Pridám aj ja svoj názor. Mám 22, mám v čerstvej pamäti, o čom hovorím. 8 rokov som na gymnáziu nenávidela telesnú. Nenávidela som gymnastiku, nenávidela som 12 minútovky, nenávidela som volejbal. A od momentu, čo som mala z telesnej na vysvedčení jedinú dvojku, pretože som nespadala do tabuľkových výsledkov, nenávidela som aj učiteľa. Tak ako mladý muž zadávajúci túto tému, aj ja som si po nociach vymýšľala výhovorky a hľadala výhybky, ktoré som nikdy neuskutočnila. Až raz mi to bolo úplne jasné a pýtala som sa samej seba "Načo by som to robila?". Tým najjednoduchším, čo môžeme urobiť, je vyhovoriť sa, ujsť a dať ruky preč od všetkého, čo vyžaduje viac ako len náš záujem o vec. Ale povedala som si, že sa premôžem. A premohla som sa. Robila som stojky, z posledných síl som dobehla po 12 minútach do cieľa, čakala som pod sieťou na loptu. Nerobila som to s nadšením, ale robila som a dnes vidím, že som tým nič nestratila, naopak. A pýtam sa dnes, budem viesť svojich potomkov k výhovorkám a vyhýbaniu sa (s rizikom, že začnú telesnou na škole, ale kde a čím skončia?) alebo ich budem viesť k posúvaniu svojich osobných limitov, k prekonávaniu seba samého a možno nakoniec z dobrého pocitu, že dokázali niečo, čo neznášali? Pre mňa je toto zistenie o sebe samej oveľa cennejšie ako ospravedlnenka od lekára a vysedávanie na lavičke pozeraním sa na tých, ktorí sa odhodlali...