Hm,keď myslíš-toto ja neviem posúdiť...
Ale zasa sa to ani asi nedá- však ked žena robí obed alebo tak-tak sa predsa žiadny chlap neudrži,aby ju nechytil za zadok, tak ja teda nevím...

Zažila som na vlastnej koži nevlastného rodiča, je to už veľmi dávno, ale keď som bola v puberte, vtedy som si povedala, moje deti toto nikdy nesmú zažiť.
Už je 32 rokov na onom svete, keď zomrel, bolo na mne, aby som ho pochovala, urobila som to, ale plakala som nad jeho hrobom nad svojim detstvom. Ubližovanie bolo na dennom poriadku, bola som opatrovateľkou detí, ktoré mala mamina spoločné s ním. Teraz viem, že detstvo bolo boľavé, preto neverím na lásku "cudzieho" rodiča, neexistuje. Je to len snaha, niekedy jednostranná, ale nie láska.

Súhlasím, teda ak je chlap zdravý... Ale má to urobiť tak aby to deti nevideli Inak vnímajú ten dotyk ak ho uvidia, ver mi...

Už som chcel ísť spať ale nedá mi... Vlasti poznám prípad kedy cudzí človek viac ľúbil a staral sa o deti ako ich vlastný rodič...

Aj môj otec sa staral o nevlastného syna, tak isto ako o nevlastnú dcéru aj ako vlastnú dcéru - mňa. Nerobil rozdiely, ale nevlastný syn ho mal za nič, vypočul si nejedno škaredé slovo, od nevlastnej dcéry mal na tanieri pomerne často, že on ju nemá rád tak ako vlastné dieťa - teda mňa, aj ja som to často počúvala. No staral sa o nás rovnako. Tak ako mamina. Ja by som sa v takej situácii stretnúť nechcela.

Možno, zo mňa hovorí osobná skúsenosť a ver mi, že bola trpká.
Mala som voľakedy kolegyňu, mala dve deti z detského domova, nedostávali od nej nič naviac, ona si v robote kupovala čokoládové tyčinky, mala ich v šuplíku, keď prišiel jej "syn", rýchlo si ho zamkla. Bolo mi do plaču, vybrala som z tašky sladkosť, čo som mala kúpenú domov a veru som mu musela dať, išlo mi puknúť srdce. Takže aj takúto rodičovskú lásku som videla.
City sa vedia usalašiť veľmi hlboko v tele...

-inak najlepšia skrýša je kupelka,keď perie pračka-ale to už asi všetci vedia...

No sú tie medziludské vzťahy celkovo na bode mrazu-ja keď pozeraám správy,tak žasnem- otec zabije syna, syn matku, brat brata...-to už čo je za svet toto?A okrem toho si kludne zabíjame nenarodené vlastné deti atď atď...

Žeby to bolo niečo nové... Kuk do biblie : Kain a Ábel

... to celkom určite problém nie je. Skôr naopak.....A keď vyletia z hniezda, hľadajú tých biologických. Z vďaky.

Tak dúfam,že v mojom prípade to dopadne lepšie...je mi ľúto,že to Vašej dcérke nevyšlo...práve preto rozmýšľam,či vôbec mať to naše spoločné dieťa,či by nebolo lepšie mať ich dve a vychovať ich s láskou a dobre.Čo sa týka tej preskočenej iskry,mám už dosť rokov na to,aby som vedela čo chcem a chcem jeho a keďže k nemu patria aj deti,tak to beriem tak,že hádam raz budú tak trošku aj moje

Ale tak zasa,keď chcete mať bábo,tak kľudne si ho vybavte-to podľa mňa zasa nehraje až tak veľkú úlohu v tejto situácii...

Stanko,vieš,ja som nad tým dlho uvažovala...myslím,že takto by to asi bolo lepšie,ak nám to vydrží a ten vzťah bude o.k. tak vieš,oni vyrastú a my dvaja budeme mať na seba čas...čo myslíš?Alebo budem ľutovať keď nebudem mať vlastné?

Ahoj no ja totu situaciu zazivam tiež. Moj partner má tri deti z prvého manželstva. Dvaja chlapci a prostredné dievča. Dvaja z nich s nami už aj byvajú. Mám výhodu že sú už veľký, ale aj tak to nebolo a ani neni vždy jednoduché. Moj partner odišiel od rodiny koli inej žene. Ked sa s novou partnerkou rozišiel, všetky deti a bohužiaľ aj prvá manželka dufali že sa vráti domov. A zrazu som sa zjavila ja. Na prvy spolocný vikend deti odmietli ist ak pojdem ja. Mne v tejto situacii najviac pomohol partner tym že bol k deťom stále rovnako zhovievavý ale daval im svojim spravaním na javo že som súčasťou jeho života. Ale ja som mala vyhodu v tom že deti už boli za pubetou teda okram najmladšieho a už začínali mať svoj život. Hlavne som si davala pozor aby som ich do ničoho nesilila a nesnažila ich nasilu zaradovať do svojho života, a na druhej strane som sa im snažila venovať a prejavovať o nich zaujem. Take niečo sa neda urychliť potrebuje to svoj čas. Sme spolu 4 roky a prvé dva boli najtažšie. U nas sa dokonca objavovali výrazy ako prečo tu musi byť aj ona, s mamou by nam bolo lepšie, pošli ju preč oci .... a pod. Ked som bola v miestnosti, tak čakali kým odidem aby sa mohli rozpravať len z otcom a pod. Vieš deti majú jasný model rodiny, je to ich základná istota od ktorej sa všetko odvija a nový partnery tam moc nezapadajú. A okrem toho ved ani my ako dospelé sa nejdeme hned zdôverovať každemu a priatelov si vybaráme. Ja som to tak aj brala oni si ma nevybrali za člena rodiny a tak som musela byť trpezlivá ked som chcela aby ma k sebe pustili. Ale naozaj to chce čas, oťukate sa spoznáte a ked budete spolu tráviť čas a budete mať spoločne príjemné zážitky tak sa postupne bude medzi vami uvolnovať atmosfera a začneš byť samozrejmou súčasťou ich života. Aspon mne to našťastie vyšlo. Dúfam že to vyjde aj tebe držim palčeky.
PS a čo sa týka vlastných detičiek ak po nich túžite mali by ste ich mať. Ked miluješ jeho tak predpokladám že to berieš tak že ked si ho stretla mal detičky a tak k nemu patria a budeš milovať aj ich. Nemyslim si že je isté že by si uprednostnovala alebo zanedbávala niektoré dieťa. Každe dieťa je iné a od každého z nich očakávame niečo iné a aj ho posudzujeme inak aj ked ich milujeme rovnako. Je samozrejme že to bude ťažká a že deti možu mať pocit ze niektoré je milované viac ale to ma vačšina deti a ma rovnakých rodičov. Moj názor je ak tužite po dieťatku tak ho majte ale nezabudajte na jeho detičky a milujte ich rovnako. Aj ked to bude znieť kruto ale nemyslim si že by človek mal obetovať svoju túžbu po dieťati iba preto že nevie ako budú reagovať druhé deti. Možno budete prekvapení možno to zoberu jeho detičky úplne normálne. Ale inak to nezistíte iba tak že ich budete mať. Ak po nich túžite a máte všetky predpoklady ich mať a nebudete ich mať, budete si to vyčitať

Podľa mňa budeš lutovať, že nebudeš mať vlastné bábo, čas pomaličky ti ubieha,hmhm
A jeho dievčatá, keď vyrastú a odídu z domu( a čas letí jako bláznivý/K.Gott/,tak čo budete už vy dvaja sami robiť? Pozerať na seba 20 rokov?A tak aspoň budete mať zase nejake pojítko a na koniec-však každá žena chce mať dieťa, nie?Ja som jednoznačne aby ste mali bábo...A zasa až taká strašná robota to nieje...

Imak Fany, ešte som nad tebou rozmýšľal a ty toho chlapca musíš fakt ľúbiť,hmhm- lebo si si vybrala ťažkú cestu namiesto toho,že si si mohla vybrať ľahšiu-zobrať si niekoho bez závazkov , kde by bolo všetko ľahšie a navyše si kvoli nemu ochotná sa zriecť šance mať svoje dieťa,hmhm-takže dávam klobúk dolu pred tebou, fakt ho musíš moc ľúbiť...Lebo ja som si začal voľakedy s jednou slobodnou mamičkou,ale neuniesol som to a vycúval som z toho vzťahu...

Velmi si vazim vsetkych, ktori si vezmu partnera so zavazkami, pretoze ja by som to nespravila, bala by som sa,

mala som spoluziacky, ktore mali nevlastnych "otcov", a v tom case som sa velmi cudovala, preco o nich nikdy nerozpravali, preco, ked som prisla ku nim na navstevu, tak tito "otcovia sa zdekovali do inej izby, preco ich stale nazyvali iba po mene, na mna to posobilo, akoby to boli iba cudzinci, ktori boli s ich matkami,

potom, o niekolko rokov, jednej zo spoluziacok mama zahynula, a na pohrebe boli dva tabory, moja spoluziacka a partner zosnulej, akoby sa vobec nepoznali, musel sa vystahovat z bytu, spoluziacka byt predala a odvtedy o sebe nepoculi,

a to este nespominam ostatne problemy,

ale mozno len ja som nepoznala stastne manzelstva s cudzimi detmi,

BTW: udajne statistika vravi, ze druhe zmiesane manzelstva stroskotavaju este viac, ako tie prve, a prave vacsinou kvoli detom

Netvrdím moni, že nemáš v niečom aj pravdu, ale tento tvoj príspevok rozhodne Fanny sebavedomie nepridá...-načo ju strašiť...

mas pravdu, radsej stichnem

ešte raz-netvrdím, že nemáš v niečom aj pravdu, ale teraz skorej funny musíme podporiť...