Došla som potiaľ v čítaní príspevkov v tejto téme a nedá mi nenapísať.
Najprv štatistika - 34 rokov, 17 ročný syn, 13 ročná dcéra.
Vydávala som sa v 17 tich, keď som maturovala mala som polročného syna. Samozrejme, že nebol plánovaný, jednoducho stalo sa... Nemali sme s manželom nič. 2 roky sme bývali s našimi, potom sa nám podarilo dostať k 1 izbovému bytu. Do neho pribudla dcéra. Ostali sme tam 7 rokov. (Erika, vošli sa mi tam 4 postele). Manžel zarábal tak normál, ja na MD - peňazí nebolo nikdy nazvyš. Po dvoch MD som sa zamestnala a začala študovať na VŠ. Sporili sme ako sa dalo a až po 7 rokoch sa nám podarilo dostať k veľkému bytu. A vôbec nemám pocit, že som deťom neposkytla to, čo potrebovali. (Nemyslím len materiálne veci). Nebolo to vždy ľahké, manžel pracoval na týždňovkách, ja som chodila do roboty, deti do školy, škôlky, k tomu VŠ... a babku som nemala poruke ani jednu.
Teraz sme ale dospeli do štádia, keď sú už deti relatívne veľké a my s manželom relatívne mladí. Deti majú svoje záujmy, svojích kamarátov a my s manželom sme čoraz častejšie doma samí. Je pravda že máme viacej času na seba, na svoje záujmy a pod. Už veľakrát sme rozmýšľali ešte o jednom dieťati, ktorého výchovu a starostlivosť oň by som si vedela predstaviť a možno vychutnať úplne ináč ako keď som mala 17, resp. 21 rokov.
Máme všetko ( z tých materiálnych vecí), čo sme nemali, keď sme mali malé deti - veľký zariadený byt, auto, slušný príjem, dovolenky pri mori, babky na dôchodku a paradoxne práve teraz rozmýšľame a kalkulujeme - čo kariéra, ako sa k tomu postavia deti a pod. Aj by sme to dieťa chceli, ale odrazu to odkladáme.
Ale úprimne Vám poviem, že to "plánovanie" už nemá nič spoločné so zodpovednosťou, ale s tým, že sa nám nabúra náš životný štandard, zabehnutý systém, zmení sa fin. situácia a pod. Bola by to jednoducho veľká zmena.
Takže, ak dovolíte, ja by som to podľa seba skonštatovala asi tak, že určité plánovanie spojené so zodpovednosťou je potrebné, ale nie 10 - 15 rokov, pretože sa môže stať, že potom už bude život partnerov, domácnosť, kariéra tak zabehnutá, že to dieťa už ani nebude chýbať, resp. nastúpia obavy z tej veľkej zmeny, ktorou dieťa určite je.
Je to môj názor a moja skúsenosť.

25 rokov, už 3 roky vydaná, máme 5-ročného psíka - dal mi ho vtedy ešte môj priateľ, teraz už manžel.
(zo začiatku uspokojoval môj "materinský pud", ale nie je to ono....)
Aj to náš brzí, že bývame v 1-izbovom byte a neviem, kam by sme dali postielku....
Pekné Vianoce vštkým