mamka Danka
neviem či máš osobné skúsenosti, alebo len vieš o niekom kto má F20 je to choroba, ktorá má nesmierne množstvo kombinácii určite by Petr, Ľubica12 vedeli napísať a tiež všetci, ktorí o tom nielen počuli, ale majú to doma. Keď sa po 9 mesiacoch liečenia začal konečne stabilizovať a stretla som sa so švagrinou, ktorú štepila babka,že len manžela drogujem - nikdy na ten rozhovor nezabudnem, ako ma slzy zalievali keď som išla domov, lebo jej kolegyni matka má tiež F20 a vôbec neberie lieky len sem-tam, keď sa stav zhorší. Myslím, že tí ktorí ich majú doma to vidia podstatne ináč.
Manželovi som nikdy nesúhlasila s elektrošokmi. A tiež si myslím, že má úžasné šťastie, že so svojou chorobou nežije veľa rokov dozadu, keď títo ľudia boli izolovaný úplne od sveta - asi vedeli prečo. Lieky, ktoré v súčastnosti títo ľudia užívajú majú síce vedľajšie účinky ako to popísal Petr,
ale ich kvalita života je oveľa lepšia, ako mnohých ľudí "zdravých"
bolo to už spomínané títo ľudia potrebujú cítiť veľa lásky a človeka, ktorý sa o nich stará
a vtom lepšom prípade sa Vám snažia byť zato aspoň vďačný - a verte mi to je pocit, ktorý sa nedá zaplatiť

Sice doma nikoho s tymto ochorenim nemame, ale ja sa s tymito ludmi stretavam hlavne na praxi a psychiatrickom stacionari. Je pravda, ze nedaju sa hadzat do jedneho vreca. Na niektorych by som nikdy v zivote nepovedala, ze maju schyzofreniu alebo mainodepresiu
Neviem ci mate vo svojom okoli taketo zariadenie- myslim stacionar, ale je to velmi dobra vec pacienti sa tam stretavaju, rozpravaju sa, robia rozne aktivity ci pohybove alebo s jemnou motorikou- rozne koberceky tkaju, vianocne ozdoby a pod... a taktiez nadväzuju nove priatelstva- necitia sa vycleneni z tejto "chapavej" spolocnosti.

stacionár je aj podľa mňa dobrá vec, ak sa s nimi stretávaš na tej praxi tak vieš koľkí tam chodia radi a koľko je ich tam takých pre ktorých je táto skutočnosť len ďalšia stresujúca povinnosť, ktorej sa snažia všemožne vyhnúť. Závisí to od toho či ten človek mal aspoň trochu rád ľudí, kým uňho táto choroba nebola diagnostikovaná. Ak áno tak ten stacionár považuje za dobrú vec, ale ak nie tak ako píšem vyššie -ďalšia stresujúca povinnosť

No tazko povedat, hlavne u tych s maniodepresiou, kedze ich manicka nalada sa odzrkadluje aj na spravani voci okoliu. Ale myslim, ze tam chodia skor dobrovolne a aj ako som sa s niektorymi rozpravala tak vravia, ze su radi, ze nieco take existuje, pretoze aspon nie su zavreti doma, ale su v spolocnosti medzi priatelmi a venuju sa tvorivym cinnostiam.

veď len tieto riadky nasvedčujú tomu, že je tých foriem, hrozne veľa a bohužiaľ mi sme ten druhý prípad a títo ľudia potom jednoznačne potrebujú podporu rodiny, ale na druhú stranu by som klamala keby som povedala, že preňho táto spoločnosť nič nerobí - pomoc nechce prijať - zvonku. Vždy budem tvrdiť, že človek chorý má túto chorobu jednoznačne potrebuje nastaviť lieky, určitú pravidelnosť a dokáže v rámci možností veľmi dobre fungovať ak to porovnám so stavom pred začatím liečby.
Ak by niekto chcel bližšie info k tejto chorobe kľudne sa mi môže ozvať aj cez
ss

Samozrejme, všetci tí, ktorí žijú s chorým človekom majú lepšiu skúsenosť. Nie je to typ ochorenia, ktorý sa liekmi iba zlepšuje. Má kolísavý charakter - raz je v lepšej - raz v horšej kondícií. Lekár - rodina - priatelia - okolie = to sú všetko body plus pre človeka s týmto ochorením. Spomínali ste denný stacionár - nie každému sadne, ale určite nečinnosť je to najhoršie v čom ho podporiť. Ja poznám stacionáre, kde chodia dvaja, traja klienti a to len preto, aby sa mohli najesť - pretože nič zaujímave sa tam nedeje. Lepia sáčky na lieky pre nemocnicu, alebo kreslia. Nemajú žiadne moderné techniky k dispozícii - napr. INT, obsluha výp. techniky, mobilných telefónov a pod. - potrebujú sa zaradiť do života. Musím však povedať aj to - že vďaka aj za to málo, ktoré nemocnice poskytujú. Nie je to delené podľa veku, alebo zručností, ktoré pacienti v chorobe dokážu. Preto, ak je to zmiešané tak, že sú zaradení na lepenie sáčkov všetci - potom je to hrozné utrpenie a pacienti nie sú motivovaní k výkonom. Myslím, že už lepšie sa špecializujú n.o., ktoré robia pre schizofrenikov rôzne aktivity, ktoré svojím prívržencom aktivity "šijú na mieru" - potom je to o niečom inom a radi tam ľudia chodia.

Dobrý deň. Ak ešte stále rozmýšlate nad lekárom skúste si pomôcť stránkou www.nasilekari.sk.