A teraz si pozorne prečítaj, čo som zvýraznila. Tebe sa vlastne nechce nič. Pardon, chce, zobrať si svoje lentilky. Ale bez práce nie sú koláče. A vôbec Ťa nezaujímajú skúsenosti iných. Iba názory, ktorými Ti pohladkajú Tvoje lenivé EGO. Vieš o tom, že kto Poradu má v úcte, vníma ju citlivo? Napíšem Ti niečo o Porade.
V zabuchnutom výťahu som získala klaustrofóbiu. A skús hádať, ako som sa jej zbavila. Porada bola kedysi dávno o človečenstve napriek tomu, že je to stránka pre účtovníkov. Bola tu téma " Ak sa cítiš zle.....!" Vždy, v každú nočnú aj dennú hodinu mala niektorá lekárkaslužbu. Nebol človek nikdy sám. Ani ja s mojou klaustrofóbiou v deň pred odletom. Vycapila som problém v našom vtedy ešte RAJI a pribehla ayya. Naísala dve veti. Ako sa mám tej pliage postaviť čelom. Prečítala som niekoľkokrát, šupla som sa do postele a očakávala deň "D" a nástup do lietadla. S hrôzou v očiach. Poznáš tie schodíky pred odletom? Ja som sa pred nimi takmer zrútila. A vyskočila na vozík s batožinou, aby ma odvliekol čo najďalej od toho čuda, z ktorého sa nedá vystrčiť ani hlava, ani ruka. V tom som si spomenula opakovane na ayyne slová. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila smerom hore. Keď sa všetko zatvorilo a lietadlo vzlietlo bola som pokojná a vyrovnaná. Bez psychiatra a lentiliek. A ani nevieš, ako mi tu často naša múdra a veľkorysá ayya chýba. To je jeden príklad z mnohých.....

vies, mne je len jedno luto, ze som vobec dala sem do porady jednu otazku...

MILÁ MIG,
úprimne ti želám, aby sa tvoje zdravotné problémy pomaličky obrátili na dobré....musíš to vydržať, a ver, skutočne každý raz prejde vo svojom živote veľmi ťažkým obdobím..... držím palce a veľmi EVA

...ono tak dopadne , keď sa nečítajú poriadne príspevky iných ....

Len tak mimochodom , už som zopár krát v niektorých témach upozornil , že poniektoré moje príspevky sa čítajú tak , že sa číta aj to , čo nie je napísané ....
Vraví sa tomu aj " čítanie medzi riadkami "....

P.S.:
A neurážaj sa , neznervozňuj ....len sebe škodíš ...nikomu inému ...

Danila, zdá sa mi, že nevnímaš rozdiel medzi psychológiou a psychiatriou. Problém ktorý popisuješ, je záležitosť pre psychológa, nie psychiatra. Prvý je poradca, študoval psychológiu - príbuznú filozofie. Druhý je lekár v pravom zmysle slova, študoval všeobecnú medicínu, potom sa ďalšie roky špecializoval. Postaviť sa problému čelom je správna rada od psychológa svojmu klientovi - to nie je pacient! Psychiatrický pacient rieši iné otázky a taká rada vo chvíli keď stojí na zábradlí mosta asi nebude na mieste. Pochopil by ju ináč. A už len to, že MIG sedí pri počítači a komunikuje, je veľa a nie málo.
Niekomu je ťažko pochopiť, že aj nehmotné psyché môže ochorieť rovnako ako zub.
Viem o čom hovorím. Mám to doma.

Porada je anonymná, preto si ľudia viac otvoria svoje srdce a povedia o sebe a svojich problémoch viac, ako vo svojom okolí.
Celá porada Zdravie je v skutočnosti o tom istom. Ak by sme to vzali prísne, nemáme čo radiť o kolene, o žalúdku... a to ani v prípade, že sme lekár. Myslím, že tu nikto neočakáva, že dostane lekársky fundovanú odpoveď. Chce proste vedieť, s čím sa stretol niekto, kto mal podobné problémy. Môže sa ukázať, že napríklad zmena lekára je tá vec, ktorú musí urobiť...alebo niečo iné...
Táto téma - depresia _ je o niečom, čo ak si to neskúsil, tak človek chorý touto diagnózou sa ti zdá lenivý, neschopný, ba priam nechcejúci si sám pomôcť. Bohužiaľ, nie je to tak. Mala som možnosť zblízka vidieť priebeh tejto choroby. Od začiatku choroby, ktorá sa javila ako lenivosť, cez absolútny nezáujem, až po koniec. Koniec. Bolo to liečené. Bola to hrôza.
Váš postoj je o tom, že so skutočnou depresiou ste sa nestretli.
Je mi ľúto, že sa tu MIG_6 stretla s takou odozvou. Depresia bolí, skutočne fyzicky bolí a k tomu sa pridá psychická bolesť.
Čo na tom, že sa tu niekto vyplakáva, veď je tu aj mnoho nezávažných tém a nikomu to nevadí.

Oj, keby si Ty len vedela, aké som ja vnímavé dievčatko. Ja rozdiel medzi nimi poznám a veľmi dobre. Mám priateľov medzi tými prvými, aj tými druhými. Jeden z tých druhých považoval moju vysokú nasadenosť v práci a nasratosť na celý svet za počínajúcu depresiu. Pritom to boli len moje gény a nič viac. A šup mi do rúk recept. Obiehala som lekáreň tri dni. A rozhodovala sa, či do nej vojdem, alebo recept šupnem do smetného koša. Nešupla som. Moja prvá a zásadná chyba. Dokonca som otvorila aj krabičku s tými škaredými lentilkami. A dala jednu jedinú. Že čo ak má predsa len pravdu. Ba dokonca aj prehltla. Nechci vedieť, čo som prežívala tri kruté dni. A nikdy viac. NIKDY! Nechceš mi tvrdiť, ak si taká znalá problematiky, že je všetko v poriadku, ak sa z domu nepohnú lúskači diazepamov, lexaurinov, xanaxov a neviem akých ...ov, že sú za vodou. Ak sleduješ štatistiky, a zverejnené informácie z oblasti zdravotníctva tak nepochybne vieš, že psychiatria na Slovensku je na samom chvoste v rámci štátov EÚ. A ja radšej zomriem pri vedomí na opotrebovanú pečeň, ako s pomútenou hlavou. Vždy budem verejne prezentovať osobné zistenie, že duševné zdravie máme v prvom rade vo svojich rukách. Prajem Ti pekný deň. Ani Ty si ma nepresvedčila, že v lese v teniskách je horšie, ako pred ambulanciou psychiatra. Pokiaľ ku nemu nedokráčam dobrovoľne a z lenivosti robiť niečo užitočné sama.

AHOJ DANILA,
prepáč, ale nikto ti podľa mňa neberie tvoje presvedčenie o teniskách ...športe, objímaní stromov... a podobne.Úprimne : ak ťa to napĺňa - POKRAČUJ.

IBAŽE, tvoje problémy boli fóbia...a premoženie sa.

Na záver : Môj názor : Uvedomte si už ľudkovia (niektorí) že depresia je veľmi, ale veľmi vrtkavá choroba - preto podaktorí ZVAŽUJTE poriadne čo tu napíšete.... Áno 100% si myslím - pokiaľ citlivo neviete MIG poradiť a pomôcť - radšej pomlčte......

Veľmi pekne vieš písať, ale prepáč, pri všetkej úcte, teraz si úplne od veci. Neviem či si postrehla, ja som napísala že taká múdra som bola aj ja.
Nebyť správneho psychiatra a správnych "lentiliek" čo ja viem čo by bolo?
Do smrti mu budem vďačná. Už som ho nevidela tuším 4 roky. Ani nie je treba, leda že by som sa mu konečne išla poďakovať.

Keby som nevedela že to nepíšem ja, tak by som povedala že som to napísala ja osobne.

Presne tomu nerozumiem, ale logicky mi vyplyva, ze radsej denne sanatorium. Predsa doma sa lepsie vyspis, ako v nemocnici.Popritom si pod lekarskym dozorom denne.

Danila Vždy budem verejne prezentovať osobné zistenie, že duševné zdravie máme v prvom rade vo svojich rukách.

K tomuto presvedčeniu ti blahoželám! Nedaj si ho vziať. Úprimne ti želám, aby ti vydržalo. Veľa tých, čo tu píšeme o vlastnej skúsenosti, sme tomu verili tiež.

Podľa toho, ako píše MIG o svojich ťažkostiach ( ťažká depresia,nespavosť, lieky, ťažkosti vísť von...a pod.), by som sa viac priklonila k hospitalizácii. Byť pod dozorom 24hodín vkuse. Nie preto - žeby bola blázon TO NIE! Ale kôli tomu, aby mala intenzívnu pomoc - ktorú nutne potrebuje. Už to je dobré znamenie, že píše,...číta odpovede...., to znamená že je na dobrej ceste...a zvládne to... DRŽ SA MIG !

Nikdy som nechápala, ako môžu ľudia podliehať depresii a nečinnosti. Veď na svete je toľko činnosti, ktoré sa dajú robiť. Chcela som všetko, zaujímalo ma varenie, pečenie, hĺtala som na Porade recepty, chýbal mi čas na ich prečítanie, vyvárala som, vypekala. Zaujíma ma záhrada a všetko okolo nej. Nevedela som sa dočkať jari, tešila som sa do záhrady. Mám zozbierané rady z Porady, ktoré chcem použiť v praxi. Keď som sa začítala na internete, nevedela som prestať, tak ma všetko zaujímalo, ale bolo treba aj spať. Chcela som čítať knihy, časopisy, vždy som pociťovala na ne málo času. Chcela som mať aj upratané, ale nikdy nebol čas, aby to bolo dokonalé. Mám rada svoju prácu, aj tam som chcela byť čo najdlhšie. Rada športujem, chodím vonku na prechádzky, tešila som sa zo zimy. Aj sneh ma tešil, že ho môžem odhadzovať. Minulý týždeň našu rodinu postihlo nešťastie. Stratili sme milovaného priateľa a nebol to človek. A ja neviem čo mám robiť. Chce sa mi iba plakať. Neche sa mi variť, piecť, skoro nikto z rodiny neje, všetci sme schudli. Nechce sa mi čítať, nechcem telku. Aj včera sme boli celé poobede vonku, aj ráno sme zašli do kostola, vždy som si hovorila, že kedy budem mať ja čas, aby som išla do kostola, aby som mala poriadok v dome. Už máme čistučko, ale vôbec ma to neteší.

PETRA ahoj,
sme v téme ZDRAVIE a už v úvode zadania MIG bolo jasné, že je na tom zle. Takže myslím si, že nikto sa do DANILI nepustil... a taktiež každý má právo dať prst (taký či onaký), alebo je za tým niečo iné ...?

Len ja mám dojem, že je tu viac príspevkov a názorov, že s človekom ktorý je v ťažkej depresii je vhodnejšie komunikovať jemnejším spôsobom.

To sme sa všetci mali vyjadrovať spôsobom : Nefňukaj ty padavka, oklep sa a makaj ? Asi ťažko, keď si v situácii - že máš neuveriteľný problém umyť si napríklad vlasy ? kto skutočne bol v ťažkej depresii totiž tento pocit veľmi dobre pozná.....

Nič v zlom - je to môj názor.

No,aby človek prelúskal celú tému v krátkom čase...to sa nedá, ale prispejem svojim názorom.
Kto nezažil a neliečil sa na depresiu ťažko pochopí človeka s takýmto ochorením.
Kto zažil a je za vodou alebo si myslí, že je za vodou...možno môže skúsiť poradiť, aj tak by to bolo len v teoretickej rovine, na každého iné platí,každý sa so svojou chorobou vysporadúva inak, po svojom a veľmi dôležité je rodinné zázemie alebo nezázemie...

Faktom je to, že ak lekári navrhujú denný stacionár alebo celodennú hospitalizáciu - stav je vážny a netreba ho podceňovať.
Neprejde to samo ako liečeno-neliečená nádcha a naučiť sa žiť s depresiou musí nielen samotný pacient, ale aj jeho rodina. Nájsť farebný svet namiesto čierno-bieleho trvá zvyčajne dlho,ale napokon sa dá nájsť.
Určite je dobré stretnúť na stacionári aspoň na začiatok ľudí, ktorí bojujú s tým istým, pochopiť tam rovnosť človeka s človekom bez rozdielu na vek, vzdelanie,spoločenské postavenie...
Možno by som zadávateľke ,,ja za vodou", alebo medzi ,,dvoma brehmi"...neviem sama, daj Bože za vodou - doporučila ten denný stacionár.
Ale, ak potrebuje totálne vypnúť, vydýchnuť - tak hospitalizácia. Rodina sa postará,nič iné jej neostane! /keďže som nečítala celú tému, neviem, či zadávateľka má manžela, aké sú staré deti/, ale ak je aj manžel,ak sú aj staršie deti, aspoň počas mamkinej neprítomnosti sami uvidia, čo všetko mamkine ruky musia doma zvládnuť a oni to nevidia, ale doma všetko funguje, či je mamke zle a či dobre.

Treba to všetko prežiť, aby sme pochopili do špiku kosti toho, čo sám sebe nerozumie. Ale je cesta z tmavého tunela, hovorím to za seba. Len nezaliezť do kúta.
Potom, keď je lepšie, môžme radiť aj o nejakej duchaplnej činnosti, pozitívnom myslení, len Panebože nehovorme teraz ,,slepcovi" o jasných farbách slnka, znelo by to ako výsmech

Petra ....ako vieš ...???

Svojim spôsobom máte všetci pravdu, ale kto to nezažil tak sa mu ľahko hovorí. Odporúčam MIG, aby si prečítala príspevky z 30.11.2009 spánok v depresii, ja som tam tiež prispela so svojimi skúsenosťami z depresie. Doma to bola taká záťaž, tak som išla do nemocnice a potom som chodila do stacionáru. Nebolo to zlé, ale aj tam som mala negatívny zážitok zo strany sestry, kvôli ktorej som tam prestala chodiť, pretože ma len poučovala a svojim spôsobom aj znemožňovala. Mám 53 rokov a neviem, že by som sa ako zdravotník takto správala k pacientom. Veľa ľudí s tým nebolo spokojných, nemali odvahu sa posťažovať ako ja a potom to už išlo ako z kopca. Ale nie o tom som chcela, ale ozaj MIG sa musí rozhodnúť sama. Ja som tam bola 4 týždne, oddýchla som si, ale je jedna pravda, že som si vybavila jednotku izbu (za ktorú som si aj zaplatila).
Prajem veľa šťastia.

prepac mi Buchac, mala som dost zlu noc, aj rano a tak som naozaj reagovala bez toho, ze by som citala aj medzi riadkami....velmi ma to mrzi ....a toto dnes robim skoro cely den

Neviem...... tiež to bol len dojem.

Ale teraz viem, že u jednej áno, pretože Aňa to napísala.