pointa je zaujímavá, ale spracovanie mňa až tak nenadchlo, ako som očakávala podľa ohlasov a odporúčaní od známych.

Perfektná kniha a ešte zaujímavejší autor.

Gayle Formanová
Ak zostanem

Mladá 17- ročná Mia má všetko po čom kedy túžila - rodinu, priateľa a dokonca ju príjmu na umeleckú univerzitu na druhom konci krajiny. Nevie sa rozhodnúť, či si ma vybrať lásku a život s rodinou, alebo hudbu.
Všetko sa zmení v jedno ráno, keď na výlete celá rodina zomiera pri autonehode. Mia zisťuje, že pozerá sama na seba a pýta sa: Som mŕtva?
Ešte včera mala veľa možností, ktorými sa jej život mohol uberať, dnes stojí pred jedinou otázkou:Zostanem?

Táto kniha stojí za prečítanie, je o sile lásky, o zmysle rodiny a o tom, že všetci sa v istej chvíli musíme rozhodnúť.

Úryvok:
"Zostaň." Adam vysloví len to jedno slovo a prehltne city, ktoré sa derú von. "Niet slov, ktoré by vyjadrili, čo sa ti stalo. Viem, je to strašné. Ale existuje niečo, prečo sa oddá žiť. Nehovorím teraz o sebe. Len...Neviem. Možno táram hlúposti. Viem, som v šoku. Viem, že som ešte nestrávil to, čo sa stalo tvojim rodičom, Teddymu..." Keď povie Teddy, hlas sa mu zlomí a po lícach sa mu rinú potoky sĺz. V duchu si vravím: Ľúbim ťa.
Počujem ako lapá dych, aby sa upokojil. Potom pokračuje: "Myslím na to, aké by bolo nezmyselné, keby sa tvoj život skončil. Viem, že sa cítiš pod psa, a možno to tak bude ešte dlho. Nie som hlúpy, aby som si namýšľal, že to nejako zariadim, že to môže niekto zariadiť. Myslím však na to, že si nestihla zostarnúť, mať deti, nešla si na Juilliard, nehrala si na violončele pred veľkým publikom, aby im naskakovali zimomriavky, tak ako zakaždým naskakujú mne, keď berieš do rúk sláčik, keď sa na mňa usmeješ.
Ak zostaneš, urobím všetko, čo budeš chcieť.

Je to skutočne zvláštna kniha. Ja čítam knihy tak, že ich "zhltnem". No túto som čítala veľmi dlho a takým spôsobom, že som si vždy najprv prečítala naposledy čítanú časť a pridala ďalšiu, nie veľmi dlhú stať. A tak pomaličky až do konca. Jednoducho - nie je to kniha na zhltnutie. Treba si ju pomaličky prelúskať a uložiť. Niektoré časti mi zostali v hlave natrvalo. To sa mi pri tých knihách, ktoré "zhltnem" nestáva.

...dostal som ako darček k narodeninám , no len dnes som ju otvoril , nakoľko som skôr nejak nestíhal ...

Otvoril ...a čítal , čítal a čítal ...

Je to inak môj obľúbený autor , jeho knihy sa ani nedajú inak , len na jedno posedenie , povedal by som , že zahĺbiť sa je dokonca nutné ...
Nebol som veru sklamaný ...

Aj mne sa jeho poviedky veľmi páčili.

Dnes je taký upršaný deň, tak som začala preberať v knižnici a vybrala som si Troch Kamarátov od Remarqua. Je to ľahké čítanie aj keď smutné osudy.

Kuwa, prsi, neprsi, zima, slnko ... idem si ja precitat: Marlo Morganová - Poselství od protinožců. Pajcol som ju tusim na Uloz to.

.... Po několika týdnech cesty jsem si všimla očí, které mě sledovaly pokaždé, když jsem šla
na stranu. Čím temnější noc, tím větší se zdály. Nakonec jsem rozeznala i obrysy těl. Byla nám
na stopě smečka divokých psů dingo.
Běžela jsem zpátky do tábora a poprvé za naši cestu jsem byla doopravdy vyděšená. Oznámila
jsem svůj objev Útovi, který to řekl náčelníkovi. Všichni, kdo stáli nablízku, se k nám
přidali. Trpělivě jsem čekala na jejich slova, protože jsem se už poučila, že Opravdoví Lidé ze
sebe slova nesypou jen tak nazdařbůh. Přemýšlejí, než něco řeknou. A skutečně jsem mohla
zvolna napočítat do deseti, než mi Úta přeložil, co řekli. Problém spočíval v pronikavém zápachu
mého těla. Měli pravdu. Sama jsem cítila, že páchnu, a všímala jsem si výrazů na tvářích
ostatních. Bohužel jsem si ale nevěděla rady. Voda byla tak vzácná, že jsme jí nemohli plýtvat
na koupání, ani jsme tu neměli vanu. Přesto moji společníci nezapáchali tak jako já. Trpěla jsem
tím a oni trpěli kvůli mně. Problém byl také v tom, že se mi neustále pálila a loupala kůže a že
jsem v těchhle podmínkách spalovala nastřádaný toxický tuk. Viditelně jsem každým dnem
ubývala na váze. Samozřejmě také nepomáhalo, že jsem neměla ani deodorant ani toaletní papír,
ale všimla jsem si ještě něčeho jiného. Brzy po tom, co jsme se najedli, se všichni odešli do
47
pouště vyprázdnit a jejich exkrement nepáchl tak silně jako v našem světě. Byla jsem si jistá,
že po padesáti letech naší civilizované životosprávy bude trvat nějaký čas, než se moje tělo
zbaví nastřádaných toxických látek. Měla jsem však pocit, že by to bylo možné, jen kdybych
tu zůstala navždy.
Nikdy nezapomenu na to, jak mi náčelník situaci vysvětlil a jak ji vyřešil. Nešlo jim o sebe,
přijímají mě takovou, jaká jsem. Nešlo jim ani o naši bezpečnost, ale o ta ubohá zvířata. Svým
pachem jsem je mátla. Podle Úty si psi mysleli, že kmen s sebou vleče poloshnilý kus masa,
a dohánělo je to k šílenství. Musela jsem se smát, protože můj zápach přesně vystihl; páchla
jsem jako starý hamburger, který někdo nechal ležet na slunci.
Řekla jsem jim, že uvítám jakoukoli pomoc. Druhý den jsme tedy v největším vedru společně
vykopali hranatou jámu a já si do ní lehla. Ostatní mě pak úplně zahrabali, takže mi vyčníval
jen obličej. Zastínili mě a nechali mě tak dvě hodiny ....

čaute chcela by som sa opytatť či nemate niekto doma knihu interné ošetrovateľstvo pre sestry (kniha je v češtine, biely obal, nahornej časti aj dolnej je ružový pásik). ďakujem

Tak som tu knizku od Marlo docital. Neviem, nakolko je pribeh autenticky, ale znie neuveritelne. Najviac ma zaujala pasaz o telepatickom komunikovani medzi clenmi kmena. Ja sa alabutku snazim naucit telepatit uz roky a netelepati a netelepati. Celkovo mi vychadza, ze aborigeni su lepsi majstri ako Kristus. :-)

Vsetky cesty vedu do Rima, ale tento filozoficky pohlad na svet je iny. :-)

http://www.dub.cz/cs/josef-zezulka-b...line-kniha.php

práve som dočítal Denník zúfalého muža- chlap príde o prácu a ostane doma s dvoma malými... Nasmial som sa teda dosť, a tú Chatrč som čítal v lete na pláži z nudy a dodnes mi nejde z hlavy.

Ja som čítala - snáď pred piatimi rokmi a lepšiu knihu som nečítala, ostala mi v hlave a preto si ju chcem aj kúpit domov, vtedy som ju mala požičanú. dala mi vela do života - teraz hladám podobné knihy, ináč sa mi zdá, že je to strata času

moj príspevok sa vzťahuje k prísp. č. 142 od Biondy (nepodarilo sa mi spávne vložit citáciu):

"čítali ste niekto Celestinské proroctví - James Redfield ?
Ja som začala, zaujímalo by ma či a ak áno čo Vám kniha dala...

- zážíváme tyto tajemné shody okolností, a prestože jim ješte nerozumíme, víme, že existují. Znova, tak ako v detství, cítíme, že existuje jiná stránka života, jejíž objavení na nás teprve čeká, nejaký další proces, který prebíhá za tím, co vidíme. ....."

Zdravím, vysvetlenie je v knihe od L. Strobel : Kauza Kristus.

Prosím poznáte niekto knihu BEN HUR čítala som ju ešte ako malá a prišla mi na um
Prosím ak ju chcete niekto predať KÚPIM

Frank Herbert - Duna