... možno keby bol autista, Darma by to napísala. Ale súhlasím, že pobyt v škôlke je ozaj na nezaplatenie. Možno mu chýba kolektív detí, hravosť, určitý denný režim a samozrejme hranice od-do. Tiež mám štvorročnú dcérku, občas trucuje, vystrája (nie až tak, ako píšete vy, chválabohu), no stále mi povie : v škôlke to robíme tak-a tak..., veľmi si pochvaľuje pani učiteľky, ktoré na ňu nekričia-nie ako ja ...ale nám matkám raz tie nervy "rupnú" a vtedy kričíme niekedy aj do bezvedomia. Deti naozaj potrebujú všetku všetučičikú lásku a pozornosť rodičov, hlavne keď je samo a nemá súrodenca (tiež môj prípad). Často sa mojkáme, ľúbime, bozkávame a hovoríme si krásne slovíčka lásky... to má strašne rada... a ten pohľad do jej očí je na nezaplatenie. Skús ho aj Ty často túliť k sebe, aj keď má ten nával zlostí, práve vtedy ho vezmi a dlho drž v náručí a šepkaj ako ho veľmi ľúbiš, až kým nepovolí zo svojej tvrdohlavosti. Uvidíš, že sa to oplatí...
Všetko dobré Ti prajem.

Autizmus len to nie... teraz som si prečítala nejake príznaky a na neho to nepasuje, on naopak je šťastný keď je s deťmi, veľmi rád nadväzuje vzťahy s deťmi, voči dospelým nie, voči ním ma taký rešpekt... ale s detmi nemal problem nikdy... vidím na nom že je šťastný... on len v tej chvíli chytí taký akokeby amok a nevníma, po čase sa ukľudní a príde aj sa ospravedlniť... no dúfam, že autizmus to nie je... tam sú aj iné príznaky...viem, že aj neprejavuje nijake objatia, on s tým nemá problem, on aj deti na ihrisku vystíska a podobne... myslím, že je skôr veľmi ale veľmi tvrdohlavý...

Podľa mňa je to len klasické obdobie vzdoru, ktoré je v tomto veku normálne a treba mu určiť hranice tak ako to už bolo v predchádzajúcich príspevkoch povedané. A keď má deti rád jednoznačne ho treba dať do škôlky.

Autizmus by som sem určite neplietla...na to by sa prišo už dáááávno, keby bol autista...

Vieš, ja mám už svoje roky a určité životné skúsenosti, ale denne vidím - pozorujem napr. z môjho balkóna, alebo len tak na ulici, že matka ide s dieťaťom napr. na ihrisko, dieťa je roztopašné, robí čo sa mu zachce, je neposedné, vrieska a matka na to dieťa taktiež len stále vrieska a upozorňuje ho, poprípade ho začne ignorovať a to dieťa začne vrieskať ešte viacej! Preto som Ti vo svojom príspevku napísala, že to dieťa treba častejšie brať do náručia, povedať mu, že ho ľúbim, to neznamená povedať mu to suchopádne, ale od srdca. To, že on deti vystíska to je jedna vec, ale Ty musíš vystískať svoje dieťa a povedať mu ako ho ľúbiš, ale nie len tak nasucho, ale pokiaľ ho ozaj ľúbiš, musí to vychádzať z Tvojho vnútra. Vieš deti sú veľmi vnímavé a ten Tvoj má určite nejaký vážny dôvod, prečo sa tak správa.

Tak s týmto absolútne súhlasím. Pár krát sa mi stalo, že napriek tomu, že som dcéru objala, jej sa to nepáčilo, lebo cítila, že to nebolo v tej chvíli od srdca ale len také objatie z povinnosti - pretože som v danej chvíli bola myšlienkami niekde inde, riešila som iné problémy, nemala som čas .... Skrátka to vycítila a dala mi to najavo a našťastie ona je ten typ, že vie svoje pocity aj vyjadriť slovami ale nie všetky deti to vedia. Teraz má už desať rokov napriek tomu sa rada "mojká", ale už vie pochopiť, že nie vždy mám na to náladu a ona tiež nie. Skrátka sú chvíle, keď to úprimné srdečné objatie potrebujeme ako soľ - myslím, že to platí aj u dospelých.

Svoj názor som napísala,ale ja by som najviac upriamovala pozornosť na prebiehajucu výchovu naraz matkou aj starou matkou.Z mojich skuseností s deťmi práve toto býva najčastejším dôvodom problémov u takýchto detí.Asi by som začala toto rozoberať ako prvé.

Neviem či si vydatá..no ja si myslím že tu tak trošku chýba otcova ruka..ty naňho sama nestačíš a tvoj syn to zneužíva ako sa len dá..vidí že si sním nevieš dať rady,láska, obiatie,pozornosť,venovanie sa mu je tiež veľmi dôležité, ale na výchovu majú byť dvaja.
no ale ak si rozvedená a si naňho fakt sama tak tu ti naozaj pomôže keď ho dáš do škôlky..tak bude medzi deťmi.. bude na chvíľu odlúčený od teba..a možno sa to v niečom zmení ..AJ DETI POTREBUJÚ ZMENU...

detský psychológ alebo psychiater by bol možno vhodnejší.

veľmi dobre poznám čo si písala. aj dcérka začala to isté robiť, ale zmenila som prístup k nej. keď nechcela ničo tak dobre nerob, keď nechcela niaký pulover obliekať, tak dobre vyber si inú, vlastne dala som jej možnosť rozhodnúť. A začala pomali spolupracovať. Niekedy ešte aj teraz robí cirkus riadný, vtedy ju len držím aby neublížila seba, a počkám kým prejde záchvat zlosti. Začiatky boli veľmi ťažké ale teraz už poznám fintu ako ju uspokojiť. A hlavne vždy jej poviem ako mám ju rád, a aj vtedy keď robí niečo zle, alebo neposlúha. Veľmi veľa trpezlivosti vám prajem.

Ahojte ! Ja som svoje deti vždy poslala do svojej izby . Privrela som dvere, ( nikdy som úplne nezatvorila )alebo som im samým kázala zatvoriť. S tým, že keď sa ukľudnia, môžu sa vrátiť. Mám chlapca aj dievča, s dvojročným odstupom. U oboch to fungovalo. Dcéra trucovala dlhšie, naduto si v izbe sama niečo robila. Syn, ten sa vrátil s tým, že už bude dobrý ,ešte než sa za ním privreli dvere. Hlavne som im nikdy nedovoia byť pánmi v takej situácii. Pobyt vo vlastnej izbe pre nich nemôže byť stresujúci a keď nemali pred kým robiť scénky, prestali. Hlavne som za nimi NIKDY nešla ,kým sa sami neutíšili. Súhasím s názorom,že keď povieš raz áno,alebo nie, tak to musí platiť. Dnes majú moje deti 15 a 13 rokov. Máme perfektný vzťah. (zatiaľ )

Všetkým rodičom aj nerodičom odporúčam knihu Deti sú z neba - John Gray (autor kníh Muži sú z Marsu a ženy z Venuše...)

Uvažuju, co bych asi dělala, kdybych ten vzteklý a křičící byla já a ten objímající, slova lásky šeptající - můj partner. Kdybych něco chtěla, on to odmítal, já to chtěla hodně, vztekala se, hádka by se stupňovala.... On by mě pevně stiskl a šeptal, jak mě miluje....

Zabila bych ho. Těsně poté, co bych ho poslala do háje, horoucích pekel a ještě dál.

O slova lásky bych absolutně nestála. Zato o splnění svých požadavků ano. Nebo alespoň o pořádnou konfrontaci, kdo s koho. Kdo by vyhrál, ten by velel. A s láskyplnými vyjádřeními by teda fakt neuspěl.

A tomu děcku to má pomoci?

To dítě by spíš potřebovalo pevně stisknout a důrazně upozornit - skřípnu tě, nedovolím ti vyvádět, budeš poslouchat ty mě a ne já tebe. Svoji neprosadíš, tady velím já, já jsem autorita, já rozhoduju, já vyžaduju, já si prosadím a vynutím splnění.

Nebo slabá maminka - babička povolí, ustoupí, nechá na sebe křičet, dělat ostudu na veřejnosti, a prcek si vyřve, co chce. Jako malý si vynutí malé věci, jako velký bude křičet něco o diskriminaci, protože ho zamlada naučili, že slabí uhnou a silní si vydupou svoje.

Buď je dítě opravdu takový magor, že se neovládá a křičí na veřejnosti, dělá rotyku a nemůže za to, v tom případě ho schovejte doma a neděste a neobtěžujte nezvladatelnýmpsychopatem okolí, nebo je slabý jeho vychovatel a děcko je prostě nevychované.

Ve čtyřech letetch už by mělo vědět, co a kde může a nemůže.

Baví vás luštit křížovky? Máte radost, když zdoláte nějakou obtížnou? Nebaví vás ty lehké? Chlapa taky baví lovit nedosažitelnou, nedostupnou, odmítající ženu.

I to děcko chce sobě i okolí dokázat, že umí..... třeba zpacifikovat maminku. Uhne v jedné věci? Hm, to je lehké, zkusíme přitvrdit. Uhne zas? To jednoho nebaví,když je to tak snadné.... Je to jako hrát si na schovku a ten druhý se hned nechá najít, to nemá cenu....

A bezcenná maminka zoufale pláče za rohem do polštáře. Bezcenná, bezmocná, neschopná.

Je nutné změnit myšlení vychovatele. Já jsem autorita a nehodlám diskutovat o tom, kdo tady velí. Přetahovat se o to, kdo situaci vede, to je základní problém vztahů, které by neměly být a nesmí být rovnoprávné.

Vztahy rodič - dítě jsou nutně asymetrické, to není partnerství, to je velení a poslouchání. Na vojně taky nikdo nediskutuje o rozkazech, tam je jasné, že poslouchat se musí.

Dítě musí rodiče poslechnout. Bez diskuze. Žádné vysvětlování tady nemá místo. Nejedná se o něco neznámého, co je nutno vysvětlit, objasnit, protože to někdo nezná.

Teď mě poslechneš a potom si můžeme vysvětlit, proč to chci, proč to pokládám za nutné. Ale nebudu ti vysvětlovat, že je to nutné, abys mě poslechl, pokud to uznáš za vhodné.

Nebo že by i učitelky v mateřské školce diskutovaly s dvaceti dětmi, jestli je poslechnou? Tam už rodiče předpokládají, že ty děti budou nějakým, pro někoho i zázračným způsobem donuceny poslouchat. Třeba aby nezabily dítě od sousedů nebo neskákaly o své vůli pod auto.

Těžko čekat, že se učitelka s úsměvem omluví - vaše dítě udělalo, co nesmělo, ale chtělo, a proto...... se něco stalo.

Popisované příznaky vzdoru u děcka nejsou ani tak o nemoci. Křičí, aby přeřvalo matku? No to by snad mohlo být o nemoci. Ale to, že jí zacpává pusu, aby nemohla mluvit? To už je prostě nevychovanost.

Dokdy si tu pusu necháte zacpávat? Od patnáctiletého fracka by to mohlo být nebezpečné.

Jednou tu pusu musí taky zacpat někdo jemu. Čím dřív, tím líp.

Co takhle zkusit jeho zbraněmi přejít do protiútoku? Křičí? Křičte ještě víc. Zacpává vám pusu? Zacpěte mu ji taky. Vzteká se? Předveďte mu hrůzostrašný hysterický záchvat.

Já ráda zaskočím a vytáčím ječící děti jednoduchým způlsobem. Začnu výt jako pes baskervislký. Pak se sladce usměju se slovy - vidíš, já to umím taky. Aúúúúúúúúúúúúú..........

Děcka zmlknou a obvykle uraženě odejdou, že jsem jim sebrala jejich pointu i úspěch a jedinečnost. Rodiče se zasmějou a efekt dětského ječení je ten tam.

Neslibuju trest někde jinde nebo někým jiným - až přijde tvůj tatínek, ten ti dá na zadek.... nebo tak něco. Já a tady a teď jsem tak nepříjemná, že si, parchantíku, příště dobře rozmyslíš, jestli budeš zlobit.

Nechceš jíst? Ty budeš hladem, tobě bude špatně. Zlobíš na veřejnosti? Odcházíme, nebudeme obtěžovat druhé, stydím se za tebe, pro další lidi jsi nepříjemný, odmítají tě. Trucuješ doma? Trvám na svém a dokud nesplníš úkol, nepovolím. Nediskutuju,nezdůvodňuju, jednou řeknu, podruhé zvýším hlas, potřetí vynutím splnění úkolu fyzicky.

Ako v niečom máš pravdu...ALE:
Uvažuju, co bych asi dělala, kdybych ten vzteklý a křičící byla já a ten objímající, slova lásky šeptající - můj partner. Kdybych něco chtěla, on to odmítal, já to chtěla hodně, vztekala se, hádka by se stupňovala.... On by mě pevně stiskl a šeptal, jak mě miluje....

...ver tomu, že mnohým by to veľmi pomohlo..ja som zase ten typ, kde keď ma chytí zlosť, častokrát by som si želala jedno jediné...silné objatie...

Buď je dítě opravdu takový magor, že se neovládá a křičí na veřejnosti, dělá rotyku a nemůže za to, v tom případě ho schovejte doma a neděste a neobtěžujte nezvladatelnýmpsychopatem okolí, nebo je slabý jeho vychovatel a děcko je prostě nevychované.

...tak toto je prisilná káva...ako môžeš nazvať dieťa nezvládateľmým psychopatom alebo magorom...nie vždy to dieťa za to môže....a nie vždy je to len o zlyhaní vo výchove...niekedy to môže byť aj v pohave, ak o tom nevieš...a vieš, veľmi ľahko je radiť, ako takéto dieťa vychovávať, keď Ty si možno absolútne nevieš predstaviť, aké to je mať také dieťa...ak teda vôbec nejaké deti máš...

Veľmi zaujímavé čítanie, len neviem či máš doma dieťa alebo nie, či to píšeš z vlastných skuseností.. ... môj syn má problémy s pankreasom čo nie je sranda, preto ja nemôžem povedať že "tvoj problém, nebudeš jesť, lebo tým môžem vyvolať väčší problém a skončí v nemocnici na infúziách."


Proste len musím nájsť iný spôsob na neho... ja verím tomu, že to zvládnem, lebo môj synátor, aj ked robí niekedy scény niekedy vie prekvapiť aj milými vecami...

Tiež si myslím, že je najdôležitejšie zistiť, či to jeho správanie je ovplyvnené jeho poruchou trávenia (možno má nejaké bolesti, nepríjemné pocity, alebo mu už proste lezie na nervy, že sa všetko točí len okolo jedla a od jedla sa odvíja všetko ostatné...trebárs aj nálada a spokojnosť dospelých... chápem, že rodičia, starí rodičia sú zameraní na to jedlo, keď ako píšeš je to spojené s podávaním liekov). Preto by som sa v prvom rade poradila s ošetrujúcou lekárkou a potom sa už asi len vyzbrojiť obrovskou trpezlivosťou. Verím, že to rokmi bude stále lepšie a lepšie.
Švagriná mala tiež problémy so synom, asi od 1 roka mal problémy s ekzémami, dusením sa, kým sa nezistilo, že neznáša mliečne výrobky... a zrazu sa dieťa muselo naučiť, že nemôže maslo, syr, ani obľúbené čokolády... mal asi 5 rokov a on sám nám povedal "ja čokoládu nemôžem", ako samozrejmosť. Tiež bol výbušný, hádzal sa o zem, bol hyperaktívny... postupne sa z toho dostal, znovu môže jesť všetko.

Darma - navštív lekára, sú tu od toho , aby pomohli.

To čo teraz napíšem je veľmi kruté a mnohí ma možno odsúdite, ale vopred upozorňujem, že nemám na mysli Tvojho synčeka.

Aj dnešní kriminálnici boli kedysi malé, zlaté, mamami ľúbiace deti, ktoré možno včas nedostali odbornú pomoc.

Skôr by som to poopravila, že dnešní kriminálnici boli kedysi deťmi, kde zlyhala výchova na plnej čiare...pretože sú to prevažne ľudia, ktorým sa v detstve práveže tej lásky asi veľa nedostalo...

...môj syn sa takto správal v čase rozvodu - bolo na mna hnusný, ignoroval mna, bolo že ma kopol, oplul, použil vulgárne slová (mal len 3 roky )..a ja som sa mu len milo skúšala prihovárať, vysvetlovať, bolo že som nevydržala a dostal po zadku, potom som kvoli tomu plakala...aj ja som už bola zrelá na psychológa : ) ..zobrala som ho k detskej psychologičke ktorá s ním mala pravidelné sedenia, povedala že sa snaží preberať voči mne správanie svojho otca ...povedala že to nie je tým že on sa tak chce správať, jednoducho robí len to, čo vidí, ako sa správa voči mne on, a malý to berie, myslí si, že takto to má byť ..: ( ...poradila ako reagovať a myslím, že sme to s jej pomocou úspešne prekonali. ..a teraz po pár rokoch je až neuveriteľné ked mi ho učiteľka vychváli aký je slušný a že vraj keby mala syna tak by chcela takého ako je moj ...no, ale má 13,takže ma čaká ďaľší boj s jeho nastávajúcou pubertou : )

Ja som bola tiež občas v koncoch zo správania môjho syna. A keďže zúfalé ženy robia zúfalé veci, v niektorých situáciách som sa začala správať presne ako on - kričala som, búchala, kopala - jednoducho divadlo ako sa patrí. A on v tých chvílach zostal v šoku: čo to tá mama robí? Neskôr pochopil, že ho vlastne iba napodobňujem, že on sa tak isto správa.Myslím, že to pomohlo. Tiež sa pocikával, v noci, dodnes som to neriešila so žiadnym psychologom. Teraz má 10 rokov, pocikávanie prednedávnom prestalo a je relatívne v pohode. Relatívne preto, lebo začína puberta, takže rada absolvujem nejaké školenie pre rodičov: Ako neprizabiť svoje dieťa.
Darma, držím palce!!!