Zdravím, mám 24 rokov a dostal som sa do zvláštnej životnej situácie a potreboval by som radu starších. V okolí sa veľmi nemám s kým poradiť a chcem možno počuť názor osobne nezainteresovaných ľudí. Moja situácia: Tento rok som doštudoval vysokú školu v Rakúsku a vrátil som sa domov na Slovensko. Otca už nemám, žijem tu s mamou a 27-ročným bratom (on študoval doma, neodišiel preč). Žijeme vo veľkom, no 1 izbovom byte takmer v pôvodnom stave, ktorý je napísaný na môjho brata, na ktorého ho napísala moja stará mama kým som študoval v zahraničí. Stará mama mala zlý vzťah s mojou mamou a teda vedeli sme, že byt dá skôr na jedného z nás ako na ňu. Dohoda bola, že ak ho prepíše na jedného z nás, tak my ho dáme mame aby bola zabezpečená ona a v prípade, že sa jej niečo stane, tak každý z nás má polovicu. Lenže to sa zmenilo a mama povedala, že od brata nič nechce, že jej nič netreba, čím ma vlastne vydedila. Mám pocit že je to jej osobná pomsta za to že som odišiel študovať preč, no nikdy to nepovedala. Brat je programátor a už tri roky zarába tisíce eur v čistom, no do bytu nič nedáva, všetko si len šporí, varí aj jedlo kupuje mama. Aj ja už pracujem ako programátor a slušne zarobím, mám aj našporených približne 10 tisíc eur (pracoval som od 19 rokov). Pripadá mi to celé choré, ako sme dopadli a že to ani jednému z nich nevadí. Mám chuť sa zbaliť a odsťahovať do prenájmu. No premýšľam, či nie je rozumnejšie to nejako strpieť, kým si našporím základ na hypotéku (cca rok by to malo trvať). Je mi celkom ľúto, že makám od 19, pri škole to nebolo vždy jednoduché, no aj tak keď sa porovnám s rovesníkmi, tak som v podstate obstál najhoršie. Čo by ste robili vy? Zbaliť sa a odísť hneď?
======================
Mne to nepripadá ako choré.
Ono to totiž choré je...