Skôr pre zamyslenie !
Starý otec, koľko máš vlastne rokov?
Starý otec a vnuk
Raz večer sa starý otec s vnukom zhovárali o súčasnom živote.
Naraz sa vnuk spýta svojho starého otca:
„Starý otec, koľko je Ti vlastne rokov?“
Starý otec odpovedá:
"Nechaj ma chvíľu rozmýšľať ...
Narodil som sa pred televíziou, očkovaním proti obrne, kopírkou, kontaktnými šošovkami a antikoncepčnými pilulkami.
Neboli policajné radary, kreditné karty, laserové paprsky.
Ešte nevynašli klimatizáciu, práčky ani sušičky, oblečenie sa proste vypralo a povesilo na čerstvý vzduch, aby uschlo. Človek nebol na Mesiaci, neexistovali tryskové lietadlá.
Oženil som sa s Tvojou starou mamou a žili sme spolu.
V každej rodine bola matka a otec.
Slovo "gay" bolo rešpektované anglické slovo, ktoré označovalo veselého, láskavého, spokojného muža, a nie homosexuála.
O lesbičkách sme ani nepočuli, a muži nenosili náušnice. Narodil som sa pred počítačmi, paralelným štúdiom a skupinovou terapiou.
Ľudia nechodili na preventívne prehliadky, ale ich lekár podľa potreby posielal na krv a moč.
Pokiaľ som nemal 25 rokov, oslovoval som každého muža „Pane“ a ženu „Pani“ alebo „Slečna“.
Keď v tom čase žena nastúpila do električky alebo do autobusu, deti a mladí ľudia sa ponáhľali, aby jej uvoľnili miesto.
Pokiaľ bola tehotná, sprevádzali ju k sedadlu, a pokiaľ bolo treba, išli jej kúpiť lístok, ktorý jej priniesli.
Muži chodili pri okraji chodníka, ženy pozdĺž domov.
Na schodoch sa ženám prenechávala strana u zábradlia, nastupovali do výťahu ako prvé a muži im vždy prisunuli stoličku, keď si sadali.
Muži nikdy nepozdravili ženu, bez toho, že by pritom vstali, pokiaľ v okamžiku, keď vstúpila, sedeli.
Vstávali od stola vždy, keď vstala žena, aj keby to bolo len na okamih.
Muži ženám otvárali dvere auta alebo iné dvere a pomáhali im pri odkladaní kabátov.
V mojich časoch panenstvo nespôsobovalo rakovinu, a takéto dievčatá znamenali pre svoju rodinu česť a pre svojho manžela čistotu.
Náš život sa riadil triezvym uvažovaním, úctou k starším ľuďom, správaním sa podľa zákona, napĺňalo ho plodné súžitie s ostatnými a zodpovedná sloboda.
Učili nás rozlišovať čo je dobré a čo zlé, a zodpovednosti za svoje činy i ich následky.
O rýchlom občerstvení sme si mysleli, že je určené pre ľudí v zhone.
Vážny vzťah znamenal, že máme dobré vzťahy s našimi bratmi a sestrami a ďalšími vzdialenými a blízkymi príbuznými a priateľmi.
„Time sharing“ znamenalo, že rodina je na dovolenke s inými rodinami, a nie, že zdieľa priestor s cudzími ľuďmi.
Nepoznali sme bezdrôtové telefóny, nehovoriac o mobiloch.
Nepočúvali sme stereo nahrávky, FM rádio, kazety, CD, DVD, a nemali sme elektronické písacie stroje, počítače, notebooky.
Notebook znamenalo zošit.
Hodinky sme naťahovali každý deň.
Nič nebolo digitálne, ani hodinky, a domáce spotrebiče nemali svetelné displeje.
Keď už hovoríme o strojoch, neboli ani bankomaty, mikrovlnné rúry, budíky s rádiom. Nehovoriac o videorekordéroch a videokamerách a pod...
Neexistovali digitálne ani farebné fotografie, len čiernobiele, a na ich vyvolanie sa čakalo najmenej tri dni.
Pokiaľ bolo na výrobku uvedené „Made in Japan“, znamenalo to, že je špatnej kvality, a tovar označený „Made in Korea“ či „Vyrobené v Číne“ alebo „v Thajsku“ ani neexistoval.
Nepočuli sme o Pizza go home, McDonalde alebo o instantnej káve, umelých sladidlách...
V obchode bolo možné kúpiť niečo za 5 až 10 korún.
Zmrzlina, cestovný lístok alebo osviežujúci nápoj stál 1 korunu.
Nové auto stálo 25 000 korún, ale kto mal toľko korún?
V mojich časoch bola tráva niečím, čo sme kosili, a nie fajčili.
My sme boli poslední, ktorí boli presvedčení, že žena potrebuje muža, aby mohla mať dieťa.
Teraz mi povedz, koľko si myslíš, že je mi rokov?“
„Ach starý otec... viac ako 200!“ odpovedal vnuk.
„Ne, zlatko, len šesťdesiat!"