by , 30.11.07 at 11:29 (1594 Videní)
„Zmizni, vypadni, už nechcem, aby si bola u nás!“
Najradšej by som ju zavraždila.
Ale nemôžem.
Svet by mi neodpustil. O čom by písali psychológovia, pedagógovia a ešte neviem aký gogovia, gógovia, keby jej nebolo?
A tak sa snažím s ňou vydžať. Tvrdo sa hlási o slovo. Hnusoba jedna, čo ma oberá o čas, o nervy, o kľud. Všetci sme sa s ňou stretli na vlastnej koži, všetci ju poznáme. Ona je však nenásytná, nemá nikdy dosť. Čo ma však najviac jeduje, že zákerne prenasleduje mojich blízkych. A ešte sa k nám vráti 2x. Už teraz sa tej chvíle desím. Čo desím, rovno kupujem kartón Diazepamu.
Neznášam ju a musím s ňou žiť.
Je mi odporná, a predsa závidím každému, kto ju má.
Bojujem s ňou dennodenne, a predsa by som chcela byť ňou porazená. (teda raz ma už porazila, ale k tomu obdobiu sa radšej nepriznávam J))))))
No napriek tomu dúfam, že raz od nás odfrčí zúfalá, že sa nemá na kom viac vyzúriť.
Ten okamih je však strááááááááášne ďaleko.
Viem, spôsobí mi ešte kopec prebdených nocí, množstvo prediskutovaných večerov, množstvo zaťatých pästí, vyšklbaných vlasov, škrípajúcich zubov, infarktových stavov a chvíľ, kedy potláčam v sebe pudy, aby som ju skutočne nezahlúšila.
Tak je teraz u nás už 3,5 roka. Predstavím Vám tú moju spolubývajúcu.
Je nezničiteľná.
Je vytrvalá.
Je arogantná.
Je dravá.
Ale napriek tomu všetkému je aj iná.
Je krásna.
Je emotívna.
Je šťastná.
Je pominuteľná.
Teda aspoň dúfam, že je pominuteľná, lebo ak nie, je to koniec mojej osobnosti.
Ako sa volá? Jej meno je PUBERTA.
A tak mám doma už viac ako 3,5 roka pubertálneho-emocionálne a hormonálne nestabilného jedinca s diagnózou puberta. Neviem ako u Vás, ale mojho deťúcha „ošľahla“ poriadne.
Čo už narobím, keď aj poriadne ošľahnuté veci milujem.