ahojte poradaci,

tak som dnes nasla manzelku mojho otca a zajtra jej posielam list... po odozve vam dat vediet, ako reagovala a ci sa dopracujam aspon k jednej fotke a konecne uvidim toho, ktoreho tak strasne tuzim...

Prajem Ti veľa šťastia, nech sa Ti splní sen.

Držím Ti palce aby si sa dozvedela o ňom čo najviac.

Prajem ti, aby si našla nielen fotku, ale aj svoju rodinu a aby ste spolu prekonali aj prekážky medzi vami. Zmení to tvoj život a nezabudni odpustiť.
Vlastne sa mýlim, už si odpustila, že? Budú to krásne Vianoce. Cmuuk.

dakujem vam velmi za podporu, ste zlati... je to super vediet, ze na mna myslite a drzite palce...
hned, ako mi pride od nej odpoved dam vediet... len dufam, ze sa dozije vianoc a moj list ju nezlozi...

Ahoj Adriana, prosím ťa nemaj mi to zazle, vôbec to nemyslím zle, ale ja si myslím, že to bolo zbytočne písať manželke tvojho otca nakoľko on je 17 rokov mrtvý. neviem ale ja si osobne myslím, že tá pani ti ani neodpovie, lebo
to bude brať ako rýpanie v minulosti, na druhej strane ťa chápem, že by si si chcela dozvedieť o tvojej rodine viac, ale pochybujem, že akože pre teba tá cudzia žena ti niečo o ňom napíše, iné by bolo keby ešte tvoj otec žil, potom by si mohla ten list napísať jemu. nepíšeš koľko máš rokov, alebo som to prehliadla? keby som vedela koľko máš rokov tak možno že tú otázku by som ti nepoložila " a doteraz si nechcela vedieť o rodičoch nič?"""" ja na tvojom mieste by som nerýpala v minulosti , / obzvlášť ked tvoja mama nechce s tebou komunikovať, /nechala by som to tak a bola by som rada, že ma adaptovali a bola by som im vďačná, že ma vychovali a nemusela som byť v detskom domove a môžem žiť v rodine. vieš koľko deti z detských domovov by boli radi keby ich niekto adaptoval ? prosím ťa dúfam som sa nevyjadrovala zle a pochopila si čo vlastne ti chcem povedať, ešteraz nemyslím to v zlom a držím ti palce, aby ti tá pani aspoň tú fotku poslala, ale moc v tom neverím.
maj sa a dúfam som ťa nedotkla. ešte mi napadlo toto a tým terajším rodičom si o tomto povedala? lebo keď nie, tak tomu ver, že ked sa to dozvedia strašne ich to bude bolieť a vieš prečo, no preto, že vlastne ťa vychovali a oni to berú tak že sú ti oni rodičia. prosím ťa ked si im to ešte nepovedala, povedz im čím skôr, a vysvetli im, že ich máš rada ale chcela by si sa dozvedieť o svojich rodičoch a hádam to pochopia a možno že ti aj v niečom pomôžu. a vôbec ich si sa už pýtala, či náhodou oni nevedia niečo bližšie o tvojom otcovi? možno oni vedia a ti pomôžú. ešteraz ti prajem všetko najj...

Teda ak si z východu, odkiaľ ja, tak na matriku zabudni. Tam je to "ochota" sama osebe. Prečítaj si Blog Tety úradníčky.
Na tvojom mieste radšej nehľadám. Ja si totiž myslím, že splodiť potomkov dokáže aj pes (neber to osobne, nechcem ťa uraziť, ale je to môj osobný názor, s ktorým sa nemusíš ty stotožňovať), ale postarať sa o nich, je už druhá vec.
Ak máš rodičov, ktorí si ťa vzali a starali sa o teba (aj keď nemuseli), načo si kaziť náladu odmietaním zo strany biologických rodičov? Ak by mali o teba záujem, skontaktovali by sa s tebou sami. Matka sa už aj teraz vyjadrila, že sa nepamätá, že je to dávno... To nech hovorí vieš komu. Ja som jedno dieťa potratila , malo síce len 8 týždňov a aj keď bolo neplánované, keď som ho videla na ultrazvuku, nedokázala som sa ubrániť, milovala som ho od toho momentu, až ... Potom som potratila. Na ten deň si pamätám dodnes - 03.04.2004 a budem si ho pamätať do smrti. Už tretí rok si ten deň beriem dovolenku a myslím naňho, aké by bolo... Možno to niekto považuje sa extrém, neviem a je mi to jedno. Niekto hovorí, že to nie je je to isté, ako keď zomrie dieťa, ktoré ste držali v náručí. NIE JE TO PRAVDA!!! Tak neverím ,že sa na to nepamätá! Možno keby bolo tých detí viac, tak si to vážne napamätá.
Ja by som ďalej nepátrala. Je veľa takých , ktorí sa takto hľadajú, ale máloktorí si potom naozaj padnú do náručia. Ale rozhodnúť sa musíš sama. Niektorí, kým nevedia, že majú nejakú chorobu, fungujú, žijú a zomrú v kľude a až pri pitve sa zistí, že im niečo bolo. Iní, keď sa dozvedia o chorobe, vzdajú to hneď a potom odídu oveľa rýchlejšie zo sveta. Len aby ťa to poznaie nepoznačilo na zvyšok života. Asi toľko. Hauk, dohovorila som

barbara: dakujem za nazor, ale to, ci mi dotycna pani odpovie alebo nie necham na nu a nebudem o tom spekulovat dopredu... to nikdy nerobim... keby som to robila, asi by som nikdy nic v zivote nedosiahla...
a hladat a zistovat som zacala teraz, ked sa na to citim dostatocne zrela a som pripravena prijat skutocnosti take, ake su... clovek musi na vsetko v zivote vyzriet a plati to aj v tomto...
a to, ci to svojim rodicom poviem alebo nie nie je predmetom tejto diskusie...


ickom: viem, ze moja matka nezabudla a je to iba vyhovorka... naozaj si nekazim naladu odmietanim, pretoze ako som pisala, chcem vidiet svojich rodicov aspon na fotke... z vychodneho slovenska nie som a ani moji vlastni rodicia nie... komunikovala som teraz pri patrani s x matrikami a mam len dobre skusenosti... p matrikarky su mile a snazia sa, dokonca mi davaju rady, kam sa obratit...

barbara & ickom: predmetom diskusie malo byt, aby mi poradil ten kto vie, ako a ktorym smerom sa mam uberat a nie to, ci sa tym mam alebo nemam zaoberat... je to vazne zbytocne... nechcem uz tuto otazku riesit, tak to prosim respektujte... dakujem

Asi by som nedokázala čakať na odpoveď na list od niekoho, kto pravdepodobne o mne ani nevie.
Vybrala by som sa osobne, okrem matriky ma napadla aj fara. Tvoji rodičia nemuseli byť manželia, ale isto mali súrodencov. Držím palce.

kukucka, ta fara je super napad... to ma veru nenapadlo... dakujem

a to, ci to svojim rodicom poviem alebo nie nie je predmetom tejto diskusie...

Milá Adriana Sv,
napíšem Ti jednu rozprávku:
"kde bolo tam bolo raz jedno dievčatko. Bolo pekné, rozumné malo dobrých rodičov a skvelú sestričku mladšiu o 8 rokov".
Dievča ako 14-ročná bola iskričkovou vedúcou prvákov a pozdejšie pracovala
s deťmi ako pionierska vedúca. Deti ju zbožňovali a ona z toho mala obrovskú radosť. Ako 20-ročná sa vydala a chcela mať kopu detí. Lenže osud k nej bol krutý. Prvé tehotenstvo sa v treťom mesiaci skončilo potratom. No ona sa nevzdávala, druhé tehotenstvo sa skončilo predčasným pôrodom, porodila synčeka, ktoré žilo 3 hodiny. Tretie tehotenstvo po plastickej operácii materničného hrdla absolvovala na nemocničnom lôžku od druhého mesiaca tehotenstva. Výsledok bol ďalší potrat. Nakoniec sa rozhodla adoptovať si dieťa. Do žiadosti o adopciu nenapísala žiadne obmedzujúce podmienky. Nezáležalo jej na tom, či to bude chlapec alebo dievča či bude mať x mesiacov alebo x rokov, jednoducho túžila po dieťati. Po niekoľkých mesiacoch jej oznámili, že majú pre ňu chlapčeka, ktorého sa biologická matka zriekla pri pôrode. Ani chviľku nerozmýšľala. Na druhý deň už bola v nemocnici a uvidela chlapčeka, ktorého jej ponúkli na adopciu. Neviete si predstaviť akú mala radosť, ako si toho malého človečieka obľúbila na prvý pohľad. Z toho malého chlapca je už dnes dospelý muž. Úspešne skončil vysokú školu, oženil sa, má podarenú dcérku, šikovného syna, dobrú manželku. Má nás mňa a manžela,ktorí sme nikdy nepovedali, že je našim adoptívnym synom. Myslite si čo chcete ale ja som nikdy nemala pocit, že sme si ho adoptovali. Celý život bol a bude mojim synom.

slecna, ta fotka vam nebude hovorit nic, co to bolo za rodicov, ktory vas dali na adopciu..To nie cu vasi rodicia, netrapte sa pre nejaku fotku...

Radsej si zaramujte fotku s vasimi skutocnymi rodicmi, a to su ti ktori vas vychovali a stale stoja pri Vas..

Po dlhej dobe sa zase niekomu podarilo vohnať mi slzy do očí .

Smoklím preto, lebo premýšľam, ako sa budem cítiť, ak moja dcéra o 15 rokov povie, že ide hľadať svojho otca a svoju mamu ........ t.j. niekoho, kto si užil sexu a nedával si pri tom pozor a niekoho, kto ešte 9 mesiacov niesol vo svojom tele následky tejto rozkoše. A to bolo všetko, čo pre svoju dcéru urobil a potom ju odložil do domova. A ja som si ju zobral, v noci som tíšil jej nočné mory, nosil som ju na rukách a ....... a starám sa o ňu a milujem ju rovnako, ako svoju druhú dcéru. ....... Bože, ako sa budem cítiť, ak mi potom povie, že ide hľadať SVOJHO OTCA ????? ........ A ja dúfam, že ja som jej otec ........ plačem

S tou druhou časťou súhlasím - môže si dať zarámovať tú fotku...

Ale kde k tomu niekto príde, aby bez toho že by vedel čo je za tým, išiel hovoriť, že čo to boli za rodičov... Ani mne sa nepáči správanie sa nezodpovedných rodičov - ale vieš ty Vlado007 či napr. nezomreli pri autonehode? A myslím si, že ju nezaujíma iba fotka. Aj ja keby som bol v podobnej situácii a vedel by som že boli moji ozajstní rodičia nezodpovední alkoholici, tak by som sa o nich chcel dozvedieť niečo viac. Podľa mňa je to úplne normálne.

Obdivujem Vás HEBA aj Chlap, za to že ste si takto zobrali dieťatko a zároveň Vám držím palce pri výchove.

Len sa netráp tým, že by Ti niekedy Tvoja dcérka povedala, že chce spoznať svojich biologických rodičov. Podľa mňa by to bolo skôr čudné, keby ju to nezaujímalo. Tým Ti určite nedá najavo, že Ťa nemá rada. Naopak bude to dôkaz toho, že ju vychováš tak, že bude vedieť cítiť lásku a pochopenie aj k takým, čo jej "ublížili" niekedy a že bude vedieť odpúšťať.

Čo si myslíš že by sa mohlo stať tým, že prejaví záujem o spoznanie svojich biologických rodičov?

Áno, adoptované deti často chcú poznať svojich biologických rodičov. Majú na to právo ....... ale vieš si predstaviť tú bolesť v srdci, keď ti dieťa, ktoré si celý život vychovával, venoval si mu lásku a starostlivosť, potom povie, že ide hľadať svojho otca. ...... A pritom ty si sa považoval za jej otca - a ona tento výraz použije na niekoho, kto ju nikdy nevidel ani sa na ňu po narodení nepozrel. ...... To bolí. ...... Dúfam, že moje dieťa mi to nikdy nepovie, hoci sa chystám jej povedať, že nie som jej biologický otec.

Ale hovorím o tom preto, lebo ma zamrzelo, že Adriana tento výraz použila na svojho biologického otca - nazvala ho môj otec ........... predstavil som si, ako sa asi cíti jej skutočný otec - t.j. ten, čo ju vychovával. Predstavil som si to preto, lebo sa viem vcítiť do jeho kože (rovnako, ako HEBA)

hmm, ja mám na takých "otcov" jeden jediný výraz - sploditeľ. Možno je to z iného súdka, ja som deti neadoptovala, ale starám sa o ne sama. No keď prišiel syn s požiadavkou, že by chcel ísť so mnou na súd, aby mohol spoznať toho pána, čo viac menej pravidelne prispieva na výživu, tak som mu to umožnila - a verte, že bez akýchkoľvek negatívnych emócií a radšej takto, ako by mal začať hľadať na vlastnú päsť a poza môj chrbát.

Milá Adrianka,aj ja mám pre Teba rozprávku ako Heba. Hrdinovia sú už dávno mŕtvi (nedožili sa ani 60 rokov). Bol pravoslávnym popom v zapadnutej dedinke Ladimirova, kde zomrela matka pri pôrode 13.dieťaťa- osvojil si dcéru - ešte nemal žiadne dieťa. O rok sa mu narodila dcéra a zároveň zomrela ďalšia žena - muž opilec - osvojil si aj syna. V blízkom sirotinci pribudlo 5.ročné dievčatko, ktoré videlo ako otec v opilosti zabil mamu. Malo ťažkú traumu. Riešil to brávaním na víkendy domov- až ostalo natrvalo.
K týmto deťom pribudlo jeho ďalšie vlastné, ktoré v 10. mesiacoch malo mozgovú príhodu - ostalo až do svojej smrti v posteli a na úrovni 10 mes. dieťaťa. Túto rodinku som spoznala v r. 1980 a napriek môjmu ateistickému zmýšľaniu, ma ihneď k svojej početnej rodinke začlenili. Kto pozná Kernaševičovcov z Prešova, určite mi dá za pravdu, že to boli ľudia s veľkým srdcom. Svojim deťom o pôvode povedali až nútene, keď im syn ako veľký nezbedník v škole niečo vyparátil a školník mu to "hodil medzi oči". Tiež chcel spoznať svojho otca, ktorý by ho určite tak netrestal. Keď ho videl opitého a špinavého, ani sa k nemu nepriblížil. Adrianka, neotváraj Pandorinu skrinku. Ak si citlivá povaha, budeš mať z toho traumu. Tvoji biologickí rodičia mali väčšie možnosti sa s Tebou skontaktovať - neurobili to. Je náročná doba - miluj svojich rodičov, ktorí sa o Teba starali a netráp ich ani myšlienkou, ako Ťa získali - to naozaj nie je dôležité.

Tak ako som už povedal - podľa mňa to je normálne a ja by som ho tiež hľadal.

Moji rodičia sa rozviedli keď som mal 14 rokov a "huckali" ma jeden proti druhému. Dodnes sa divne tvária, keď im poviem, že som bol s druhým. Je to veľmi hlúpe zmýšľanie. Dosiahli tým iba to, že sa na nich pozerám trocha inak - nie ako na rodičov ale skôr ako na deti. Myslím si, že ak dieťa nazve aj svojho biologického otca otcom, tak je to v poriadku. Určite nie je dôvod na bolesť. A keď ju niekto má, tak sa s tým musí sám vysporiadať.

Určite Ti neradím, aby si mu niekedy povedal: "Ja som ťa celý život vychovával, venoval ti lásku a starostlivosť..." Bolo by to úbohé. Dieťa samo cíti (lepšie ako dospelý) kto je kto... Možno iba niekedy potrebuje čas kým si niečo uvedomí. Tieto veci mu netreba hovoriť.

[quote=Bastian;587029] - ale vieš ty Vlado007 či napr. nezomreli pri autonehode?


Ahoj Bastian ked myslíš jej rodičov, či nezomreli, tak ked som dobre čítala jej príspevok tak jej otec zomrel pred 17 rokmi a mama sa s nou nechce ani komunikovať.
a ináč moj názor som napísala v mojom predošlom príspevku, snad ešte len tolko by som k tomu dodala , že zadávateľka príspevku tu bola dnes na tejto stránke o 9,01 . a asi nemá nič nového ked nenapísala nič.