nemusí to tak byť..... aj priveľa dobrého je na škodu......

Nie je to vždy tak.

Česť výnimkám...ale ako sa hovoí, ľudia nie sú zlí, ľudia sú len nešťastní...

No ja mám doma dvojročnú tvrdohlavú dcérku - barana. Poviem raz, poviem dvakrát, niekedy trikrát, potom si k nej čupnem chytím ju za ruky a poviem,: budem ťa držať do vtedy, kým sa neukľudníš (nepôjdeš si popratať, neumyješ sa a pod.) Ona sa chvíľu bráni, krúti sa po zemi, chce sa vytrhnúť a ja ju držím. Po chvíli povie, že to urobí a v kľude ide. Zaberalo mi aj, že som ju dala do druhej izby, nezavrela som, len som privrela a že ja sa idem hrať sama s jej hračkami. Podľa mňa treba vyžadovať, aby dieťa spravilo, čo chcete a nie to nechať tak, keď príkazy ignoruje. Samozrejme, niekedy kričím, výnimočne dám po zadku. Bitie sa mi totiž neosvedčilo, potom sa buchala aj sama, alebo išla biť mňa. A keby už nič nezabralo, určite by som navštívila odbornú pomoc. Škôlka môže pomôcť, ale ja by som sa na to nespoliehala.

aj mne sa osvedčilo nechať syna samého v izbe - nech sa zamyslí čo robí zle, prečo sa na neho hnevám, a ked sa uvedomí, potom sa môžme o tom porozprávať - dovtedy som bola k nemu neutrálna ...

Ešte som niekde čítala, že nemáme hovoriť deťom, keď sú zlé, že ich nechceme a že ich neľúbime, keď sú zlé.

Pozorne si citam tuto temu, lebo ma zaujala. Ja som si presla podobnym problemom, vlastne s nim zapasim dodnes tak ako aj Darma. Mam 7 rocneho hyperaktivneho syna s priznakmi LMD (lahka mozgova dysfunkcia), ktora sa zatial nepotvrdila. Prejavuje sa jeho hyperaktivitou, nepozornostou, poruchou kratkodobej pamati, vzdorom, hnevom, odvravanim a nerespektovanim prikazov, navyse ma aj poruchu reci a stravovania. O tom stravovani by som tu mohla popisat litanie. Ten problem pretrvava dodnes, ked si zaumieni, ze take jedlo jest nebude, tak ho nedonuti k tomu nikto, takyto problem mame napr. s kapustou, jednoducho ked vidi, ze jedlo je kapustove, tak sa toho ani nechyti. Naopak niektore jedla by jedol stale, napr. vsetko co je makove. Navyse je na svoj vek velmi drobny a chudy az podvyziveny z jeho stravovania. Bola som s nim aj na gastroenterologii, ale lekarka nenasla ziadny zavazny dovod, z ktoreho by bol astenicky, jeho traviaca sustava je O.K., vsetko je to v jeho psychike a jeho vzdore nejest. S recou sme si uzili tiez, minuly rok mal nastupit do prveho rocnika, ale dostal odklad, hlavne kvoli jeho hyperaktivite a reci. Nevedel spravne vyslovovat, r a vsetky sykavky (č,š,ž,dž). Ale nezostal v skolke, logopedicka navrhla ine riesenie, nulty rocnik. Dlho som nad tym uvazovala, ci ho tam dat, ale teraz nebanujem. Nielenze sa mu napravila rec, (uz vie vyslovit r aj vsetky sykavky) ale sa zmiernila aj jeho hyperaktivita, zlepsilo sa spravanie. Aj ked hyperaktivny bude zrejme cely zivot, ako to tvrdi neurologicka, ale je to teraz na takej urovni, ze je to zvladnutelne a zvladam to v pohode na rozdiel od toho, aky bol pred rokom. Samozrejme, ze niektore jeho priznaky pretrvavaju stale, ale da sa to. S tym stravovanim mame problem stale. V skolskej jedalni zje len polievku a to druhe jedlo povybera iba co on chce a vsetko ostatne sprple, takze chudy je stale. Lekarka tvrdi, ze ked bude v puberte, tak sa to zmeni, no uvidime.
Tym, ze je taky aky je, je dosledok mojho tehotenstva. V tehotenstve sa mi vytvoril tzv. zilovy syndrom, lekar mi to vysvetlil tak, ze sa mi nedostatocne okyslicoval mozog a z toho som mavala dost casto kolapsove stavy, vzdy, ked som isla odpadnut, som citila, aky bol nekludny a strasne ma kopal do brucha. Takze tie neprijemne priznaky v tehotenstve sa prejavili na nom zial v takejto podobe. Ako dieta bol strasne nekludny, silno plakal, kopal nohami, rukami, hlavu si udieral o zem, susedia sa mi chodili stazovat, ze kvoli jeho placu nemozu spavat. Potom prisla na rad skolka, toho som sa obavala najviac. Je totiz jedinacik a vsetko je nauceny mat pre seba, nie je nauceny sa delit o hracky s nikim. Zato ma velmi rad deti a kolektiv podobne ako pise aj Darma. Ale nastastie v skolke si na kolektiv zvykol aj na ucitelky, skolka mu len prospela az zasa na to nestastne stravovanie. Lenze v skolke sa nemaju ucitelky cas kedy intenzivnejsie venovat dietatu, ktore potrebuje specialne metody vyuky, takze s recou to bola stale bieda aj s jeho nesustredenostou, az prisiel na rad ako som uz spominala nulty rocnik, ktory mu velmi pomohol. Teraz je asi na takej urovni, ze vie citat, spravne vyslovovat, je sustredenejsi, chapavejsi a vyspelejsi. Trosku mam este s nim problemy ho motivovat si pisat domace ulohy, ked pride zo skoly, tak sa mu nechce nic. Riesim to tak, ze som mu urcila pravidla, ktore musi respektovat, ak ich porusi, tak ma zakazany cely den pocitac, kamaratov, rozpravky. Cize pokial nebudu hotove ulohy a nebude nauceny nic z toho nemoze, a kedze on tak strasne chce, tak je nuteny si svoje povinnosti spravit. Ulohy si pise sam a ked je hotovy, pride mi to doniest skontrolovat. Aby som ho k uceniu este viac motivovala, tak ho za kazdy pokrok a uspech chvalim, lebo to velmi potrebuje, kedze strasne zle znasa neuspechy a to ked sa mu v niecom nedari, tak isto postupuje s nim aj ucitelka na hodinach. A verte mi stoji to za to. Este ma caka dlha cesta s nim, neviem ako bude zvladat vyssie rocniky, ale verim, ze to s Bozou pomocou zvladneme.
Darma ja by som ti poradila, ked syna pochyti ten jeho vzdor, objim ho, pritul si ho k sebe, pohlad ho a milo mu vysvetli, ze to sa takto nemoze. Taketo dieta potrebuje vela lasky. Samozrejme, ze to netreba zas prehanat, treba mu stanovit urcite pravidla, ak sa rozculis, potrestas ho, to ti nepomoze, len vyvolas u neho este vacsiu zurivost. Doporucila by som ti precitat knihu Maly tyran, od ceskej psychologicky Jiriny Prekopovej, tu je odkaz: http://www.martinus.sk/?uItem=46511 aj ked kniha neriesi vsetko, ale aspon sa dozvies ako mas pri vychove takehoto dietata postupovat.
Prajem ti pevne nervy pri vychove, a ak sa budes chciet nieco spytat, kludne napis, rada ti poradim. AVRIL

...treba hlavne veľa trpezlivosti ...a ak ide o potvrdené diagnozy od lekára a psychológa konzultovať ich s vychovávateľkami a učiteľkami, nech si dieťa nezaškatulkujú ako nezvládnuteľné. Mala som takú skúsenosť, ked triedna učiteľka odmietala konzultáciu s psychologičkou aj napriek jej osobnej návšteve na škole - našťastie už neučí.

Ja este dodam, ze okolie nevie pochopit taketo dieta, ked vidia decko, ktore sa hadze o zem a zufalu matku, vsetci to povazuju za nevychovanost, nie kazdy vie pochopit, ze sa jedna o urcitu poruchu v spravani, darmo som vysvetlovala susedom a inym, ze syn ma poruchu pozornosti spojenu s hyperaktivitou, kazdy ma odbil slovami, je to nevychovanec a treba mu raidne natrepat po zadku nech sa nauci. Chce to len pevne nervy a trpezlivost, vysledky sa dostavia, len si netreba zufat.

Ja chcem v prvom rade, aby bol zdravý a aby nevyrastal v stresu, že ma zbadá a že na neho skríknem tak bude stať ako v pozore, ja predsa nechcem byt pre neho strasiakom...

aj kvôli jeho problemom aby bol v kludnejsom rezime, ... aj ked sa priznam dala som mu na zadok, ale videla som ze to nema ziadny ucinok... a vidim ze krikom nikde nezajdem... preto chcem zvolit iny pristup... chcem len, aby bol zdravy, spokojny a kludny...

este je na lieceni, tak ked dôjde tak to zacneme riesit radami od lekarov a uvidime co povedia...

Milá Darma111 ! Tvrdíš, že chceš zvoliť iný prístup. Zároveň mám pocit, že sa mu brániš, mysliac si,že to nejak zvládneš sama. Určite áno. Myslím,že ťa niektoré príspevky nahnevali,lalebo si ich zle pochopila. Nikto nechce, aby si bola strašiakom pre svojho chlapčeka. Len sa ťažko bez správnej intonácie v hase a zmierňujúcej mimiky v tvári písmom vysvetľuje niečo podobné. Obzvlášť v tak citlivej téme ako sú deti. Ako nestranný pozorovateľ tejto témy mám len pocit, že sa ti skoro každý snaží povedať,že bez dôslednosti nič nenarobíš, ba naopak, ty budeš svojou nedôslednosťou stojcom vášho stresu. Ak s tým nezačneš čo najskôr, bude to čoraz hršie. Je to predsa tvoj synček, tvoj miáčik, tvoja láska, tak prečo mu už konečne nepovieš aké sú pravidlá ? Raz nie, vzápetí áno, potom krik a podobne, nakoniec plač. Všetci sme si viac či menej týmto prešli. Nerob zo seba strašiaka, už ho poznáš, skús predchádzať problémovým situáciám. Napr. : Pred vstupom do obchodu sa opýtaj či si bude niečo prosiť. Ak áno, kúp mu to. (myslím tým nejakú drobnosť, sladkosť a. p ) Nerieš to s ním keď ste už dnu ,vždy pred tým. Potom je aj on spokojný, aj ty. Alebo telka. Nevypínaj mu ju lebo si sa rozhodla,ale až keď skončí to čo sleduje.( Využi pri tom rekamu. ) Keď sa hrá, nepovedz mu : Poď , ideme von, obliekaj sa... ale : O chvíľku pôjdeme von,ano ? Ešte sa chvíľku pohraj, hneď prídem . ... Mysím, že ak mu dáš dostatočný čas na zmenu, nemal by mať s tým problém ,lebo nemôže nesúhlasiť s budúcnosťou a následne už vie čo sa bude diať . Bola by som zvedavá, či také niečo jednoduché by zabralo. Napíš. Držím palce, veľa kľudu a síl .

seminár aj na túto tému:
http://www.riesenieproblemov.wgz.cz/oznamy-seminare

Navštevuje materskú školu alebo si s ním doma?Tu by pomohol jedine psychológ ak má také prejavy správania ako ich opisuješ.Ťažko Ti dávať rady,keď to dieťa nepoznáme a to hlavne kedy sa to prejavuje,či stále,alebo chce na seba upútať pozornosť.Preto Ti radím čím skôr konzultovať s detským psychológom.Tam sa nedá nič pokaziť,len Ti poradí ako reagovať a postupovať vo výchove.Hlavne musíš byť dôsledná a trpezlivá a bitkou nič nevyriešiš ani krikom.U týchto detí platí pochvala,povzbudenie, motivácia.

Stav vzdorovitosti nastáva u každého dieťaťa a riešení je nekonečne mnoho. Nie každý má dosť síl tento problém riešiť. U mojich dcér to bolo okolo dvoch rokov(5 r. rozdiel ). Odniesla som dcérku k svojim rodičom a tí mali taký zvláštny prístup. Keď sa hodila o zem alebo začala kričať, prešli do inej izby. Tá chcela mať divákov, tak šla za nimi. Postup sa opakoval. Stačil víkend a boli vyliečené. Keď nie je divák, tak to nie je ono. Musí sa to podchytiť hneď na začiatku, kým to neskúsi na verejnosti. Pravdaže, každé dieťa vyžaduje osobitný prístup, hlavne choré.

Darma111 : odpoveď máš v príspevku

Na záver: Deti sú kópiou svojich rodičov, vôbec si to neuvedomujeme, že sledujú naše správanie už od malička... ako sa správajú rodičia, tak sa chovajú naše deti

Som Vám veľmi vďačná, že reagujete na moje problemy a mate snahu mi pomôcť... cením si to...

Niekto sa pýtal, či je doma alebo v školke, nie nechodí do školky, stará sa o neho moja mama... ja chodím do práce, manžel tiež...

Inak čo sa týka dôslednosti, to vždy dodržiavam, keď na niečom trvám tak na tom trvám aj keď kričí, v urcitých situáciach mu dávam na výber... napríklad keď sme doma, tak sa ho pýtam, čo si prosíš na večeru, čiže možnosť výberu mu určite dávam, ... ale priznám sa dôsledna som na 99% vždy, keď raz poviem na niečo nie... tak mmu to zopakujem aj 10 krat dookola nie... po prvom nie je krk, po druhom nie je este vacsí krik, tak sa to stupnuje, až na 10 krát pochopí že to nie myslím vážne...

Ja osobne si skôr myslím, že môj prístup k nemu alebo môj spôsob vyjadrovania nie je asi správny, niekto mi tu poradil nejakú knihu Deti su z neba, úryvky som našla aj na nete... tak si na to pozriem...

inak si každý názor cením a som vďačná za pozornosť ktorú mi venujete, ja nemám vo zvyku uraziť sa pri kritiku, som skôr rada, že ma niekto upozorní, že toto alebo to nerobím správne...

inak aj miestnosť vedľa som skúšala, keď mal tri roky fungovalo to zázračne, posedel si vo svojej izbe, ukludnil sa a bolo dobre... dlho to potom neskúsal... teraz to už akosi nefunguje...

viem, že na neho funguju momentálne hodinky, resp. limitovanie, keď napr. poviem, keď bude veľká ručinka na 12, tak budeš oblečený, on sa bez reptania oblečenia, alebo keď poviem, že dovtedy kým bude veľká ručička na 1 budeš mat upratané hračky, bez reptania uprace, možno mu chýbaju takéto mantinely... len ako to rozvinúť aj na verejnosti?

inak dúfam, ze máš alla že budeš mať pravdu a že keď vyrastie budeme na to spomínať, ako to bolo...

napísala som to tak rozkuskovane, ku každej z Vás som sa snažila niečo napísať, ....

Darma111, určite to nemáš a asi ani dlho nebudeš mať ľahké. Ale je dobre, že si tu takto píšeme a navzájom radíme, každý si z toho môže vziať niečo pre seba a využiť to, vyskúšať to či ono...

Len potvrdiť môžem všetko čo píšeš...že je to pravda...aj takéto sú niektoré deti, ktoré zato vôbec nemôžu ako sa napr. chovajú niekedy... keď majú hyperaktivitu aj s LMD......aj oni majú o moc ťažší život ako ostatné deti...len horšie je to, že ľudia o tom skoro nič nevedia..našla som toto pre info..
http://kpppbb.svsbb.sk/material/info/lmd/5.html

Pozor, věta "něco bude, ANO?" dává partnerovi v hovoru jasnou možnost vyjádřit se, jestli odpoví ano nebo ne.

Dítě ví, že oficiálně nesmí projevit nesouhlas, protože věta je vlastně rozkaz nebo oznámení, co dítě bude muset udělat.

Jenže ono by ten nesouhlas třeba chtělo projevit, ale ví, že by bylo potrestáno, protože odmlouvat se nesmí.

Já jsem na rozkazy dávané touto formou vysloveně alergická. Pokud si to můžu dovolit, usměju se na člověka, který mi oznámí, co budu dělat /ano na konci ani být nemusí/, a zeptám se ho - Jsi o tom přesvědčený?

Půjdeme za půl hodiny ven, Pepíčku, ano?
Ne, maminko, nepůjdeme.
Půjdeme, protože já chci.
Nepůjdeme, já nechci.
Pepíčku, musíš. To je rozkaz.
Fajn, maminko, tak na co ten otazník v úvodní větě. Na co ses ptala?

No na nic vlastně, jen jsem chtěla, abys sám, radostně a spontánně vyjádřil, že taky chceš ven, i když možná nechceš, ale já ti nedovolím, abys říkal, že nechceš. Já vím nejlíp, co máš cítit. Ale přijde mi nějak nevhodné dát ti přímý rozkaz Oblíkej se, půjdeme ven, tak to zaobalím jako že se tě ptám na tvůj názor a zkus nesouhlasit, nebo uvidíš.....

Vztekáš se, drahoušku? Pojď sem, radostně tě obejmu a budu ti povídat, jak tě mám ráda. Zapamatuj si to - pokud chceš, abych tě objímala, vztekej se. Protože po vztekání, porušování pravidel slušného chování a po trucování přijde obejmutí a slova lásky. Opakuju to dostatečně dlouho a často, abysis to zapamatoval.

Tvoje budoucí žena se sice bude za dvacet let divit, co jsi to za úchyla, že po hádce má následovat vyznání lásky, ale mi to radili na internetu. Vztekající se dítě mám objímat a říkat mu, že takového vzteklouna mám ráda právě ve chvíli, kdy se vzteká.

Tomu se říká pozitivní upevňování. Pokud chci, aby někdo něco opakoval, udělám mu to příjemné. Já ti zpříjemním vztekání a neposlouchání. Budeš se vztekat rád, vždyť následky budou fajn.

Ovšem už mi neporadili, co máš dělat, abys vyvolal můj hněv a nesouhlas. Protože i tyto reakce okolí se musíš naučit poznat a řešit.

Normální lidi jsou naučení, že když dělají něco nežádoucího, druzí jsou na ně nepříjemní. Já tě po nežádoucí akci obejmu a pochválím.

Nejsem vadná, Pepíčku. Jsem tvoje maminka. Že na tvé nepříjemné chování budu já reagovat nadšením a druzí odmítáním, ten zmatek si v hlavičce budeš muset srovnat sám.....

Až ma zamrazilo... pri takto nastavenom zrkadle... ako ľahko (?) sa dajú napáchať škody na detskej dušičke... ...