účtovník 007

Vždy mám úžasný pocit, keď sa tej malej zelenej príšery zbavím. Nakŕmim ju a ona spokojne čaká, na svoj ďalší prídel. Tento krát ma poriadne naštvala. Pri poslednom kŕmení som jej nemala čo dať, musela zostať hladná. Najskôr kvílila, skúšala na mňa klipkať svojimi zelenými očičkami. No keď zistila, že skutočne bude tentokrát hladná, zmenila úplne správanie. Ešte viac ozelenela a jej jedenásť bielych zubov sa zúrivo cerilo v zelenej tlame.

„To čo si mi nachystala za jedlo? Hnus!“
„To snáď nemyslíš vážne?“ Začala na mňa zvyšovať hlas.

Skúšam sa ospravedlňovať.

„Nedá sa nič robiť, nie vždy sú hody.“
„Skutočne som hľadala, kutrala, snažila sa vymeniť, ale aj tak sa viac nedalo.“

„Neznášam, keď ma slabo kŕmiš! Mám prázdne brucho, už aj niečo zožeň.!“

Len zachovať pokoj a rozvahu. Opakovane prehľadávam všetky miesta, kde by som mohla nájsť niečo do tej hladnej papule. Nič. Musím počúvať jej zúrivý jakot. Fuj, to je hlas.
Rozmýšľam, čo so mnou bude, ak jej žalúdočné šťavy nebudú mať čo rozkladať.
Kašlem na to, veď ju celé roky starostlivo kŕmim. Nech teda teraz vydrží.
Dochádza mi trpezlivosť.

„Prestaň ziapať!“ zvriesknem na ňu.

„Neprestanem! Môj tráviaci trakt je dlhý a dokáže stráviť tisíckrát toľko, ako mu dávaš.
Stále nemám dosť. Aj moje malé zelené príšerky musia z niečoho žiť.“
„Áááááááááááááááááááááááá� �áááááááááááááááááá....“


„Už aj schovaj tých svojich jedenásť bielych zubov!“

„Nieééééééééééééééééééééééé é....“ jačí ako o dušu.

No nič. Musím jej zalepiť hubu.
A tak preložím dépeháčkové priznanie na polovicu a zalepím ho do obálky.
No ešte pred zalepením počujem poslednú zaklínajúcu vetu mojej zelenej príšery.

„Počkááááj, pomstím sa ti za ten nadmerný odpočet......pomstím...daňová kontroláááááá“

......a už len hrobové ticho.