Ahoj, v prvom rade uplne suhlasim s tym, ze ak sa zmeni osoba, ktora nesie dieta do skolky a vybera ho zo skolky, pomoze to. Ja ako male dieta v skolke som velmi plakala za mamou.

Nie za otcom, mala som aj v skolke kamaratov, aj som sa chcela hrat, ale napriek tomu som len sedela pri dverach a plakala za mamou a cakala, kedy po mna pride... A v dospievani neskor, som velmi rozmyslala cim to bolo. Teraz napisem iba svoju skusenost, kazde dieta ma ine prezivanie, inych rodicov a vychovu.

Na jedinu vec, na ktoru som analyzou prisla bolo, ze som nechcela sklamat maminu = je to zvlastne, ale ja som si v tej detskej hlave myslela, ze ked sa budem hrat s kamaratmi, vonku na preliezkach a nebudem ju cakat, ze si bude mysliet, ze ju uz nemam rada a ze ju sklamem. Viem, znie to zvlastne, ale je to tak. Obdobne veci som zazivala v detskom tabore, kde som plakala 3 tyzdne v kuse a cudujem sa veducim, ze ma neposlali I. triedou domov. Dodnes to mam pred ocami a medailu im na krk, ze to so mnou kriklunom vydrzali.

Dietatko treba uistit, ze ak sa bude hrat s inymi detmi, spravi ti tym radost...
Rovnako treba tu pupocnu snuru roztrihnut co najskor, lebo skola bude pre neho este vacsi sok. Myslim, ze keby som bola byvala mala viac tych kruzkov a aktivit, bola by som priebojnejsia a neplakala by som tak za nou.

Mimochodom - u mna bola puberta prave presny opak. Tak velmi som sa chcela odtrhnut od maminy, ze som maximalne revoltovala a bojovala som s nou vo vsetkom a v kazdom smere. Co tiez nebolo stastne riesenie, ale bol to moj sposob osamostatnovania sa..

placeme, chodime ...??? ... mamina by mala zmenit pristup, dieta ucit samostatnosti, maly pravdepodobne citi maminu uzkost

rozpravali ste sa co bolo v skolke? co robil, co sa mu pacilo, co nepacilo, co robili deti, co ho trapi a preco sa mu chce plakat, ked je v skolke?

Naša dcéra tiež bola/je naviazaná na mamu možno viac ako by mala, ale zase ak to beriem štatisticky z pozorovania ostatných jej rovesníkov, tak u veľa detí je to ešte 100x horšie.
Najhoršie je to "lúčenie" sa pred škôlkou. To treba zmierniť, prípadne úplne odstrániť. Niektorí rodičia pred dverami posunú dieťa dovnútra vychovávateľke a valia čo najskôr preč, kým sa spamätá, vychovávateľka ho už berie za ruku do triedy.
Taktiež niekedy pomôže, ak dieťa nevidí rodiča odchádzať, napr. nasadať do auta, alebo ísť chrbtom preč. To je pre naviazané deti dosť nepríjemné a frustrujúce.
Dieťa si musí byť isté, že rodič ho tam bude čakať aj keby traktory padali. Stačí 1 oneskorenie a môže to byť zase na dlhšiu dobu "v prdeli"...
Ono najlepší je ten pomyslený stred. Teda aby dieťa bolo aj "zdravo" naviazané a zároveň aby bolo komunikatívne tam, kde treba /odpovede učiteľkám, vychovávateľom/.
Na druhej strane by som nezniesol, ak by moje dieťa bolo také, čo denne vidím, že nemá rešpekt k ničomu, kľudne by sa do cesty postavilo rozbehnutému nákladnému automobilu, alebo by s kľudom angličana odišlo s cudzím človekom, ktorého nikdy predtým nevidelo...
Myslím, že tieto obidva prípady sú vyslovene nebezpečnejšie, kde už môže ísť aj o samotný život.
Ber to tak, že do 1-2-3 mesiacov to bude oveľa lepšie, možno aj úplne dobré.

No dnes ráno išiel z tatinom a plakal už od auta. Zbadal učiteĺku a revi ešte väčšie. Neviem či mu pomohol ten 2 hodinový pobyt myslím že sa to len zhoršilo. Dnes som ho nechala doobeda a uvidím či tam iba preplakal alebo sa aj pohral.

... na hranie sa vykašli. Najdôležitejšie je, aby vkuse neplakal a komunikoval s vychovávateľkami a vykonával bežné potreby /jedenie, cikanie, spanie/. Naša sa tiež nehrávala so všetkými rovesníkmi ale iba s niektorými. A hlavne sa pýtaj, či mu tam niekto sem-tam neurobí zle. Tiež sme zažili pokus o šikanu, až kým sme nenahučali všetci do nej, nech to vráti hlava nehlava. Až keď sa nám sťažovali, že kohosi zbila, potom šikana skončila. Doma sme ju všetci zhodne pochválili a odvtedy bol kľud.

Moja neter je učiteľkou v mat. škôlke, povedala, že som mala pech.
Z jej prvého pracoviska ju po krátkom čase brat vytiahol (po debate s riaditeľkou), nenormálne pomery, a umiestnil v Starom Meste. Na tom mieste je podnes. Z ktorého obvodu ju zobral neuvediem, neišlo o Dolné Hony ani Vrakuňu.

Doplním info, niekomu sa môže ešte zísť.
.
Pokyny zo škôlky:
Zejména 3-leté děti, které jsou poprvé odloučeny od matky, mohou mít určité problémy (pláč, odmítání
jídla, dítě odmítá navázat kontakt s druhými atd.).
Postupná adaptace je podle našich praktických zkušeností tím nejpřirozenějším řešením.

Adaptační plán má dvě fáze:
 základní
 doplňkovou

Základní fáze je rozvržena do dvou týdnů takto:
1. týden - období orientace – děti sledují dění v MŠ, aktivně se neúčastní.
 první den v MŠ za účasti rodičů – přivítání, vzájemné seznámení – maximálně 1 hod.,
 do konce týdne docházka dítěte nejdéle do 10. hod. – možnost s rodiči.

2. týden - období asimilace – přijímání, osvojování nových zkušeností.
Sebeprosazování a snaha o začlenění. Dítě kontaktuje nové kamarády pro získání větší jistoty, že zvládne
požadavky, které jsou na ně kladeny.
 dopolední docházka – možnost s rodiči (mimo pobyt na zahradě z důvodu bezpečnosti),
 odchod před obědem – 11.30 hod.,
 nebo odchod po obědě – 12.15 – 12.30 hod..

3. Doplňková fáze :
Období akomodace – přizpůsobení se novým prvkům. Dítě se přizpůsobuje novým výzvám především
v sociální oblasti – přijímá autoritu učitelky, navazuje hlubší vztahy s vrstevníky, učí se regulovat své
okamžité potřeby.
Od třetího týdne, pokud probíhá adaptace bez obtíží, je možné vyzkoušet celodenní pobyt dítěte v MŠ.

.

Konkrétní průběh i délku adaptace si vzájemně dohodneme podle potřeb Vašeho dítěte, protože každé dítě reaguje trochu jinak. Doufáme, že budete mít pro své dítě pochopení a maximálně mu nástup do mateřské školy usnadníte.
.
Pre objektívnosť dodám, že išlo o zmiešané triedy, staršie deti sú nápomocné novým deťom. Do jednej triedy sa dostalo cca 5 detí, takže prítomnosť rodičov nebola veľká. Napriek tomu sa vnučka našla v treťom dni ako sa opiera o učiteľku, reakcia učiteľky - začala sa s ňou nasledujúci deň rozprávať po slovensky. (Má cca 50 r., matke ... neobávajte sa, my staršie ročníky si ešte slovenčinu pamätáme.)
Ubehli tri týždne, a ako povedala aj učiteľka, im deti nezaplačú, pre nich s ich prístupom je to neznámy pojem. Nemusia mať tento postup a prístup, ale chcú. Ich iniciatíva, aj keď ide o štátnu škôlku.

Do škôlky sa dieťa hneď ráno teší, poobede sa preberá nabité energiou.

Na to ako bola vnučka naviazaná na mamu, všetko dopadlo nad očakávanie. Preto sa pýtam, to je taký veľký problém, aby sa niečo podobné zaviedlo celoplošne aj u nás? Pretože ten studený odchov deti skutočne nemusia.
Prečítala som si aj odporúčaný link v prvom príspevku, je dobré si uvedomiť rozdiel medzi smútkom a plačom, nieto ešte s trojtýždňovým.
Všade sa upiera pozornosť najmä na rodiča a dieťa, namiesto toho, aby to bolo naopak.

Prečítať si
"Kazdy , kto ma dieta si tymto presiel. treba len vydrzat, je to velka zmena v zivote tak maleho dietatka. Na skolku si zvykne, niektore dieta skor, niektore neskor. Odprucam precitat.
https://eduworld.sk/cd/zuzana-gransk...-to-v-poriadku"

Ako vidno, ide to aj inak a bez duševnej bolesti, treba iba trochu chcieť a nie chodiť stále dokola po tom istom teľacom chodníku. Občas treba aj vybočiť.