Keď už Zuzanka - Kazu hovorí ako miluje každodennú rozmanitosť toho svojho čokoládkovo-laktíkového miláčika, tak pridám aj ja časté nočné rozmanitosti toho môjho.
Volá sa to chrápanie.
Sledujem to takmer vždy, je to neprehliadnuteľné, občas som šťastná, že to počujem, občas ma to tak zmorduje, že nad ránom prehluším chrapotom toho svojho od samej únavy a občas ťahám svoju perinku do obývačky, ale to už je stav priam neznesiteľný.
Dokonca mám tie fázy do detailov vedecky rozabraté a podľa zvukov dokážem primerane reagovať.
Tak napríklad:
Fáza slabulinkého odfukovania, jemného vypúšťania vzduchu z jedného kútika pery.
V takejto fáze sa treba len pohodlne uhniezdiť na svojom vankúšiku a preložiť svoju nôžku cez manžela a vytešovať sa, že je po mojom boku.
Alebo:
Po namáhavejšom dni partner s narýchlo umytými nohami a vyčistenými zubami len tak letmo, aby zubná pasta skôr splnila efekt aviváže lezie do pelechu a náhle upadá do komatického stavu.
V tejto chvíli mi je už jasné, že prehoz nohy vnímať nebude
.
Intervaly medzi cmukaním a nežným oslovovaním menom sa skracujú a dochádza k prerušovaniu chrapotu apnoe. To už mám apnoe aj ja a preverujem, kedy konečne spustí svoje dýchanie opäť.
Nasleduje silný výdych, para je vypustená a chrápanie pokračuje s mojím cmukaním, tutkaním a dohováraním - tentoraz už bez oslovenia menom...
Po dvoch - troch hodinách pretrvávajúceho stavu zúfalo beriem svoju perinku a za mnou cupká aj môj pes, ktorý to taktiež prestal zvládať a ukladáme sa na gauč v obývačke.
Ráno ma ktosi budí so slovami :
,,Ty tu čo robíš ? "
Aj toto je láska
.