To Ormika:

Hm, tak to máš fakt ťažké. Dúfam, že manžel ti je poriadnou oporou. Potom sa naozaj nečudujem, že si mi z vlastnej skúsenosti radila poriadne zvážiť tú nadstavbu. Ale ako pomaly sledujem tvoje príspevky - stále si vravím, že my takto nedopadneme.
Je mi naozaj ľúto, že tvoja svokra nemá pre teba žiadne pochopenie. Prajem ti veľa šťastia a nech sa aspoň vám dvom v manželstve darí :-)

Čím viac príspevkov tu pribúda, tým viac som smutná. Aspoň že sú aj dobré svokry, ako Vlasta.

Ja som ešte u snúbenca ani nebývala a jeho rodičia mi navrhli, aby som im tykala. Oni sú priateľskí, tak je to také samozrejmé. Len mne to ide trochu ťažko, lebo nestáva sa často, aby som mohla tykať starším ľuďom. Ale som rada, lebo to svedčí o tom, že ma asi majú radi.

Je mi ľúto dievčatá, že máte takýto problém, je mi ľúty svokry, ktoré si nerozumiete s nevestami, so zaťmi. Myslela som si, že všetko závisí od vôle dvoch, ako sa dohodnú, ale ono sa asi vždy nedá dohodnúť.

Nemyslite si, že ja som ideálna, tiež viem hundrať a ako! Keď začnem zúriť na manželovi, príde zaťko a povie mi, starká čo kričíš , čo si zasa lásku vyznávate? No a je po hneve. Aj vnukov viem vyhrešiť, ale oni aj tak stále lozia za mnou. Musím si nájsť čas, lebo keď vyrastú, už sa to nedá vrátiť späť a ja chcem byť pri tom ako rastú.
Nech je utrpenie na tele akékoľvek veľké, utrpenie na duši určite bolí viac. Na to niet lekára, niet lieku, no vidíte a na rakovinu už lieky sú, i keď nie na všetky druhy, ale sú. Ale duša človeka sa hojí o to ťažšie, o čo neskôr sa začne o tej chorobe hovoriť. Preto skúste so svojimi drahými o tom rozprávať, možno sa nájde nejaký aspirín, a trošku sa to ukľudní. A možno len ja som naivka, ktorá chce spasiť svet, no nie vždy to ide.
Želám vám všetkým s vašimi problémami, aby ste ich čo najskôr preliečili, dali im dostatok vzduchu a možno príde ten správny vietor, čo ich odnesie preč.
Ale aj tak vám všetkým želám najviac zdravie, tým myslím zdravie vo všetkých chorobách.

Je naozaj velmi smutne citat, ako sa osoby, ktore si maju byt najblizsie, vzajomne trapia a urazaju. Ja myslim, ze ak sa uz inak neda, treba na nejaky cas prerusit styky a ak sa da, prestahovat sa aspon 200 km od seba. Po case sa to mozno utrasie, obe strany si uvedomia, ze sa potrebuju.
Ja som mala velmi dobru svokru a so zatmi vychadzam tiez dobre, nevestu nemam, ktovie, ako by to tiez vyzeralo.

Je mi to ľúto Lenka, že máš takýto vzťah, ale najviac mi je ľúto toho, že máš limitované, kedy môžeš byť mamou. Neviem sa vysporiadať s tým, čo tu čítam, najskôr som dievčatá zahriakla, že prečo si ubližovať, ale...
No čo už, sme ľudia so svojimi kladmi i zápormi, len je smutné, že tých záporov je neporovnateľne viac. A pri tom, život je ukrutne krátky, kedy si potom stihneme vzájomne odpustiť to, čo sme si ubližovali, keď ho prepasieme zbytočnosťami?

Lenka, ja by som radšej volila tú garsónku! A možno aj preto, že aby som ja mohla mať deti, musela som si až príliš veľa vytrpieť a vymodliť si ich. Preto mám aj medzi nimi 9 rokov rozdiel, ale som šťastná, že ich mám. A Lenka, mali sme veľmi málo miesta u svokry, ale asi preto, že bola v prvom rade mama a až potom svokra sme sa pomestili. Podstatné bolo, že tu bolo počuť detský plač a aj detský smiech.
Viem, biologické hodiny ti možno ešte netikajú, si mladučká, ale dôležité je to, aby to škvŕňa prišlo do pohody.

Milé dievčatká, prečítala som prvé tri strany vašich príspevkov a trošičku som sa pochechtávala, trošičku pospomínala. Na čo? na to, ako mňa pred 22 rokmi prijala moja svokra.Verte, bolo to z môjho pohľadu to isté, čo čítam teraz z Vašich riadkov.Možno budem moc múúúdra, ale teraz to vidím inak.Ja mám 43, syna 23, chodí s kočkou už 6 rokov a nám sa ona vyhýba.Pritom jej nemám ani kedy povedať, že ju ľúbim, veď si ju vybral môj úžasný synček, ktorého milujem samozrejme nadovšetko-veď uvídíte, keď budete mať detičky, a nepochybujem, že si vybral to najlepšie čo mohol.Srdce mi zviera od šťastia, keď mu pípne mobil a on migá do izby a tam si šušocú.Mám tisíc chutí ju objať, ale ona ma radšej obíde-syn hovorí, že sa ma bojí.Ale on sa tak isto cíti u jej rodičov.Niekde je tu chyba, mne je to ľúto, možno som aj ja trochu (dosť)uzavretá, aj ona a už to frčí.Skúste trošičku prehodnotiť pohľad na tie príšerné svokry, možno ich to trápi viac ako vás, možno stačí len úsmev, objatie, milé slovo a ja neviem čo všetko, čo môže ľudíspájať. Skúste, možno vám to zmení celý pohľad, celý život.Určite to za pokus stojí.Držím vám všetkým palce, život ubehne ako voda, škoda každej šance

Som totálne dojatá...

Vlastička píše tak krásne, že by nebolo odveci spísať všetko spolu a urobiť knižku.

A s biologickými hodinami to je relatívne, lebo ja mám len 20 a keby sa dalo, tak ani neuvažujem a "zaobstarám" si bábo. Svokrovci by tiež boli radi. Aj keď by boli asi radšej, keby s tým začali ich dcéra s priateľom, lebo oni majú trojizbový byt a sú zabezpečenejší. My bývame tak, ako som už spomínala a snúbenec len začal podnikať (lebo bol, dá sa povedať, donútený). Aj to nie je bohviečo (na tom určite nezbohatneme). A ja sa budem musieť ešte veľa učiť, aby som sa mohla účtovníctvom aj živiť a nerobiť ho len pre snúbenca (teda pre nás). Ale určite nebudeme sedieť na zadku a čakať, že nám pečené holuby budú padať z oblohy rovno do úsť. Tak to určite nie.

Keby to ale nebolo také ťažké. Nájsť si bývanie, tak to je bez bohatej rodiny skoro nemožné. A úver? Ten tiež nedajú len tak hocikomu. Ale netreba zúfať. Môj snúbenec vždy hovorí: "Dajak bolo, dajak bude!" A keď sa človek trochu posnaží....

Ľudia.....svokra má čo nevidieť meniny a ja neviem, čo jej kúpiť. Samozrejme okrem kvetov, ktoré musí mať. Nechce žiadne blbosti = sošky, sloníkov,...Aj keď mne sa to páči, ona toho už má pokrk, lebo je toho veľa. Príjmam rady od neviest aj od svokier.

Ja som kupovala voňavku :-) ona si ju sama nekúpi, takže dostala, prípadne bonboniéru, alebo nejaký kvet v kochlíku

Ďakujem. No voňavku sa neodvážim, lebo som počula ako ohundrala jednu čo jej kúpila jej dcéra. Ale asi jej bude stačiť ku kvetom nejaká bonboniéra. Ono je to jedno, lebo aj tak to ofrfle, takže je škoda robiť si starosti, čo kúpiť. Ale prijala by som ešte nejaké nápady.

Neviem,čím to je, ale niekedy sa stane,že stlačím cituj a ono fuk súhlas, ten odvolávam, nemám s čím súhlasiť. Keď ide o darček, rada je drahá, kto pozná svokru lepšie ako jej nevesta?
príjemné rozmýšlanie a vymýšľanie
MM

Já by som smerovala k niečomu takému , čo už má opotrebené , nejakú maličkosť do kuchyne .

Moji mladí , ak idú niečo kupovať a nedajú sa presvedčiť , že netreba žiaden darček , krásnym darčekom je pre mňa to , že sú zdraví a k tomu jednu pusinku a je po paráde . Ale , ak sa nedajú moc presvedčiť , tak sa prikloním buď k útierkam / tie míňam denne ako na páse ... nikdy nie je dosť , pretože nenávidím mokrú útierku na riad / alebo obrus na stôl . Toho nikdy nie je dosť , pokiaľ je viacčlenná rodina .

Jani, skús knihu. Mne sa to vždy osvedčilo, lebo dobre vybratou knihou sa dá urobiť len radosť. Svokru už nejaký čas poznáš, takže budeš určite vedieť, čo by pre ňu bolo najvhodnejšie - kuchárska kniha alebo beletria.

Pri voňavke je riziko, že sa nemusí páčiť, ale keď si nenápadne zistíš, akú značku používa, trafíš presne. A keď jej už obľúbená vôňa dochádza, bude sa tešiť.

Tiež môžeš skúsiť napríklad pekný fotoalbum, rámik na fotku (ešte lepšie s fotkou, ku ktorej má nejaký vzťah) alebo napríklad peňaženku.
Najlepší darček je podľa mňa niečo, čo by obdarovaný chcel, ale sám si to nekúpi.

Super. Ďakujem vám za rady.

Ja viem, že je ťažké radiť niekomu, koho nepoznáte, len už som zúfalá. Chcela som si len overiť, či som na niečo nezabudla, či je niečo, čo sa bežne kupuje a ja som na to zabudla. Janka mala super nápady. Vďaka.

Tento mesiac má ešte aj svokor narodeniny, moja maminka meniny (ale tú poteší každá maličkosť), sestrička má meniny (tej asi kúpim hrkálku) a ja tiež. To budú oslavy...:p

Ja mám taký ťažký mesiac jún...

No u mňa je jún tiež perný.