Kedysi dávno, pradávno, v rokoch, keď začínala perestrojka nás zobral spolužiak na film. Bol veľmi zvláštny, plný symbolov. V hlave mi ostali vlaky s naloženými kmeňmi stromov. Dlho som si nevedela spomenpť na názov toho filmu, ale zasiahol ma. Dokonca som sa po rokoch, na stretnutí, pýtala onoho spolužiaka, čo to bol za film. Ale nenašli sme odpoveď. A teraz po rokoch v nejakom článku spomenul tuším režisér film, ktorý ho veľmi ovplyvnil. Okamžite som vedela, že je to ono. Film
Pokánie. Možno ak niekde naň natrafím, tak už budem lepšie rozumieť matkám, ktoré objímali kmene sťatých stromov. Niečo mi hovorí, že aj dnes bude mať čo povedat