účtovník 007

Rozhodla som sa, že nebudem viac ľudí rozdeľovať na malých a veľkých, tučných a chudých, vysokých a nízkych, ale budem ich deliť na tri skupiny. Pľuvač, nepľuvač a občasný pľuvač.

Nepľuvač – jedinec ktorý neexistuje, ale predsa som ho zaradila do mojej novej kategorizácie.

Občasný pľuvač – je jedinec, ktorý si musí občas uľaviť, ale vždy nájde vhodné miesto a hlavne nikoho svojou potrebou neobťažuje.

Pľuvač – to je typ človeka, ktorý pľuje kdekoľvek, kedykoľvek a kamkoľvek.

Neviem ako vy, ale ja mám pocit, že toto pľuvačstvo je asi infekčné. Kde pozriem tam pľuvač.

Situácia ma prinútila častejšie cestovať autobusom. Horor, des a pľuvači.
Ako vtedy.
Stojím si na zastávke, neviem síce kde má moja rada začiatok a kde koniec, ale som odhodlaná bojovať o jedno zo 45 miest na sedenie. Medzitým sa snažím hrozivým pohľadom odstrašiť všetkých, ktorí by sa nebadane chceli presunúť na miesto predomňou. Súboj o prvú štyridsaťpäťku je tvrdý. Musím strpieť ťahajúcich pubertiakov, oplzlé rozhovory v ktorých jediné slušné slovo sú spojky medzi nadávkami. Zamilovanú šestnástku čo praktizuje ľahké erotické hry na svojom rovnako starom priateľovi, ktorý ako sa mne zdá, o dievčinku nemá záujem. Toto všetko som ochotná vydržať v boji o odloženie svojo tela na roztrhanú sedačku autobusu. Ale pľuvači, to je iná kategória.
Skupinka 16 ročných ťahačov (nenezývam ich fajčiarov, lebo to čo predvádzajú, má od fajčenia veľmi ďaleko) doťahala a zmenila sa na skupinu pľuvačov. Bee, otočím sa na druhú stranu.
Chladný mladík tiež doťahal, odhodil špak na zem, objal dievčinku o ktorú predtým nejavil záujem a zmenil sa tiež na pľuvača – zamilovaného. Chvíľu čakám, snáď sa mu vysuší ústna dutina a prestane. Neprestal. Mal výdrž.

Bee. Tak toto nie! Toto už nie!
Čo mám spraviť? Upozorniť ho? Nadávať mu? Nie, to by nemalo účinok.
A vtedy ma napadla tá spásonosná myšlienka.

Pristúpila som bližšie k mladému páriku a čakala na svoju príležitosť.
Dlho som veru nemusela čakať. Najskôr si ma akože nevšímali, potom dievčinka hodila udivený pohľad. Šťuchla svojho milého a ukázala na mňa.
Mladík smerom ku mne uprel svoj pohŕdavý pohľad a ešte stihol pokropiť zem. Pozrela som sa mu rovno do očí a na drzovku napľula rovno medzi nich. Takto sme hodnú chvíľu praktizovali duopľuv. Moje slinné žľazy zažívali šok.
Ľudia za mňou sa usmievali, pošklbávalo im kútikmi.
Mladík na mňa gánil, ale účinok to malo. Ostatní pľuvači teenageri zostali v takom zvláštnom úškrne a až do príchodu autobusu sme mali všetci pokoj.

Jedno zo 45 miest som si vydobila, uložila svoje telo na zdemolovanú sedačku a túžila byť už doma.
Keď som vystúpila z autobusu, radšej som sa nepozerala kade kráčam.
... môj pocit z malého víťazstva, prebil pocit z prehry, ale ja sa nevzdám.