Ďakujem vám všetkým za vaše názory. Asi som sa tu prezentovala ako tá, ktorej všetci len ubližujú. To som nechcela.
Oliwa:kľúče majú svokrovci a keby sme aj kúpili nové dvere my, muž im ich dá vždy. Na mňa nedá. Rozhodujúce slovo majú a vždy budú mať len jeho rodičia. Tých počúva na slovo a nechce im odporovať. Už stokrát som sa snažila si s ním aj so svokrovcami v kľude pohovoriť. Ale oni všetko berú ako útok a proste nie je s nimi reč. Hrabanie sa nám vo veciach, behanie po dome keď nie sme doma, plánovanie dňa a práce pre muža, to je u nich samozrejmosť. Keď som sa vyjadrila proti tomu, tak muž si ešte zastal ich. Nechápe, čo mi vadí. Chcem len normálne žiť, nič iné, ale podľa seba, nie podľa nich. No a čo sa týka toho rozvodu, nechcem pripraviť deti o otca a domov. ( aspoň zatiaľ ). Majú ho radi.

Neber to v zlom, ale typickou crtou Slovaka je okrem ineho to, ze masivnu financnu podporu rodicov (dozivotnu) povazuje priam za povinnu. Ja viem, vychadza to z tradicie, rodicia cele generacie rozmaznavali deti takouto podprpu, ktora nie je vsade vo svete bezna.

Chcel som iba povedat, ze tym, ze svokor vybera dvere mozno prave chce dat najavo, ze je majitelom nehnutelnosti, pretoze mozno prave citi, ze jeho okolie si mysli uz nieco ine. To, ze raz niekto nieco zdedi este neznamena, ze to uz teraz vlastni. Ako mozes tvrdit, ze nieco zdedis? Ako si moze byt niekto 100% isty tym, ze prezije svojich rodicov?

Prepac, ale so svokrom sa uz 5 rokov nerozpravas. Teda nekomunikujes s nim, ale zato jeho dom je Vam dobry ze? Iba Vam vadi, ze svokor si chce na svoju nehnutelnost vybrat dvere...

Skusala si sa niekedy na taketo medziludske problemy pozriet ocami toho druheho?

Môj postreh: Asi si zabudla, že iba ty si musela meniť prostredie, nie tvoje deti, nie tvoj muž, nie tvoji svokrovci, ale ty. Ty si tá "cudzia", ktorá im "narušila" zaužívaný život. Samozrejme, že tvoj manžel to nevidí. Hrá tam rolu, že to ani vidieť nechce.
A ešte niečo. Deti majú radi otca?!

Držím palce k spokojnému životu.

Gabi: Ďakujem, máš pravdu. Ja tu budem vždy tá cudzia Áno, deti majú radi otca, prečo? Je na ne celkom dobrý. A aj na mňa, dokedy nezačnem nejakú tému, čo je podľa mňa normálna a jemu proti srsti. Napr. s tými kľúčmi.

To s deťmi som myslela trochu inak. Ale sú to vaše vzťahy, do nich ma nič.

Nechcel by som byť na Tvojom mieste. Nemáš to jednoduché. Ja by som určite odišiel z toho domu, keď je to ich správanie také ako si písala. S partnerom či bez partnera. Tak ako Ti to tu už napísal niekto – keď mu záleží na Vašom vzťahu, tak by si mal uvedomiť niečo. Začínam mať pocit, že to všetko viazne ani nie na dverách, či svokrovcoch ale na Vašom partnerskom vzťahu. Vyzerá to tak, že pre neho je, dôležitejší vzťah s rodičmi. A to je chyba. Má vlastnú rodinu, pre ktorú by mal zaistiť kľud a súkromie.
Kvôli deťom zostávať spolu je podľa mňa hlúposť. Aj deti cítia napätie a nedobré vzťahy... Naznačuješ že s ním chceš zostať „zatiaľ“. K tomu iba toľko, že niekedy je lepšie to neodkladať... Ale to musíš vedieť Ty.

Marsyl,myslím, že ste to nechali zájsť príliš ďaleko.
Väčšina žien si chce byť paňou vo svojom dome a vo svojej kuchyni,takže ťa chápem. Ale ako píšeš,tvoji svokrovci sú iného názoru,dokonca došlo až k fyzickým útokom. Kde bol vtedy tvoj muž? Ako sa pozerá na to , že ťa jeho rodičia napádajú, urážajú a nerešpektujú? To mu nevadí ? To, že deti nechceš pripraviť o otca je síce pekné, ale toto "choré" prostredie im neprospieva.Takýto typ rodiny má byť ich vzor?

Určite by si mala riešila samostatné bývanie,aj za cenu, že manžel s vami nepôjde. Je to ťažké rozhodnutie,ale asi jediné.
Držím palce!

Marsyl, akosi som sa nedomákla, čo na to hovoria Tvoji rodičia. Na riešenie Tvojho problému mám podobný názor ako mnohí, ktorí sa tu prezentovali. Za prvé ma zaujíma, čo na to Tvoji rodičia, nemôžeš ísť aj s ďeťmi k nim? Za druhé: to si myslela vážne, že necháš ubližovať svojim deťom? To si aká matka, keď necháš svoje deti žiť v takom prostredí? A ten Tvoj ťunťo čo Ti také ponúka, aby si sa takto správala. Problémy takéhoto typu treba riešiť hneď. Odíď! A radšej bez neho, len s ďetmi. Pokiaľ nie k rodičom tak do podnájmu. Ale odíď. Možno sa aj on vzpamätá a ak nie, potom nech radšej ostane tam, kde je. A ešte jedna vec: kde si mala hlavu keď si si ho brala? To si ako inteligentný človek nevidela ako sa správajú? A ako sa k Tebe správali vtedy?

Celá táto téma ma veľmi zaráža, je to "chorý" vzťah, na ktorý asi nezaberie žiadne ľudské slovo, pokiaľ tí, ktorí ho chcú liečiť si neuvedomia, čo vlastne chcú. Ale čo ma najviac zarazilo je : Je na ne celkom dobrý... ako môže byť otec na deti celkom dobrý?! Veď on ich musí ľúbiť a deti to musia cítiť!
Pri každom spore sú vždy dve strany a myslím si, že ty si prijala ešte tretiu a tou je nenávisť a teraz si v kúte a nevieš sa z neho dostať, alebo možno sa mýlim, možno je to majetok, ktorý ste "nadobudli" na svokrovom vlastníctve a ten ťa bzrdí, aby si neodišla, nie? Rozhodne by som nedokázala žiť v rodine, kde by bol niekto na mňa a moje deti "celkom dobrý", to znamená, že mňa má "celkom rád" ale neľúbi ma... A ešte niečo, píšeš, že máš dve VŠ, ale ak si získala inteligenciu len vďaka ním, potom chápem, prečo ti každý "ubližuje", lebo ty chceš aby ti ubližovali, alebo sa mýlim?! Ale prečo do toho ťaháš aj deti?
Ak prijmeš moju radu, osloboď sa od nenávisti, nikto nevie, či sa ráno zobudí, a odísť s týmto v duši... bŕŕŕ!

Otázka Marsyl, prečo tie vchodové dvere už nie sú osadené, aj poškodené???? Čakáš, čakáte na sponzora?

vobec nesuhlasim s oliwou a spol. nechapem, ako si nechas radit od ludi, ktori ti porozumiet nemozu.

zeny z panelaka s hypotekou alebo i bez nej nepochopia este pomery a vztahy na slovenskej dedine, ze zena, ked sa privyda do manzelovho domu, skloni hlavu a musi posluchat. inak ... dva tyzdne nevidi na lave oko. to bol vtip mimo temu.

ja by som ta velmi odsudzovala, keby si manzela opustila. ked si sa vydavala zanho, vedela si, ze chce zit so svojimi rodicmi. vtedy si nenamietala. a cosi si tam pri svadbe slubovala, tak sa tu prosim neospravedlnuj, ze ho opustit nemienis.

viem, ze to mas tazke, ale ver, ze keby nebol jedinacik, bol by priestor na dalsie spory.

ja by som sa na tvojom mieste vnutila na ten nakup dveri, prejavila by som zaujem o to. polichotila by som svokrovi, ze len on vie vybrat dobre dvere, a vnutila by som mu nenapadne svoj vyber.

je to jeho nehnutelnost, je vlastnikom, tuzi po zmene dveri, nech si tu zmenu i financuje. ked chce.

podakujem nakoniec a casto to pripominam, ako velmi nam pomahaju. nic ma to nestoji a im to robi dobre.

zelam vela tolerancie, nervov a uspechov v jednani so svokrovcami. ocakavaju len lasku, poslusnost, uctu a vdacnost.

...hlavně se to ještě jinak soudí pokud člověk bydlení u svokrovců zažil a pokud nezažil... Dřív sem na to taky měla jinej názor...ten mě po roce u nich přešel....

Ak to očakávajú, majú to aj dávať a ono sa im to vráti. A tu poslušnosť nechápem. Veď keď sa vydávam, neskladám manželský sľub svokrovcom.
Som dospelá osoba, manželka ich syna, ktorú musia aj oni rešpektovať. Bývam so svokrou vyše 20 rokov a môžem z vlastným skúseností povedať, že je to veľmi ťažké súžitie. Manžel je jedináčik a nechcel nechať mamu samu.
Ak sa obzriem spätne, s dnešným rozumom a skúsenosťami by som tam bývať neostala. A mám taký pocit, že aj svokra by bola radšej sama. /len manžel mal pocit zodpovednosti voči matke/. A ešte niečo, počítaj s tým, že jedného dňa sa zobudíš, budeš mať 50 r. budeš tam stále bývať, celé tie roky nespokojná a budeš sa musieť o svokrovcov na starobu postarať.

Je to dom Tvojich svokrovcov alebo Tvojich rodičov???

16-06-08, 10:30 AM #6 Marsyl
Junior Member

Členom od: 14-02-07
Príspevky: 23
Súhlasil: 0x
Získal 1 súhlas
v 1 príspevku
PoradaBody: 0



Re: vzťahy v rodine
Nie, ten dom je rodičovský mojej matky a jej brata. Lenže teraz je napísaný na uja, ktorý tam žije aj s prababkou - jeho mamou. Moji rodičia majú postavené vedľa nich. Ale hovorím, tu nejde len o to, že tam nechcú pustiť moje deti, ale dennodenne napádajú, urážajú mojich rodičov a tiež mňa, keď k rodičom prídeme na návštevu. Kde by som toto mophla riešiť, aby nám dali pokoj? S nimi sa totižto rozumne dohodnúť nedá. Na dennom poridku sú tam potom hádky a rodičia nemajú pokoj a nevedia ako sa brániť.

Čo chcel autor týmto povedať?

asi toto chcela Fabiana tým povedať, že druhá téma od Marsyl :


http://www.porada.sk/t84248-vztahy-v...tml#post754282
a citovala od nej príspevok č. 6

Tažko je posudzovať vzťahy, keď nevieme názory aj tej druhej strany...
ale byť na tvojom mieste a takto ako si to vykreslila, hneď by som sa zbalila a odišla by som aj s detmi... pretože rodina má držať spolu a pokiaľ ťa má rád tak začne riešiť túto situáciu...

Akosi priveľa problémov s domom či už u svokrovcov alebo u jej rodičov. Mne sa zdá, že je to akési moc komplikované a pripomína mi to pár tém a jedno 15 ročné dievčatko na porade. Možno sa mýlim, v tom prípade sa ospravedlňujem.

Nechcela som sem miešať svoj život, svoje problémy... ale dosť mi to pripomínalo mňa samú... Píše sa to veľmi ťažko. Nie je to rada, je to stručný opis môjho života. Sú tam pasáže, ktoré si poviete, že sú mimo témy...ale...keby som ich vynechala, stratil by sa význam toho, prečo to vlastne píšem do tejto témy. Všetko je to veľmi čerstvé, bolestivé...ale aj taký je život.

Keď som spoznala manžela (najmladší syn - rodičia plánovali, že zostane bývať aj s rodinou s nimi) mojej mamke a ani otčimovi sa vôbec nepáčil. Keď sa vzťah stal vážnejší a schyľovalo sa ku svadbe, naši mi dali na výber - on alebo my... a ja som si vybrala. Odvtedy NEMÁM RODIČOV a ani sestry – tie sa priklonili k rodičom. Vydala som sa, odsťahovala dosť ďaleko z domu...bývala som u svokrovcov.
Menšie problémy a nedorozumenia boli od začiatku. Manžel sa vždy staval na stranu rodičov. V rodine (z manželovej strany) sa udialo nešťastie, ktoré tu nechcem opisovať ...vtedy manžel prudko zmenil správanie...existoval len on... Krátko na to sa nám narodilo druhé dieťa...situácia bola horšia a horšia... Nič som nerobila dobre ani z pohľadu svokrovcov ani manželovho. Bola som tá, čo si nedokáže nič zorganizovať správne...prekladali mi veci v skriniach, na balkóne mi opraté veci svokra prevesila po svojom... najviac som však pociťovala potláčanie mojej autority u detí... Po troch rokoch života u svokrovcov som nejak presvedčila manžela, aby sme sa presťahovali do podnájmu. Poviete si, šťastný koniec...
Manžel svoje správanie nikdy nezmenil. Zostal egoistický... Bývali sme sami necelé 4 roky...a začal sa meniť...zrazu bol oveľa horší ako som si dokázala predstaviť... Neskoré príchody domov, arogantné správanie striedala ignorácia... Tušila som, že za tým bude druhá žena - bola. Manžel vyšiel s pravdou von až na moje naliehanie. Nasľuboval, že nám všetko nechá, keď vydržím ešte pol roka (má veľa povinností v práci a v škole - študoval na VŠ popri zamestnaní – za spoločné)...že teraz sa to naozaj nedá riešiť a o pol roka sa odsťahuje...že som bola na neho moc dobrá a moc som mu dovolila... Vydržala som. Každý deň keď chodil domov len spať, jesť a nadávať... Každú noc mu tá druhá vyvolávala... a zrazu manžel zmenil rétoriku...vulgarizmy na moju adresu už neboli dostatočné...zaútočil aj fyzicky... Nevenoval sa ničomu... Deti boli na prázdninách u svokrovcov... Keď som si začala baliť veci (už som nevládala takto žiť) zrazu bol ochotný pomáhať (žiaľ iba s balením)... Odišla som. Zobrala som si len svoje oblečenie, oblečenie detí a hračky. Všetko ostatné zostalo manželovi. V tomto období som však zažila azda najväčšie prekvapenie svojho života – nemala som kam ísť...a svokrovci ma prijali aj s deťmi... Mňa – cudziu. Mňa, ktorá som sa vždy cítila ako nechcená nevesta. Začali prerábať (na vlastné náklady) časť domu tak, aby som mala (keď budem mať potrebu) samostatné bývanie, aby sme si „neliezli do kapusty“, nech mám samostatnú kuchyňu keby som si chcela sama variť, nech mám samostatnú kúpeľňu...aby som mala svoje súkromie keď budem chcieť, ale že budú radi ak zostaneme s nimi.

Druhý mesiac bývam opäť u svokrovcov na dedine, kde každý pozná každého... Druhý mesiac čelím nepríjemným otázkam susedov... Nedokážem si nebrať k srdcu ich ostré poznámky, nedokážem nevidieť úškrny na tvárach ľudí „žijúcich tak ako sa má“... Len na okraj – vzájomné vzťahy medzi mnou a svokrovcami sú momentálne lepšie ako kedykoľvek predtým...a spojovacie dvere medzi ich a „mojim“ zatiaľ zamknuté neboli.

Tento príbeh nemá koniec... Chcem veriť, že skončí happyendom...a to želám aj tebe.



*Ľubica

Nechcem v tomto prípade súdiť, kto je vinný. Či svokrovci, syn, nevesta...
Chyba sa stala dávno predtým a cesta späť je veľmi ťažká. A z tej jednej chyby- neschopnosti ustupovať, tolerovať, nezasahovať na obidvoch stranách bude postupne chýb viac. Už len to, že sa 5 rokov nerozprávate, je veľká chyba. Vaše správanie je vzorom pre deti, ktoré tam vyrastajú. Prostredie v ktorom žiješ, Ťa mení, ani si to neuvedomuješ. A až raz doopatruješ svokrovcov a konečne sa ráno zobudíš samostatná a šťastná, tak zrazu zistíš, že sa úplne podobáš na svojich svokrovcov a Tvoje deti Ti vrátia to, čo videli doma. Zlo, nevraživosť. A Ty budeš nadávať na svojich nehodných zaťov, nevesty..Všetko sa zopakuje, len Ty budeš v roli Tvojich bývalých svokrovcov a Tvoji zaťovia a nevesty budú čakať, kedy sa zobudia slobodní.......
Reči typu "okamžite odísť" sú síce pekné a v niektorých prípadoch aj potrebné, ale treba mať kam a za čo. Možno treba najskôr vybrať smietku zo svojho oka a až potom kritizovať brvno v oku iného. Potom sa pomaly skúsiť priblížiť k svokrovcom (nemusia Ťa milovať), iba si vychádzať. Cesta je to Ťažká, ale dá sa.