Ja prevádzkujem chránené dielne a máme zamestnaného človeka s dg. F20. Ja som vedela o jeho diagnóze a sama som ho oslovila o spoluprácu. Vykonáva pomocné práce, vôbec mu to nevadí, je rád v kolektíve a každé ráno sa teší do práce. Samozrejme, posunuli sme mu začiatok pracovnej doby na 9,00 hod. a je absolútne spokojný. Keď potrebuje oddýchne si, využíva poludňajšiu hodinovú prestávku. Naopak mám pocit, že jeho zdravotný stav sa tým, že je medzi ľuďmi, ktorí ho akceptujú a potrebujú určite zlepšil. Ale mám aj opačnú skúsenosť, a to žena vo veku 54 rokov, dg. F20 - nechce pracovať, nikdy nepracovala a nikdy pracovať nebude - chce aby sa o ňu postaral štát, lebo to je jeho povinnosť. Chce upratovačku, kuchárku, spoločníčku - lebo ona je tá, o ktorú sa musí celý svet starať. Tak bola vychovávaná od mladosti - nikomu pomôcť, nikomu nič dať - iba jej pomáhať. Teda jedna diagnoza a rôzne postoje pacienta.
Na margo ochorenia - dávam za pravdu všetkým, ktorí hovoria o rodinnom zázemí. Pokiaľ nespolupracuje s lekárom rodina, nedochádza k zlepšeniu stavu a vekom sa naopak stav môže zhoršiť, pridružujú sa aj iné ochorenia. Čiže rodina je tá, ktorá zabezpečuje 60% -nú úspešnosť pri liečbe.
Vyjadrím sa aj k zariadeniam sociálnych služieb - v našom štáte je pomerne málo špecializovaných zariadení, kde by mohli byť klienti umiestnení. Zariadenia sú preplnené aj z toho dôvodu, že tam nastupujú klienti pomerne v mladom veku. Odporúčam riešiť situáciu v rodine - asistenciou pre zdravotne postihnutého a tým sa odľahčí záťaž aspoň z časti v rodine. Sú aj chránené bývania, kde učia klienta zaradiť sa do života, pomáhajú nájsť prácu a pod., len žiaľ sú to súkromné zariadenia, kde je treba všetko platiť, ak zariadenie nemá to šťastie, že za klienta platí štát. Teda, pokiaľ klient nemá svoj dôchodok - je odkázaný vždy na príjem rodiča, resp. jeho zástupcu. Ako vidíme - všetko sa točí okolo peňazí.