Konečne rozumná téma o pestovaní našich plodín v záhradách (ale mali by sa vrátiť aj na polia, ak niekto by sa ich niekedy odvážil obrábať):
Od detstva sa pamätám len na to, ako na hriadkach mama aj babka nás upozorňovali: hentú rajčinu, uhorku, tekvicu mi neodtrhnite, pestujem si ju na semeno! Prečo? No lebo nielenže bola najchutnejšia, ale aj napr. bola prvá zrelá, teda sa hodila do pôdy na jej záhrade. Jednoduchý sedliacky rozum.
Za najväčší problém považujem to, že sa nechovajú domáce zvieratá ani pri domoch, ale ani vo veľkochovoch. Hnojilo sa prírodným hnojivom, dokonca ak mali už dosť bývalé JRD alebo ŠM pre svoju potrebu kľudne hnoj vyviezli niekde na kopu záhradkárom aby si z neho zadarmo brali. Dnes má takýto hnoj cenu zlata a predáva sa granulovaný (ak sa dá hovoriť že je to ešte hnoj, ak pri výrobe nezničili všetko živé a nenahradili - chemikáliami). Hnojenie je jedna vec, pričom sa domáce zvieratá používali aj na ničenie pandráv a hmyzu: mama po pozbieraní úrody jednoducho vyhnala sliepky, sviňu a kozu do záhrady a tí ju nilenže prekopali, pohnojili, ale vyžrali aj všetok hmyz.
Nerešpektujú sa prirodzené podmienky v ktorých zelenina a ovocie u nás dozrieva: chceme mať všetko skoro, pritom veľké. Hyperbordely nás naučili jesť paradajky, uhorky v decembri a šalát, reďkovku v lete. Aby dobre zarobili ponúkajú nám to nonstop a my ako blbí to kupujeme: plné chémie z pestovania v živných roztokoch. Pritom staré odrody reďkovky, šalátu sme mali už na Veľkú noc na stole. A naopak mrkva, kapusta, zemiaky vydržali v dobrej pivnici alebo v jame takmer do novej úrody. Nové zemiaky boli pre nás drahé a aj sa dovážali v obmedzenom množstve, tak sme jedli scvrknuté z pivnice kým nám v záhrade nedorástli naše. Kto by ich dnes jedol? A pritom okrem vzhľadu im nič nebolo.
Chémiou sme si pozabíjali včely, osy, sršne, obrábaná poľnohospodárska pôda u nás neexistuje, nevidím nikde sa pásť kravy, ovce kozy - ale zato máme automaty na mlieko: tak odkiaľ sa v tých automatoch berie? Dovážame sušené z Poľska? Máme to šťastie že aj keď s menšími odchýlkami, ale takmer všade sa dopestuje všetko čo by nás uživilo. Takúto pôdu by si veľmi vážili Taliani, Chorváti, lebo ich je samý kameň a paradoxne my od nich dovážame paradajky, uhorky, ovčí syr a podobne. Aj popri pobreží pri chatách vidíte malé zahrádky pretože úrodnú pôdu si musia do nej naviezť, to len nám sa zdá že sa neoplatí nič pestovať lebo je to lacnejšie kúpiť v hyperbordeli.
Zároveň nám v takto zdevastovanej krajine miznú pramene vody a tým aj vysychajú potoky, rieky, rybníky. Voľakedy cez každú dedinu pretekal potok kde sa okrem detí čľapkali aj husi a kačice, chytali ryby a polievali záhrady. Dnes nemá kto vyčistiť koryto potoka: je to drahé (veď samozrejme oproti kŕdľu husí), začínajú sa hlbšie a hlbšie kopať studne, lebo niet vody. A ministerstvá uvoľňujú väčšie a väčšie sumy na regeneráciu úplne zbytočne: chýba prirodzený kolobeh v našom poľnohospodárstve, za tie peniaze podnikatelia postavili na úrodnej pôde haly, prinajlepšom chovajú zopár koní pre turistov.
Záhradkári tiež zmizli na škodu nás všetkých: od nich aj mestský človek sa dostal ku kvalitnému ovociu a zelenine, odkladali si semená, vymieňali si priesady medzi sebou, chovali včely. Pritom záhradkárske osady boli tam kde sa strojmi nedala pôda obrábať napr. pri železničných tratiach.
Takže ísť na dedinu a od najchudobnejšej babky alebo rómov si pýtať na semeno fazuľe, uhorky, paradajky, odkopnúť z rebarbory, z viniča-taliana, z ríbezlí, egrešov, zapestovať dulu, morušu, zimné jablká, orechy. Namiesto chémie na ničenie buriny používať motyku a ručičky na striasanie mandeliniek na zemiakoch.
Záhrada o výmere 4 áre poskytne štvorčlennej rodine zásobu OZ na celý rok: od jarnej reďkovky až po šípky na čaj.