bola som v inom koncentračnom tábore v Poľsku v Majdanku. Bolo to už dávno, ale dodnes mi zimomriavky behajú po chrbte. Nedá sa to ani popísať, koľko bolesti tam v tých barakoch zostalo. Pochopiť čo sa tam dialo, sa nedá. Koľko zverstva. Nie ani zverstva. Lebo zvieratá sa tak nesprávajú, len mi ľudia.

Z témy som pomazal príspevky ktoré nielen že sú mimo témy, ale sú o útokoch a nevybavených "účtoch" z iných tém.
Prosím nevnášajte osobné útoky do tém!!!

Buď konečne nájdite rozum, alebo prosím zabudnite na Poradu. Posledné dni sa tu točia hádky tých istých ľudí do kolečka dokola.

Etela Wetzlerová 1925 - 2007
Žena, ktorá bola v prvom bratislavskom transporte židovských dievčat do Osvienčimu.
Manželka Alfreda Wetzlera, muža, ktorý spolu s Rudom Vrbom prvý ušiel z Osvienčimu a poslal o ňom správu do sveta.


Meno Etely Wetzlerovej nie je veľmi známe, neobjavovala sa v médiách, neangažovala sa verejne, a predsa ju mnohí poznali. V jej byte sa striedali ľudia, jej telefón zvonil každú chvíľu. Preto jej smrť zasiahla mnohých tých, ktorých fascinovala svojou otvorenosťou a neschopnosťou spomínať na minulosť so sentimentom či láskavou zhovievavosťou.
Etelu Wetzlerovú život vyliečil z mnohých ilúzií. Preto jej rozprávanie znelo občas cynicky, ale kto ju dobre poznal, vedel, že za jej tvrdým slovníkom je láskavosť a citlivosť. Napokon, málokto prijímal aj celkom neznámych ľudí, aj o celé generácie mladších, s takou úprimnou a spontánnou radosťou.
No nedalo sa o nej povedať, že to bola babička v úctyhodnom veku. Bola to tvrdá a múdra baba.
.odložený rozhovor
Dlhý čas sme tetu Etu nahovárali na rozhovor pre .týždeň. Bránila sa, nebolo jej to po chuti. Nechcela hovoriť o sebe. Dohadovali sme sa, prehovárali ju, odmietala. Keď vlani vznikla na Slovensku nová vláda a dostali sa do nej aj Slotovi „národniari“, a keď sa opäť začalo pozitívne hovoriť o slovenskom štáte, teta Eta bola zúfalá. V novembri súhlasila s rozhovorom. Sedeli sme v jej obývačke plnej kníh, novín a cigaretového dymu hodiny. Hovorili sme o lágri, o jej mužovi Fredovi, o ich spoločnom živote, o sklamaní z komunistov, o strachu z antisemitizmu. Skákali sme z témy na tému, ale bolo to neuveriteľne živé, občas boľavé, občas smiešne. Nahrali sme niekoľko kaziet. Na druhý deň nám teta Eta zavolala a požiadala, že nechce hovoriť do novín. Má strach. Je židovka, zažila láger a dnes žije sama. Je stará, chorá, bojí sa. Chápali sme a kazety odložili. Vybrali sme ich zo zásuvky, keď prišla správa o jej smrti.
.jej príbeh
Etela Wetzlerová pochádzala zo židovskej rodiny, ktorá nebola ani bohatá, ani veriaca. Otec bol elektrikár, živil sa ako obchodný cestujúci s elektrospotrebičmi: „Otec agentoval, bol to srdečný človek, ale úplne nevhodný na obchodovanie.“ S úsmevom spomínala na politickú naivitu otca, ktorý rodinu v roku 1939 presťahoval do domu Deutsche Partei na Ventúrskej ulici.
Mama bola doma s troma deťmi a darilo sa jej udržiavať v rodine harmóniu i pocit, že to s ich chudobou nie je až také zlé. Až neskôr si Etela uvedomila, že na druhý koniec mesta chodieva k bohatej tete nie iba preto, aby jej robila spoločnosť, ale aj aby tam dostala zadarmo obed. A medzi najponižujúcejšie spomienky z detstva patrí chvíľa, keď niesla do školy takzvané „svedectvo chudoby“, aby jej mohlo byť odpustené školné na nemeckom gymnáziu. Bola vraj „vykričane dobrá žiačka“, zarábala si aj doučovaním spolužiakov a bola pyšná na svoje školské úspechy. Až kým jej učiteľ s ľútosťou neoznámil, že v budúcom školskom roku už židovské deti nebudú môcť študovať na nemeckom gymnáziu. Vykričane dobrá žiačka sa od jesene 1941 učila šiť kravaty.
„Na ulici sa už ,židovalo‘, teda nadávalo sa židom,“ spomínala. „Ja som to videla, ale nevzťahovala som to na seba, decko nad takými vecami nerozmýšľa.“
Keď v auguste 1941 dovŕšila šestnásty rok, musela si prišiť na šaty žltú hviezdu. Bránila sa, ale sporovlivá mama sa bála pokuty. O pár mesiacov dorazilo na Etelino meno predvolanie. Gardista si prišiel aj domov osobne overiť, či je to ona a doniesol zo-
znam vecí, ktoré si Etela má zobrať so sebou na roboty do Nemecka. Jej otec sa opatrne opýtal, kam tie deti odvezú. Dostal odpoveď, že „od roboty deti nekapú“. Tak aspoň pre svoju dcéru požičal z firmy, kde robil, teplú deku. Držala ju úhľadne zloženú na kolenách celou cestou vo vagóne do Osvienčimu.
.láger
Etela Wetzlerová bola v Osvienčime (na konci vojny v Ravensbrücku) tri roky. Prežila vďaka svojej životaschopnosti, vitalite i schopnosti vedieť sa o seba postarať, lebo nebola „pánča“. Ale prežila zrejme aj vďaka tomu, že sa časom stala „bloková“. Stala sa teda šéfkou jedného bloku, čo bola dosť významná funkcia. Asi aj preto o lágri nerozprávala rada. V spomienkach bývalých väzňov sú „blokoví“ rôzni ľudia. Boli medzi nimi takí, čo boli pre väzňov záchranou, ale aj takí, ktorí svoju funkciu zneužívali. Etela Wetzlerová preto dobre poznala ten neznesiteľný pocit, ktorý trápil všetkých, čo prežili. Pocit viny, že prežili práve oni.
„Človek je živočích,“ tak znie jej najsilnejší pocit, ktorý si z lágra doniesla. Nemala o človeku a jeho kultivovanosti žiadne ilúzie.
V Osvienčime pri drôtoch medzi ženským a mužským táborom spoznala aj svojho budúceho manžela Alfreda Wetzlera (pozri rozhovor). Keď Wetzler s Vrbom 7. apríla 1944 utiekli, Etela nevedela, čo s nimi je. Vedela iba, že ich asi nechytili, lebo to by ich verejne popravili v tábore. Až po vojne sa dozvedela, ako sa obom mužom podarilo utiecť, prejsť cez hranice, nájsť úkryt v Žiline, spísať správu o Osvienčime a doručiť ju ľuďom, ktorí ju dostali do zahraničia.
Etela sa dožila oslobodenia v Ravensbrücku. Dostala sa do skupinky poľských žien, ktoré istý švédsky gróf koncom vojny vykúpil z tábora za potraviny. „Odviezli nás na nákladiakoch do Dánska a dánske mamičky pre nás na veľkej lúke prestreli biele obrusy, na to dali chlebíky, maslo... a tých tisíc hladných báb sa rozbehlo k stolom a za jednu sekundu na nich nebolo nič. Ani obrusy, ani konvice, ani tanieriky. Darmo nám tie zlaté dánske mamičky hovorili, že si už nemusíme nič skrývať, že už budeme mať všetko,“ spomínala po rokoch s úsmevom. Aj ona si schovala pohárik. Zbaviť sa väzenskej mentality nebolo ľahké.
Z Dánska sa dostala do Švédska na zotavenie. Darmo nariekala, že má doma rodičov, ktorí ju isto čakajú. Domov sa vrátila až na Vianoce 1945, prvým transportom zo Švédska do Prahy.
Po vojne sa vydala za kamaráta z lágra Alfreda Wetzlera. V roku 1946 vstúpila do KSČ. „Nejdem sa ospravedlňovať, ja som hlboko verila v tie ideály,“ rozpráva po rokoch. „Ale teraz, keď čítam Lenina, tak sa hlboko hanbím. Kde som mala rozum, že som toto zožrala?“ Po okupácii ju zo strany vylúčili. „Vtedy som sa zosypala s nervami,“ priznáva. Rodina mala totiž existenčné problémy. „Všetci boli presvedčení, že nás niekto finančne podporuje, neverili mi, že ako židovka neviem vypáčiť peniaze od amerických židov,“ trpko spomínala teta Eta. Jej muž bol až do svojej smrti len „nechceným“ a „nepoznaným“ hrdinom. A ona po nociach ťukala do stroja, písala do novín, aby mala pre dcéru na topánky.
.o manželovi
Etela Wetzlerová o svojom manželovi, ktorý zomrel v roku 1988, hovorí ako o „skvostnom človeku“. Ale nebol to človek do praktického sveta. Robil novinára, robotníka, úradníka, pracoval v cestovke a od roku 1970 bol v invalidnom dôchodku. „Musela som tento mančaft uživiť sama, a to nebola sranda,“ konštatovala vecne Etela Wetzlerová. Jej muž nikdy nedostal za komunistov nijaké významnejšie vyznamenanie, dokonca mu nechceli priznať ani 255 (sociálnu dávku pre odbojárov), ktorú mali tisícky aj takzvaných partizánov. „Až keď Ďuro Špitzer buchol do stola, tak sme ju dostali.“
Teta Eta si s pobavením spomenula aj na historku, keď vraj mal jej Fredo dostať prvýkrát vyššie vyznamenanie – akúsi Červenú hviezdu, ale rodina nemala vtedy na slávnostný oblek, v ktorom by si ju šiel prevziať. Rýchlo teda kúpili od známeho starý oblek a prešili ho. Ale ani z tej Červenej hviezdy napokon nebolo nič.
Alfred Wetzler napísal v roku 1964 knihu o svojom úteku z Osvienčimu Čo Dante nevidel. Napísal ju pod pseudonymom Jozef Lánik. Alexander Matuška o nej napísal, že je to náš najlepší román vo svojom žánri. Napriek tomu bola táto dokumentárne cenná, ale aj literárne skvelá kniha nedoceneným dielom. Nezapadala totiž do komunistickej koncepcie hrdého slovenského ľudu, ktorý odvážne povstal proti fašistom. Zatiaľ čo Rudo Vrba, ktorý emigroval do Kanady, sa v zámorí stal prominentnou a váženou osobu, Alfred Wetzler živoril v socialistickom Československu ako osoba, o ktorej svedectvo nikto veľmi nestál. Vysoké štátne vyznamenania dostal až po Novembri, teda už iba in memoriam. Jeho knižka by sa mala čoskoro dočkať ďalšieho vydania, žiaľ, ani teta Eta sa ho už nedožila.
„Nie som hrdá, ale som šťastná, že sa mi podarilo primať napísať Freda tú knižku,“ priznala teta Eta. Jej muž vraj ani veľmi nestál o to, aby verejnosť poznala jeho príbeh. Aj preto knižku vydal pod pseudonymom. Wetzlerovci vedeli, že väčšina Slovákov pietne spomína na slovenský štát a nestojí o takéto svedectvo. Aj teta Eta si občas vypočula od kolegov nejakú tú vetičku, že veď jej predkovia boli krčmári, čo zdierali slovenský ľud. „Som z takej istej diery ako ty,“ hnevala sa.
Vlastný príbeh sa jej zdal – popri tom manželovom – nezaujímavý, nehrdinský, nepodstatný. Preto nechcela hovoriť o sebe a často sa jej úvahy zbiehali pri vete: „Fredo bol úžasný človek.“
Eva Čobejová
zdroj:
http://www.tyzden.sk/sk/doma/article...chstring=rudom

Článok mi nejde otvoriť, takže neviem o čom je. Ale stým Irakom to až také skvelé nie je. Neviem či sa niečo vyriešilo. Minulé leto som sa stretla so známym - Arabom, ktorý opustil Irak ešte v 80-tych rokoch práve kvoli Sadámovi. Dlhé roky sa nemohol vrátiť domov za svojou rodinou. Na začiatku bol možno rád, že sa deje, to čo sa deje. Dnes je mu z toho všetkého smutno. Môže navštíviť svoju rodinu, stretnúť sa s rodičmi, súrodencami, čo dlhé roky nemohol, ale neustále sa strachuje o ich bezpečnosť. Rovnako trpí aj jeho žena, keď tam odchádza. Áno, proti Sadámovi bolo treba niečo robiť, ale či to blo to správne, čo sa spravilo, to už som si neni istá. Až čas ukáže, či to bolo dobré. Podľa toho ako to tam vyzerá mal Sadam za sebou dosť ľudí. Asi bolo treba nechať ich, aby to tam vyriešili sami, lebo my ostatní nerozumieme ich mentalite, ktorá je úplne iná ako tá naša. Ani nám Amerika nepomáhala, nechala to na nás a bolo to tak lepšie.

Čo Dante nevidel - ako Slováci ušli z tlamy Osvienčimu



Nedocenený Alfred Wetzler (Rohovor s pani Etou Wetzlerovou)
Už neboli ľuďmi, stali sa číslami. Prvému vytetovali číslo 29162 a druhému 44 070. Boli mladí a odvážni . Rozhodli sa, že už nebudú nečinne pozerať smrti do očí.. Pokúsili sa utiecť z továrne na smrť. Na rozdiel od iných sa im to podarilo. Ako prví utečenci z koncentračného tábora Osvienčim spísali správu o masovom vyvražďovaní státisicov európskych Židov, o neľudských krutostiach nemeckých esesmanov, o pokusoch lekárskeho „génia“ Mengeleho na ľuďoch. Ale i o selekciách Dr. Thilla – novodobého germánského Boha života a smrti.Možno trochu naivne verili, že ich správa vyburcuje svet k okamžitej reakcii a že svet zachráni všetkých, ktorí tam zostali a aj tých, ktorých ešte majú v pláne vyvraždiť...Ale svet sa na ich správu pozeral skepticky. Bolo plno alibistických dôvodov na to, aby sa správa dostala do tých správnych rúk až o pár mesiacov po jej zrode. Než sa tak stalo, zahynulo v štyroch plynových komorách Brzezinky státisíce ľudí ( 400 tisíc Maďarov).
Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba dnes už žiaľ nežijú. Fredo zomrel 8. februára 1988 a Rudo Vrba 27.marca 2006 .
Pozhovárali sme sa s pani Etou Wetzlerovou, vdovou po Alfredovi Wetzlerovi a starou kamarátkou Ruda. Vrbu , ktorá bola vyše troch rokov v Osvienčime. Ako dlho trval útek z koncentráku a ako sa z útrap zotavovali?

Samotný útek trval, ako mi vraveli, dvadsaťjeden nocí, cez deň zaliezli do kríkov popri ceste a v noci kráčali. Pýtate sa ako sa zotavovali? Keď sa stretli so zástupcami MČK a ŽNO v Žiline, o tom poviem neskôr, im zabezpečili tzv. árijské papiere na mená Jozef Lánik Fredovi a Rudo Vrba Walterovi Rosenbergovi. Rudo si toto meno ponechal a Fredovi sa stalo pseudonymom. A teraz k druhej časti vašej otázky. Nuž, nedopriali si čas na zotavenie, veď sa chystalo Povstanie proti fašizmu a oni by to neprežili, byť sťaby na slobode a sedieť v teple a suchu. Len čo sa dostali do Bratislavy, hľadali spojenie s partizánmi. Fero Schlesinger, niekdajší kamarát z Trnavy ich dopravil do Starej Turej a do hôr.
No, a teraz po poriadku... 7. apríla 1944 rozťala odporný vzduch koncentračného tábora Osvienčim siréna . Precízni Nemci denno-denne zratúvali väzňov, chýbať nesmel nik! Nikto zo 60-tisíc ľudí! Práve v tento deň zistili, že dvaja väzni, dvaja Slováci chýbajú. Nastal veľký pohon, esesáci dobre vedeli, že tých päťapol Slovákov nie sú vechtíky, prežili týfus, brušný i škvrnitý a všetky lágrovské cholery. Písaný i nepísaný SS-zákon kázal, „ Na Slovákov pozor!“
Desaťtisíce väzňov stálo nastúpených v pätstupoch, tŕpli a čakali.. Dôkladné prehľadávanie tábora sa práve začalo. Tisícdvesto esesákov so psami vybehlo na lov. Pamätáte sa na ten deň?
V Osvienčime došlo neraz k pokusom o útek, žiaľ vždy neúspešne. Stáli sme pred barákmi s tým, že v tej strašnej zime budeme stáť kým ich nenájdu. Zase to mnohí nevydržia a skonajú priam tu na „Zählappelli.“ Vedeli sme však aj to, že ak ich nenájdú do večera , majú naši chlapci veľkú šancu na úspech... a ak ich nenájdú do troch dní, prestanú po nich pátrať okolo tábora. Taký bol zákon koncentráku... potom už lietajú zatykače a obrazy utečencov s prísľubom mastného bakšiša za ich prezradenie po celom Reichu! Väzni ,ktorí bývali na bloku s Wetzlerom a ktorí o pripravovanej akcii vedeli, aj tí, čo boli do úteku zaangažovaní , nepochybovali , že sa im to podarí..
Prečo vlastne nacistom tak strašne záležalo, aby nikto z tábora neušiel? Veď denno denne zavraždili až do 5-tisíc židov a v tábore ich žilo, či lepšie povedané živorilo permanentne asi 60 000! Je to obrovské množstvo , v ktorom jeden alebo dvaja človiečikovia nič neznamenajú!
Na Osvienčim sa musíme pozerať ako na niečo absurdné. V meste smrti nemôže nič fungovať normálne. Nacisti nám chceli dokázať, že systém činnosti Osvienčimu je absolutne dokonalý. A z dokonalých táborov sa neuteká – jedine ak cez komíny niektorého z krematórií. Vrba i Wetzler mali veľmi nízke čísla a nacistom bolo jasné, že za dva roky pôsobenia v tábore vedia toho príliš veľa. Navyše, obaja boli blokoví pisári, zastávali teda posty , ktoré im umožňovali voľnejšie sa pohybovať v tábore a tak sa mohli dostať k informáciam, ktoré neskôr použili aj vo svojej správe. Toto bolo pre esesákov mimoriadne nebezpečné. Preto pátranie po nich bolo oveľa intenzívnejšie ako po iných väzňoch.

Neboli by to starí väzni, Slováci , čo by nenašli i v tejto maximálnej dokonalosti vraždenia trhlinu. Čo bolo onou slabinou , ktorá umožnila Fredovi a Rudovi utiecť z pekla Oswienčimu?
Tábor Brzezinka už nepostačoval, a tak sa začal stavať jej zrkadlový obraz , zvaný Mexiko, aby tam ubytovali Maďarov, ktorých plánovali Esesmani dopraviť do Oswienčimu v najbližších dňoch. Na stavbu barákov používali drevené dielce. Tie ale uskladňovali vo vonkajšom priestore a ten v noci nebol strážený. Všetci väzni boli totiž vnútri, za ostnatými drôtmi s vysokým elektrickým napätím . Dielce boli zrovnané tak, aby medzi nimi vznikla priehlbina pre dvoch i viac ľudí. Fredo a Rudo tam museli bez pohnutia stráviť tri dni, než sa proces hľadania v rámci tábora skončil. Boli to určite najťažšie chvíle ich života. Skrýšu poliali petrolejom a posypali tabakom kvôli psom , ale strach, ktorý prežili, je neopísateľný. Dohovorili sa, že ak by ich tam boli nacisti našli, spácajú samovraždu. Tým by sa vyhli divadlu, ktoré nasledovalo vždy po nájdení utečencov. Zohavené mŕtve telá posadili na stoličky a ku každej mŕtvole pripevnili nápis: VRÁTIL SOM SA. My väzni sme sa na to teátro museli pozerať. Bola to výstraha pre všetkých, ktorých by mátali myšlienky na útek....Bola som hrdá na to, že sa im útek podaril. Lenže fakt , že opustili areál Osvienčimu- Brzezinky, z nich ešte neurobil slobodných ľudí.

Vy aj váš manžel ste zažili aj veľmi smutnú udalosť: Český rodinný tábor. 8. marec 1944. Tento deň patrí v Československej histórii k najsmutnejším…
Áno, to je pravda. Český rodinný tábor bol predprípravou vyvražďovania väzňov z Terezínskeho geta. 7. septembra 1943 prišlo do tábora BII b asi 4000 ľudí z Terezína. Lenže toto sa vymykalo všetkým pravidlám tábora : rodiny nechali spolu, nechali im civilné šaty a nie zavšivené handry , neostrihali ich dohola a dávali im na lágrovské pomery aj slušné jedlo. Každý z nich mal však v tajnom archíve na politickom oddelení vedenia tábora špeciálny záznam: „Polročná karanténa a špeciálna starostlivosť“. Prvýkrát po viac ako roku som videla krásne ženy s vlasmi a topánkmi na podpätkoch. Ich deti dokonca chodili do improvizovanej školy. Po polroku sa však stalo , čo nikto nečakal, v noci 7. marca 1944 ich vyviezli do plynových komôr a všetkých vyvraždili. Plno detí. Slovák Filip Műller vtedy pracoval v Sonderkomande /komando zo Židov, ktoré odpratávalo mŕtve korpusy a pracovalo zásadne v plynových komorách/ povedal, že úbožiaci v plynových komorách spievali československú hymnu a zomreli veľmi hrdinsky. Müller očakával, že Česi sa vzbúria a že oni, členovia Sonderkomanda sa k nim pridajú. To sa ale nestalo. Keďže medzitým do tábora dorazil druhý rodinný transport, bolo nám jasné, že po uplynutí polroku sa situácia zopakuje. Aj to bol dôvod , aby Fredo a Rudo utiekli z lágru...
Treba dodať, že nežidovskí väzni prišli do koncentráku z väzníc a mali fascikle s dokladmi, toto sa volalo „karteimässig“ kým Židia nemali nič, len transportnú listinu. To značí, že likvidácia Sonderkomanda po určitých mesiacoch nebola problematická, veď to boli len Židia, nik by po nich nepátral.
Slovenská hranica bola asi 100 km od Oswienčimu. Utečenci mierili do Beskýd, do hraničných hôr. Vrba si zranil nohu a ich cesta k slobode vyzerala beznádejne. Ako a kto im pomohol ?
Mali obrovské šťastie či prajný osud , že sa dostali do blízkosti správnych ľudí. Na Poľskej strane im pomohol vrchár z Milowky, na Slovensku v dedine Skalité pomohol sedliak Ondrej Čanecký, ktorý ich kŕmil a doslova opatroval tri dni, po strastiplnom úteku. Čanecký ich zaodel. Rudo bol vystrojený na odvody vo vyšívanej košeli a Fredo akože na robotu do fabriky. Čanecký im pomohol rýchlo sa dostať do Čadce, do pekárne k Dr. Polákovi, kde dostali po desať korún a mastný chlebík. Potom ich Čanecký odviedol do Žiliny, kde sa stretli so zástupcami Medzinárdoného Červeného kríža a so zástupcami ústredia Židovskej rady, Dr. Oskarom Neumannom, p. Krásňanským , Erwinom Steinerom a pánomi Hexnerom. Vyrozprávali im svoj príbeh, ale títo ľudia na na situáciu dívali skepticky. Jednoducho, im neverili. Táto skepsa zraňovala väčšmi ako hlad a chlad. Neskôr , v kúpeľni (zamaskovanou skriňou) v budove starého starobinca v Žiline kde ich ubytovali, spísali svoju správu , ktorá neskôr mala celosvetový význam. Žiaľ, do povolaných rúk sa dostala až oveľa neskôr...
Prečo?
Už koncom apríla 1944 ju mali v rukách najvyšší židovskí predstavitelia v Bratislave i v Budapešti. Po chladnej reakcii v Žiline sa rozhodli, že k vatikánskému veľvyslancovi Monseigneurovi Burziovi, ktorý ju má doručiť do Vatikánu, nepôjdu všetci štyria , ale len Rudo, ktorý ho môže informovať o vraždení v Lublíne a Czieslaw Mordovitz, poľský rodák, ktorý zažil fašistický prepad Poľska. Nespomenula som veľmi významnú udalosť a to príchod ďalších dvoch utečencov z Osvienčimu Czieslawa Mordovitza a Arnošta Rosína, ktorí boli tiež starí väzni. Správa utečencov sa dostala do Vatikánu až o päť mesiacov, 22. mája, keď ju poslal bratislavský rabín Weissmandel do Švajčiarska. . Weissmandel ju tiež poslal diplomatovi československej exilovej vlády v Ženeve Kopeckému , ktorý ju dostal až 10. júna . Kopeckému bolo jasné, že ak nebude konať, dôjde v Oswienčime k vyvraždeniu druhého českého rodinného tábora. Preto poslal správu do Londýna. 4. júla odovzdala československá vláda správu o Osvienčime spojencom a vyzvala ich, aby varovali Hitlera , že budú bombardovať krematóriá a hlavne železničné trate. To sa ale nikdy nestalo. Medzitým ušli z Osvienčimu ďalší, už spomenutí dvaja väzni, Arnošt Rosin a Czieslaw Mordowitz.. Až prvého novembra 1944, správa Vrbu a Wetzlera, doplnená o svedectvo týchto dvoch utečencov, bola publikovaná v americkej tlači. Za celý ten čas denno-denne naplno vykonávali svoju činnosť štyri plynové komory....
To muselo byť pre Wetzlera a Vrbu utrpenie...
V prvom rade nemožno zabúdať na to, že Slovensko i Maďarsko boli fašistické štáty. Wetzler a Vrba sa išli pominúť z toho, ako sa s ich správou zaobchádza . Oni predsa neutiekli len preto, aby si zachránili život. Hlavným dôvodom ich úteku bolo upovedomiť svet o masovom vraždení a zabrániť ďalším transportom, hlavne maďarských Židov, ktorí boli teraz ako jedni z posledných na rade. Dr. Kastner, najdôležitejšia osoba vo vedení židovského výboru v Budapešti, nevaroval Židov pred následnou smrťou, miesto toho viedol podivné finančné rokovania s Adolfom Eichmanom . Napriek tomu , že v Budapešti už pôsobil Raoul Wallenberg, švédsky diplomat, Eichman bol rýchlejší. . 400 tisíc Maďarov ešte stihlo okúsiť plynové komory. Ale 7. decembra oznámil britský minister zahraničných vecí Eden, v Dolnej snemovni, že sa práve teraz v Osvienčime vyhladzuje 700 000 až milión maďarských židov. Bolo to na základe správy Freda a Ruda. A švajčiarska vláda konečne zrušila cenzúru ich správy v novinách. Takže nezomrelo plánovaných 1 000 000 , ale „ len“ 400 000 maďarských Židov. Keby sa ich správa dostala do rúk kompetentných hneď po jej spísaní, bol by tento počet oveľa nižšíí...

Počas úteku sa z Wetzlera a Vrbu stala nerozlučná dvojica, ich vzťah nadobudol úroveň vzťahu jednovaječných dvojčiat. Vrba potom emigroval ( Anglicko, Izrael, Kanada) a ako to už býva , bol z dvojice ten „ úspešnejší“, v ich prípade mediálnejší. Podieľal sa na realizácii piatich filmov na tému histórie holocaustu, vystupoval v Lanzmannovom filme Shoa, po páde železnej opony natočil pre BBC priamo na území Osvienčimu dokument o ich úteku, napísal úspešnú knihu Utiekol som z Osvienčimu, ktorá bola preložená do mnohých jazykov. Prednášal na mnohých univerzitách, v Čechách nesie jeho meno jedna filmová cena. Alfred Wetzler prežil celý život v Bratislave. V roku 1964 napísal pod menom Jozef Lánik knihu Čo Dante nevidel (vyšla v nemčine aj v maďarčine), ale nikdy sa mu nedostalo takej pozornosti a popularity, ako Vrbovi. Zaujíma ma prečo? Na základe obidvoch kníh , Vrbovej i Wetzlerovej , mám dôvod si myslieť, že hlavným aktérom úteku bol Wetzler. Alebo to bolo tým , že Vrba žil v slobodnom svete?
Môj manžel bol neobyčajne skromný človek. Netúžil po sláve a nepotreboval sa prezentovať žiadnymi heroickými výkonmi. Jeho útek splnil ( aspoň čiastočne) svoj účel a to bola pre Freda najväčšia satisfakcia. Viete, on bol veľmi skromný aj v súkromí. Ale tú istú skromnosť vyžadoval aj odo mňa. Keď som si niečo veľmi chcela kúpiť, zvyčajne ma zastavil vetou: „ Ty máš nároky. Keby sa prebrala moja mama, tak by si myslela , že mám za ženu anglickú kráľovnú.“
Správa Wetzlera a Vrbu je dnes uložená vo F.D. Roosevelt Library v New Yorku , vo Vatikánskych archívoch a Jeruzalemskom múzeu JAD VASHEM. Patrí k základným dokumentom druhej svetovej vojny a celého nášho storočia. Predstavitelia UZ ŽNO ju navrhli do Slovenskej sekcie Osviečinského múzea, nakoniec sa ale do expozície nedostala. Počula som , že by sa Wetzlerova kniha mala objaviť v anglickom preklade. Kedy by to bolo aktuálne?
Momentálne sa usilujeme s mojimi priateľmi v Maďarsku, Anglicku a Francúzsku , aby kniha Čo Dante nevidel vyšla v čo najbližšej dobe v týchto jazykoch. Ak sa to podarí, budem mať z toho veľkú radosť. Alfred nepotreboval byť oceňovaný , ale toto by určite potešilo i jeho.
Pozn.: Prvé vydanie knihy Čo Dante nevidel obsahuje i ručne napísané venovanie manželke a dcére Alfreda Wetzlera:
„ Tebe, vzácnemu človeku, druhovi, a žene, ktorá ma sprevádza životom - venujem s úprimnou úctou, vďakou - za seba i všetkých, čo prežili oswienčimské peklo; Tebe, z vďaky za zriekanie sa mnohého, temer všetkého v čase dvoch rokov , keď som ukladal vytrvalo a so sebazapieraní tieto obrazce na papier a kus za kúskom ich zliepal ako mozaiku, až vznikla táto kniha, ktorá by nikdy bez Teba nebola.
Tebe i všetkým, ktorým vďačím, že som, že jestvujem, že som takým , akým som.
Aj tebe, drahá dcérka, ktorá si trpezlivo čakala, kedy táto kniha uzrie svetlo...



Jarmila Durániková
zdroj:
http://mozaika.sme.sk/c/2756090/Co-D...sviencimu.html

Tak ako bolo pre nás zvrhnutie komunistickej vlády veľkou zmenou, tak isto je aj pre Iračanov zvrhnutie vlády Saddáma Husajna je momentom veľkých zmien. Musí to byť pre nich niečo úplne nové. Začínajú akúsi novú dobu... časom sa im začne meniť aj spôsob nazerania na svet, ženy, náboženstvo... Tak ako zo sveta pomaly mizne otrokárstvo, tak aj v Iraku a ostatných krajinách kde vládnu choré práva, musia mať ľudia trocha ľudskejšie práva. Dúfam, že sa v Iraku za nejaký čas dajú veci "na poriadok". Ale nemyslím si, že je to zmena na ktorú stačia dva-tri roky. Preto by sme sa mali prestať čudovať niektorým veciam. Aj tu na Slovensku si zmena myslenia ľudí vyžaduje nejaký ten čas. Až potom sa tu budeme mať "mi chudáci" lepšie... Nie vtedy (ako si veľa ľudí myslí) keď prídu do politiky tí správny ľudia. Kým tu myslí väčšina ľudí tak ako myslí, tak aj politike bude väčšina takých.

K tomu náboženstvu dodám len toľko, že oni ho berú príliš vážne – fanaticky. Niektoré veci si vysvetľujú pekne povedané divne. Pritom náboženstvo by malo slúžiť iba ako pomôcka - ako taký prst, ktorí ukazuje kadiaľ áno a kadiaľ nie. Dokonca si myslím, že na to aby mohol človek žiť tak, ako sa píše v tučnej biblii, ani netreba byť zaradený v niektorej skupine. Je to potrebné? Koľko tých náboženstiev existuje a nakoniec to k čomu vedie?

Súhlasím, že spôsoby Ameriky sú dosť divné... a čím ďalej tým viac to vyzerá tak, že im ide „aj“ alebo „len“ o tú ropu. Ale keď je to tak, tak nech sa teda dá dokopy Európa a nech sa postará o väčšiu spravodlivosť.

Jaja k tvojej predposlednej vete dodám len toľko, že niekedy musí zasiahnuť niekto zvonka. Keby sa tak nestalo, tak tu dodnes všetci povinne heilujeme. A napriek tomu, že majú inú mentalitu si zaslúžia lepšie práva. Sú to tiež ľudia.

Fašizmus a jeho následky boli hrozné. Áno niektorí mladí sa k nemu hlásia a pritom o fašizme nič nevedia. Že sa objavujú rôzne symboly to by som vôbec neriešila a nezakazovala, v tom nie je problém. Tieto znaky pochádzajú zo svastiky a tá predsa nie je v ničom vinná, v Indii sa ešte používa. To by sa mohli zakázať aj niektoré písmená latinky lebo sa nimi dajú napísať vulgárnosti. A čo číslo 6 zakázať ? 666 je údajne symbol diabla. Tiež by sa nám nepáčilo keby sa v moslimských krajinách zakázal symbol kríža.
Problém je to veľký, malo by sa rozlišovať, či to mladí robia len z nudy alebo chcú byť zaujímaví, tým treba vymyslieť niečo zaujímavejšie a užitočnejšie, alebo z presvedčenia a vedia o čom to je, a to je už vážne.
Tiež netreba zabúdať na to, že v Osvienčime hynuli okrem Židov aj iné národnosti a vierovyznania. Mám dojem, že sa tťo zámerne zabúda. Na problém akejkoľvek neznášanlivosti treba riešť ľudsky a nie politicky.

toto stojí za prečítanie...
nechápem, že niekto pred tým môže zatvárať oči a távariť sa, že sa ho to netýka,

týka sa nás to všetkých, pretože sme ľudia, a keď čítam čoho je všetko človek schopný spraviť z fanatizmu tak mi je zle....

a máme veľké štastie, že žijeme teraz a nie vtedy...


http://worldofhistory.blog.cz/0611/ss

Týka sa to nás všetkých, veru týka....a ešte dlho týkať bude. Keď sa s takýmto niečim stretávam, či už v takýchto článkoch alebo v dokumentoch, tak srdce a hrdlo stále zviera....

To, čo teraz napíšem, sa mnohým nebude páčiť. Ale svoj názor nikomu nevnucujem a ani nikomu neberiem jeho.Antea povedala konečne niečo, čo mi celý čas chýbalo a priznám sa, že som nemale odvahu to napísať, aby ma niekto neobvinil z antisemitizmu. Niekedy mi to pripadá, ako keby jediné obete druhej svetovej vojny boli židia. Aj keď ich bolo podľa dostupných údajov okolo 6 miliónov, čo tí ostatní z tých okolo 50 miliónov obetí? Tí si úctu a pietu nezaslúžia?Pomaly nič iné nepočúvam iba holocaust, holocaust. Veď v koncentrákoch boli skoro vyhladení aj cigáni, neuveriteľné množstvo politických väzňov. Tí si pietu nezaslúžia? Prečo tá sústavná glorifikácia židovských obetí? A čo obete prvej svetovej, balkánskych vojen? Čo obete vojny v Juhoslávii? Kuvajt? Irak? Darfur? Obrovská etnická vojna v strednej Afrike, keď sa zmasakrovalo okolo pol milióna žien, detí a starcov? Ak máme hovoriť o obetiach vojen a rôznych krvavých konfliktov, nech sa hovorí o všetkých. Mne je do plaču z každého zbytočne zmareného života, a u detí ,starých, chorých už ani nehovorím. Tí sa nemajú ako brániť.
Verím, že návšteva Osvienčimu u ľudí vyvolá neuveriteľné emócie. Je to memento pre všetkých. A ak pohľad na niečo také niekým neotrasie až do základov duše, potom hádam ani nie je človekom. Vojny sú strašné a ja som šťastná, že som nemusela nijakú(zatiaľ) prežiť. A ak som sa mojím príspevkom niekoho dotkla, ospravedlňujem sa mu aj za tých nežidov, ktorí vo všetkých vojnách zahynuli. Aj oni totiž boli ľudia.

Ak sú tie symboly používané v spojitosti s uctievaním chorej idey, tak si myslím že to riešiť treba. Ak tie symboly používajú niekde v Tibete či v Indii ako náboženský, tak proti tomu asi nikto nemá žiadne výhrady. Predsa tu neriešime samotné symboly. Alebo sa mýlim? A tiež tu nehovoríme o prváčikoch na ZŠ čo si to nakreslia na ruku a chudáci ani nevedia čo to je. Hovoríme tu o konkrétnych činoch, o cielenej nevraživosti.

Prečo píšeš že sa na to zámerne zabúda? Vysvetli to bližšie lebo tomu nechápem. Ďalej píšeš, že problém treba riešiť ľudsky a nie politicky... Áno súhlasím. Ale vieš, bolo to práve civilné obyvateľstvo, ktoré sa často stotožnilo s tou ich chorou ideou a ochotne pomáhali Nemcom pri hľadaní a naháňaní židov. Chudák môj dedo sa viac mesiacov skrýval v Budapešti na povale jedného domu. Našťastie boli aj takí, čo ochotne pomáhali židom. Jeho žena s deťmi nemali toľko šťastia.

Keby sa nenašlo toľko ľudí, čo sa vedelo v tej ich ideológii nájsť, tak by sa im nikdy nepodarilo uskutočniť tie svinstvá. To nielen politici a vojaci boli sfanatizovaný...

Ale však nikto nikomu nekáže o čom má hovoriť či písať. Každý môže písať čo chce. Neviem prečo si si na Irak či Juhosláviu spomenula až teraz. Kľudne ste si mohli založiť tému o tom. Aj teraz to môžete urobiť. Je zaujímavé, že ľudia ako Vy sa vedia často ozvať až s poznámkami tohto typu: "a prečo nehovoríte o tom". Keď sa Vy pýtate nás prečo nehovoríme o Darfure a o Iraku, tak ja Vám položím otázku: Prečo sa s tým ozývate až teraz a ešte k tomu s vyčítavým tónom? Mohli ste to urobiť, keď Vám to chýba že sa o tom nehovorí.

Milý Bastian, nesrď sa. K tejto téme som sa dostala až teraz. Preto sa pýtam až teraz. A to, že som spomenula aj iné konflikty a vojny, to je len preto, lebo bez ohľadu prečo, začo a načo sa vedie vojna, vždy trpia len tí slabí. Nechcem nejako provokovať alebo tu polemizovať s Tebou alebo s niekým iným. Hádať sa nad hrobmi mi príde až príliš morbídne. Možno by bolo dobre prediskutovať aj takúto tému, ale emócie by boli veľmi silné a zákonite by sme zabrúsili do politiky a to už k úcte k mŕtvym vôbec nepatrí. A okrem toho, nerada by som sa s tebou nejako vadila. vážim si Tvoju bojovnosť a odvahu s akou sa biješ za pravdu hoci aj tu na našej milej Porade.

• [quote=janomila;793257] Niekedy mi to pripadá, ako keby jediné obete druhej svetovej vojny boli židia. Aj keď ich bolo podľa dostupných údajov okolo 6 miliónov, čo tí ostatní z tých okolo 50 miliónov obetí? Tí si úctu a pietu nezaslúžia?Pomaly nič iné nepočúvam iba holocaust, holocaust. Veď v koncentrákoch boli skoro vyhladení aj cigáni, neuveriteľné množstvo politických väzňov. Tí si pietu nezaslúžia? Prečo tá sústavná glorifikácia židovských obetí? [quote=janomila;793257]

Všetci vieme, čo slovo "holokaust" znamená... Presnejšie - mnohý si myslíme, že vieme čo slovo "holokaust" znamená...
Ale vieme to skutočne?

Websterov výkladový slovník z r. 1954 definuje "holokaust" ako
"Obetný dar, ktorý celý zhorí"
(Obeť ohňom)

Slovo "holokaust" je židovského pôvodu. Pôvodne označuje rituál (Obeť ohňom) ktorý vykonávali židia cca. 300 rokov pr. n. l. keď obetovali bohu Baal-ovi nemluvňatá tak, že ich zaživa spaľovali v jamách zvaných "Tophet"...

Nikto tu netvrdil, že tam boli len židia, boli tam aj cigáni, politický väzni,homusexuáli a asociálne živly - podľa vtedajšieho režimu, nesmieme ale zabúdať, že v tej dobe bolo aj Slovensko fašistický štát a bodla zdrojov štát zaplatil Hitlerovi za to, že fašisti "pomohli Československo oslobodiť od týchto nepohodlných ľudí"
takže tiež nemôžem súhlasiť aby sme do toho nemiešali politiku, pretože v tom politika je... stačí si prečítať historické dokumenty ....

Je pravda, že teraz sa o holokauste dosť hovorí a všeličo. Lenže počula som aj to, z úst Žida, že ich ostatné obete nezaujímajú. A tiež nie dávno išli v Izraeli zlinčovať jedného rabína, ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že Židia si za holokaust môžu sami, tým ako sa správali v predchádzajúcich životoch. Keď klamú médiá klamem aj ja.
Isteže, proti Židom boli aj obyčajní ľudia, lebo boli sfanatizovaní a videli len židovský majetok. Čítala som Sofiinu voľbu a tam som sa dozvedela, že v Poľsku boli proti Židiom viac Poliaci ako Nemci.

Je to smutné, ale vždy boli na svete ľudia, ktorí sa dali zfanatizovať. V minulosti i dnes. Je smutné, že mnohým ľuďom stačí povedať, že je niekto zlí a oni sú už proti nemu. A stačilo by sa zamyslieť, či je to pravda. A škatuľkovanie na základe príslušnosti k etniku zvlášť. Mnohým sa nechce rozlišovať medzi ľuďmi ako takými. V každom národe sú ľudia dobrí aj zlí.

Je pravda, že teraz sa o národnej hrdosti dosť hovorí a všeličo. Lenže počul som aj to, z úst najslovenskejšieho Slováka, že na to aby sme boli ozajstný Slováci, sa treba poriadne napiť borovičky a treba začať vykrikovať sprosté reči...
Tak som si trocha zavtipkoval, prepáč. Vieš, nie je nič lepšie, ako keď ide jeden človiečik hovoriť za ostatných, resp. za všetkých. Hlavne keď trepe 2 na 3.

Že išli zlinčovať toho rabína sa vôbec nečudujem. Ty áno? Židovský národ zažil toľko utrpenia a prenasledovania, že takéto slová vyslovené rabínom, museli na ľudí pôsobiť ako keď naleješ olej do ohňa... Toho rabína nenapadlo, že pred ním sedia v radoch ľudia, ktorých sa to bezprostredne dotýka? Totižto skoro každý jeden žid má v rodine niekoho, komu vo vojne zabili otca, mamu, syna, brata, dedka...

Skúmať kto bol proti židom viac, či Poliaci a či Nemci je zbytočné. Bola to ľudská zloba, zaobalená do rôznych klamstiev (našlo sa jej všade dosť). Podporená falošným národným povedomím. Lebo práve národné povedomie, keď sa začne manipulovať ľuďmi obľúbeným politikom, tak to môže viesť k nepokojom či k vojnám. Na Slovensku to môžeme vidieť tiež. Uvidí sa, či sú ľudia už poučení, alebo je to kolotoč stále sa opakujúcich (podobných) udalostí v dejinách ľudstva.

[quote=Bastian;794619]Je pravda, že teraz sa o národnej hrdosti dosť hovorí a všeličo. Lenže počul som aj to, z úst najslovenskejšieho Slováka, že na to aby sme boli ozajstný Slováci, sa treba poriadne napiť borovičky a treba začať vykrikovať sprosté reči...
Tak som si trocha zavtipkoval, prepáč. Vieš, nie je nič lepšie, ako keď ide jeden človiečik hovoriť za ostatných, resp. za všetkých. Hlavne keď trepe 2 na 3.

Že išli zlinčovať toho rabína sa vôbec nečudujem. Ty áno? Židovský národ zažil toľko utrpenia a prenasledovania, že takéto slová vyslovené rabínom, museli na ľudí pôsobiť ako keď naleješ olej do ohňa... Toho rabína nenapadlo, že pred ním sedia v radoch ľudia, ktorých sa to bezprostredne dotýka? Totižto skoro každý jeden žid má v rodine niekoho, komu vo vojne zabili otca, mamu, syna, brata, dedka...
Máš pravdu, ja som si výrok rabína zapamätala len z toho dôvodu, že asi židovské náboženstvo počíta s reinkarnáciou, čo sa do kresťanstva nedoslalo.

Vidím že veľmi málo ľudí sa vyjadrilo priamo k veci, fakt väčšina len "kritizuje" a dáva príklady prečo len židia..... a nie o ostatný svet.

Ak tam v tomto čase niekto bol, prosím Vás dajte info čo sa týka vstupu, sprievodcu a týchto organizačných vecí. Čítala som priamo ich stránku, ale radšej by som vedieť od tých, čo tam boli.

v celej téme som sa nedočítala, či tam bol jej autor, či autorka