Zuziii... to Tvoje láskyplné ofukovanie by okrem Tvojho asi maaaloktorý predýchal...... na druhej strane aspoň by to preriedilo "rádobychlapov".......

Ale nie ja som v podstate veľmi nekonfliktná a milujúca manželka. Ja len tak nebezpečne vyzerám ale za to môžu tie kilá, že môj manžel pri mne vyzerá ako týraná polovička A keď ho niekto "ľutuje", že je biedny ešte si aj posťažuje, že to preto, lebo mu všetko mäso z taniera vyžeriem. No nezabila by si ho?

Ale veď on by Ti mal ďakovať vlastne, že mu pestuješ osí driek

: to sú Tí naši chlapi, a preto ich tak milujeme a občas i "ofukujeme":

Pred pár rokmi sme v Avione videli muža v tričku s nápisom "Klub týraných mužov", ktorý mal evidentne problémy s koordináciou pohybov pri chôdzi v dôsledku hladiny alkoholu v krvi... Neviem, kto mu ho dal - manželka určite nie...
Odvtedy môj muž vyhlasuje, že túži po takom tričku... /to keď ma chce provokovať/.
Má to len jeden háčik - nespĺňa kritériá!
A aj keby ho zohnal a navliekol by sa doň, nik by mu neuveril...
Pri jeho výške a mojom výkrme - neprichádza do úvahy... dokonca na rozdiel od svojich rovesníkov nemá ani šediny ani plešinu... a aj vredy zistili mne, a nie jemu - takže ani psychické týranie neprichádza do úvahy...

Možno to považuje za tyraniu, čo píšeš v poslednej vete
chudák, keď mu nasilu tlačíš aby zjedol, čo navaríš ....len mu to tričko kúp, dala si mi dobrý tip

Ale veď on si berie sám! Občas akurát povie "načo tak dobre varíš"... A nie je zase z tých, čo by si dali niečo nanútiť, to teda pŕŕŕŕŕ´!

A u nás také tričká nepredávajú. Majú len s nápisom: "Nie som perfektný, ale nemám k tomu ďaleko!" A k tomu, aby som mu kúpila toto, mám zatiaľ ďaleko ja...

...však ich nenecháme "scípnuť" hladom, tak ich radšej vykrmujeme, môj má tiež cez stovku a skoro 2 m...

Na tom, že láska prechádza žalúdkom ozaj niečo bude, manžel do roka po svadbe pribral 10 kg a za ďalšie roky ešte 10 kg (našťastie bol pred svadbou veľmi chudý, takže sa tie kilečká mali kde usadiť a vyzerajú k svetu). Ale môj recept som odkukala od manžela - držať pri sebe, byť si navzájom oporou. To je hlavné a k tomu 1000 drobností každodenne - nie veľké gestá raz za rok. Ja ako mladá baba v bývalej robote sa zapojila medzi staršie ženy, ktoré nevedeli lepšie, než pri kávičke ohovárať manželov a chváliť sa, ako s nimi vybabrali a ich dobehli. Chvíľu som im to žrala... Ale potom mi nejaký známy len tak medzi rečou povedal, ako pekne o mne môj muž hovorí, že nikdy o mne nič zlé nepovie.. Tak som sa vtedy zahanbila a konečne mi docvaklo.. Tak sa k sebe pekne správame obaja už 19 rokov. Jasné , že to medzi nami niekedy riadne iskrí, ale večer sa vždy uzmierime.. Ale človek si to aj nesie v sebe, moji rodičia i svokrovci majú tiež veľmi pekné vzťahy už vyše 40 rokov..

Pozdravujem Vás,
aj Ja by som sa chcela pripojiť. Už sme spolu 36 rokov, ďakujem Bohu za všetko.A hneď na úvod poviem, že by som ho nevymenila.Po tých rokoch som sa naučila veľa od Ferka. Naučila som sa aj to , že každý sme omylný. O tom by sme mohli napísať aj knihu, a krásnu. Vieme sa spolu smiať, hrať spoločenské hry už s vydatou dcérkou a ešte nedospelou 15-ročnou. Je to celé o tom, že aj po 36 rokoch manželstva Vám dokáže povedať že ste krásna , že Vás ľúbi a to tak pred deťmi ako aj pred cudzími ľuďmi. A nehanbíme sa zato. Dáme si pusu kedy chceme a kde chceme. Aj sa vieme poriadne pohádať, ale nič nedusíme v sebe. Všetko sa musí vyrozprávať.
Ešte jedno dôležité, čo sme sa obaja naučili / dnes sa to už nenosí/ , pokora k životu a k ľuďom. A tak sme vychovávali aj naše 3 dcérky , aj keď už jedna nežije.
Pekný deň Vám prajem, predsa život je tak krásny, tak prečo to kaziť každodenným negatívnym konaním.
Ahojte Viki.

No tak po prečítaní tohto som si spomenula na zážitok z minulého roku: počas týždňového cestovania po Taliansku sedel v autobuse za mnou manželský pár, ktorý to ťahal spolu zopár desiatok rokov. Za celý čas ho manželka neoslovila inak ako "Janíčko" . Je síce pravda, že ten vzťah bol trošku o inom, keďže nemali deti a tak aj tých starostí a "trecích plôch" bolo za tie roky určite menej, resp. boli iné ako v manželstve s niekoľkými deťmi, dokonca aj koláčiky, ktorými nás manželka ponúkala, boli také miniatúrne /plnené a časovo náročné/ - ja som bola rada, že som si stihla na cestu niečo vôbec vziať - ale aj tak som si ich vzala za príklad... Aj keď ten môj je Peter.
Dokonca bolo počas dovolenky Jána - spolucestujúci si pripili na zdravie, navzájom zablahoželali, zaspievali - a na jeho adresu manželka poznamenala /síce žartom/, že jeho sa to netýka, lebo on nie je Ján, ale Janíčko...
Ale ako sa volala ona, si nepamätám...

PS. Keď som vlani počas výletu na Čachtický hrad /za účasti širšej rodiny/ oslovila manžela miláčik /čo som si vôbec neuvedomila/, jeho bratranec skonštatoval: to mu tak pekne hovoríš aj po toľkých rokoch / po 15/?
Tak neviem, asi to ani s nami nebude také zlé, aj keď mu nehovorím Janíčko...

Ja recept na štastné manželstvo nemam,som vydata 25 rokov,mame dvoch dospelych synov,ešte slobodnych.Tí nas držia po kope.Už by som bola odstahovana.Mame s manželom velmi rozdielne povahy a iné zaujmy.Už mi to lezie po tych rokoch na nervy.

Ani ja síce nemám recept na šťastné manželstvo- prešli sme už všeličím, vychovali sme 4 deti, dcéra nám v 16.rokoch prestala chodiť, dosť dlho sme bojovali,kým začala znovu chodiť, boli sme jeden druhému oporou, raz bol jeden z nás z toho "hotový" ten druhý ho podržal a naopak.
Hádky, nedorozumenia boli aj budú, ale som šťastná, že je tu so mnou, že ma večer objíme a povie "Dobrú noc,láska" a keď mi dnes povedal po 29.rokoch manželstva : "Som zaláskovaný" (to myslel do mňa, keby ste sa pýtali ) tak mi viac k šťastiu netreba....len aby sme boli ešte takíto obidvaja "zaláskovaní" aj ďalších 29.rokov.

...ja som sa rozvádzala po 25 rokoch, presne na deň sobáša..a už je to 9 rokov..a som "šťastne" rozvedená, lebo môj exmanžel, i keď funguje niekde inde, mi dnes zavolal, že ide na dovolenku, keby niečo,aby som vedela...dodám ešte, že celý ten čas neprerušil s nami kontakt a jeden o druhom vieme, takisto synovia..

Dievčatá, dnes som sa poučila na vlastnej koži, že manželovi netreba dávať príliš kompikované otázky, respektíve neklásť otázky, keď sa mu chce spať a už je polotuhý.
Tak sa ho pýtam úplne vážne, bo zatúžila som polichotiť ja stará líška a vravím tomu môjmu: ,, Miláčik a prečo Ty ma tak ľúbiš ?"
Doradu vymenoval všetky moje cnosti a mne sa furt málilo...
A vravím mu tak smutne...a už pre nič iné?
A on mi na to úplne vážne hovorí :
,,Drahá, pekne píšeš na počítači . "

Takže milé baby, nebuďte také nenažraté ako ja a keď Vám ten Váš bude lichotiť, zastavte ho v polovičke, aby mu nezlyhala fantázia ....

Ešteže zaspal...

...danush, buc pyšná, že si všimol, že pekne píšeš...keby si všimol, koľko času si na porade, ktovie, či by z teba neurobil závisláčku....

...ale nie že sa na mňa najeduješ, myslím to žartom...

...pepsina, on na 100% myslel, že pekne píšem na Porade, navyše on je už s tou mojou závislosťou tuším aj vysporiadaný

No Danushka, keď si spomenula tú líšku... Dnes má manžel narodeniny a pozval ma do reštaurácie na večeru. Detí sme sa "zbavili" - odišli práve do táborov a tak máme týždeň pre seba - ako na svadobnej ceste . Ako tak sedíme /boli sme v poľovníckej reštaurácii/, pri vchode bola vypchatá líška, stála na dvoch nohách, cez "plece" mala prehodenú takú minipušku, na chrbte ruksak... Vravím mu: všimol si si tú líšku s ruksakom? /keďže sedel k nej chrbtom/. A on na to: čo, lištu s Husákom??? No čo na to povedať! Nasmiali sme sa, až sa čašníčka obzerala...

Danushka a mimochodom, on si Ťa takú závislú už bral, alebo si tú závislosť na Porade "nadobudla" počas manželstva?
Lebo ten môj už aj "pohrozil", že dá odpojiť internet, keď sa mu zdá, že Porade venujem viac času ako jemu...
A na Tvojom mieste by som si z eventuálneho zlyhania manželovej fantázie ťažkú hlavu nerobila.
Ako vidíš, môjmu občas zlyhá sluch...
Hlavne, že všetko ostatné je funkčné...