Pre všetkých, ktorí sa zapojili do debaty na tému panická porucha:
Závidím tým, ktorí napísali, že sa z toho dostali. Viem, o čom hovoria tí, ktorí panickou poruchou trpia. Ja s touto chorobou žijem už niekoľko rokov, aj keď správnejší výraz je, že živorím, vegetujem. Ako každý obyčajný smrteľník som začala samozrejme u lekára. Obvoďák (našťastie som ho už zmenila) mi len predpísal lieky na ukľudnenie a fajka zhasla. Nakoniec som sa dokopala a odvážila sa ísť psychiatrovi. Dostala som lieky, Rivotril, Seroxat a ďalšie, ktoré si už za tie roky nepamätám. Po prvom niekoľkomesačnom ambulantnom liečení som mala pocit, že som z toho vonku. Podotýkam, že mi psychiater vôbec nepovedal, že je to práve panická porucha. Postupne mi lekár lieky vysadil a zdalo sa, že je všetko v poriadku. Nebolo, to som zistila po pár mesiacoch. Ďalšie lieky, problémy ešte horšie. Dospela som k názoru, že lieky, ktoré mi predpisuje psychiater, sú len pomocnou barličkou, ktoré mi majú pomôcť prekonať príznaky ochorenia, nie príčinu. Začala som hľadať možnosti, objednala som sa ku klinickej psychologičke, kam som dochádzala asi rok. Až u nej som zistila, aká je vlastne moja diagnóza. Bez liekov som sa síce nezaobišla, ale moju dôveru v odbornosť našich psychiatrov to silne otriaslo. Hľadala som ďalej a našla som kineziologičku - mladú kočku, ktorá v tej dobe ešte len študovala VŠ- práve odbor psychológia. Chodila som k nej poldruha roka a aj keď vekom mohla by mohla byť mojou dcérou, mala moju plnú dôveru a podľa výsledkov úplne zaslúžene. Ono to bolo u mňa tak, že k tej základnej fóbii - teraz to už na mňa ide, teraz mi bude zle, úplne zovretie strachom a panikou, sa postupne pridávali, "nabaľovali" sekundárne fóbie. Po určitom čase, kedy som pravidelne chodila na sedenia k tejto kineziologičke, som si začala uvedomovať práve na týchto sekundárnych fóbiách, že mi je lepšie, pretože som si často úplne nečakane uvedomila, že daktorá z tých fóbií zmizla. Mimochodom, problémy v autobuse som riešila tak, že som pozerala von oknom a rátala som kandelábre, ktoré sa mihali cestou autobusom za oknom. Skrátka, ako-tak v stave akútneho záchvatu paniky pomáhalo odpútanie pozornosti a sústredenie mysle na úplné blbosti. Koľkokrát som počas státia autobusu na červenú otáčala hlavou dokola, len aby som našla čo najviac kandelábrov! Po poldruha roku som bola úplne bez liekov a pri poslednej návšteve mi psychiater povedal, že z jeho hľadiska som vyliečená a ďalšiu liečbu nepotrebujem. Vydržalo mi to asi rok. Bohužiaľ, spúšťačom recidívy bol absolútny stres, ktorý mi spôsobili práve moji najbližší. Keď vám bodne nôž do chrbta váš najbližší človek, bolí to dvojnásobne. Dnes už nechodím psychiatrovi, lieky mi predpisuje obvoďák, ktorý má našťastie pochopenie pre moju situáciu. Pretože som sa medzitým presťahovala, musela som hľadať novú kineziologičku, na tretí pokus sa mi podarilo natrafiť na takú, ku ktorej mám plnú dôveru a po pol roku sa zase zdá, že je to pre mňa tá správna cesta. Najhoršie na tom je, že s problémami, ktoré panická porucha spôsobuje, sa nedá zdôveriť hocikomu. Reakcia mojej rodiny bola od nepochopenia až po označenie za hypochondra. Podľa nich som si všetko len vymýšľala, pretože som nemala "vraj" žiadne iné starosti.
Po týchto niekoľkoročných skúsenostiach môžem jednoznačne povedať, že hlavným spúšťačom (aspoň v mojom prípade) je stres - ktorý účtovník ho nepozná, najmä v čase daňových priznaní, keď sa spí len dve-tri hodiny denne? - a pocit odmietnutia. A veľmi často mi pomohlo už len to, že som našla spriaznenú dušu, ktorej som sa mohla so svojimi problémami zdôveriť.
Ak niekto z vás, ktorí sa už k tejto téme vyjadrili , vie o nejakej ďalšej ceste ako z toho von, budem rada, keď mi "posuniete" informáciu, či návod.
Každému spolutrpiacemu držím palce.