Michael Kocáb - S cizí ženou v cizím pokoji

Un-Break My Heart By Toni Braxton

Ani napad, ved to ma len 6 min. Pridlha by bola aspon takych 13 min.

Tú “pridlhosť” som myslela s ohľadom na pomery Porady a na žáner, ktorý reprezentuje.

Do tejto témy z času na čas prepašujem výrazne melodickú klasiku a vždy sa snažím, aby to bola ukážka čo najkratšia, s nosnou melódiou. Len niekedy tie zostrihy sa nedajú počúvať.

Komu sa ukážka nepáči, tak mu je aj minúta pridlhá. Našťastie stačí kliknúť na inú.

Presne tak. Nemam rad ked niekto povie na 8min-ovu skladbu ze ''juuuj to je dlhe''. Ja si rad vypocujem aj hodinovu, ak je dobra. Ak je nieco blbost, tak aj 10s je vela.

Pridam uz nieco aj ja, tak z kazdeho rozku trosku. Bude toho hodne.

Tato Mozartova Zadusna omsa je casto povazovana za najlepsie hudobne dielo vsetkych cas (a ja suhlasim).



Nadherna aria z opery Tosca od Giaccoma Pucciniho v podani vyborneho spanielskeho tenore robusto, Placida Dominga. A urcite tu jeho hlas pasuje lepsie ako Pavarottiho tenore lyrico. (dobra sprava - ma to len 3 minuty! )



Jeden z poprednych jazzovych skladatelov a klaviristov swingovej ery, Duke Ellington a jeho Sophisticated Lady.



Moj oblubeny saxofonista, legendarny John Coltrane. Trosku tazsie sa to asi pocuva, bebopovi muzikanti casto harmoniu aj melodiu tlacili az na hranice moznosti ludskeho ucha. Aj ked podla mna su jeho sola nadhera.



Bebopovy trubkar Miles Davis, zodpovedny za vela fuzii jazzu s inymi zanrami, ako jeden z prvych zacal jazz kombinovat s rockovou energiou. Na gitare famozny John McLaughlin (podla mna najlepsi gitarista, aky drzal elektricku gitaru v ruke).



Slepy otec soulu Ray Charles, ktory zmenil hudbu navzdy. Pre mna je jeho Georgia on My Mind nezabudnutelna.



Za vypocutie stoji aj znama funkova kapela Earth, Wind & Fire.



Nepocuvam velmi country, ale tato piesen ma v sebe nieco zaujimave, samozrejme okrem basu v hrdle Johnnyho Casha.



Skladba od spanielskeho flamenco-gitaristu, Paca de Lucía, Rio Ancho (jeho holandsky kolega sa vyjadril, ze ma techniku ako Boh). Pri prilezitosti Pavarotti & Friends ho doprevadzaju aj legendarni jazzovi gitaristi John McLaughlin a Al Di Meola.



Komu nieco hovori hudobna teoria, urcite uzna, ze postavit skladbu na intervale zvanom diabolus in musica (najdizonantnejsi interval) chce odvahu. Ale myslim, ze Black Sabbath to zvladli velmi slusne.



Z mohutneho falsetta rockoveho spevaka Ian Gillana mi vzdy nabehnu zimomriavky. Piesen sa vola Child in Time (nahravka je trosku nekvalitna, Hammond organ sa tam velmi miesa s gitarou miestami).



Skladba Stairway to Heaven od Led Zeppelin je podla mna (nie len!) majstrovske dielo, lebo je v nej vsetko. Text je krasnymi metaforami a obrazmi z keltskej, germanskej a greckej mytologie vyjadrene posolstvo, ze clovek by sa nikdy nemal vzdavat nadeje a ze vsetko sa da dosiahnut v zivote. Vlastne cela piesen je metafora. Obsahuje akusticke pasaze s flautovym viachlasom (co vyborne dotvara atmosferu), prechody smrncnute keltskym folklorom. Gitarove solo z tejto piesne sa deti dodnes ucia a na zaver Robert Plant predvadza svoj obdivuhodny rozsah, kde je posolstvo dovedene do vyvrcholenia.



Nemozem si odpustit prog-rockovu kapelu Yes, som fanusikom ich klavesaka Ricka Wakemana. Paci sa mi ako kombinuju rock s vaznou hudbou, jazzom a inymi zanrami. Pisen sa vola Siberian Khatru.



Ked uz Yes, tak aj Genesis - Firth of Filth. Myslim, ze naozaj stoji za to. Skoda, ze tu uz nespieva Peter Gabriel, ale Phil Collins. (zvuk je trosku horsi)



V podobnom style, aky hrali Yes a Genesis, vynikali aj Queen.



Kym vacsina kapiel sa pokusala o fuziu s vaznou hudbou, Pink Floyd si nasli svoj vlastny specificky styl. Vsetko sa to zacalo experimentovanim, az vznikla skladba Echoes. Tato skladba naozaj je dlha, uznavam.






V rockovej hudbe je vela dobrych spevakov, ale Steve Perry je vynimocny. S jeho tenore altino (najvyssi muzsky hlas) dokazal svojho casu vytiahnut tony aj nad vysokym C s uplnou lahkostou (i ked, iste nie so silou opernych spevakov). Journey - Open Arms



Queensryche som vybral ako reprezentantov melodickeho heavy metalu, ktoreho som sa vela napocuval, a ich spevak Geoff Tate je bez pochyb jeden z najlepsich rockovych spevakov vsetkych cias. Piesen sa vola Take Hold of the Flame, s tematikou podobnou aku ma Stairway to Heaven.



Trochu sofistikovanejsie pojatie na temu historickej postavy Erzsébet Bathory od americkych Kamelot. Velmi emotivny vokal od norskeho vokalistu Roya Khana.



Z extremneho heavy metalu by sa nepatrilo vynechat nemeckych Kreator, ktory zaner definovali.



A uzavrel by som to americkou kapelou Iced Earth, ktora sice tazi vela z extremneho metalu, ale zaroven je v ich skladbach vzdy pritomna aj prijemna melodia. A robia to naozaj dobre, popri mnohych kapelach, ktorym sa to nedari. Tiez ma zaujal ich spevak, Matt Barlow, lebo malokoho som pocul vyjadrovat rozne emocie (smutok, hnev, beznadej, laska..) tak dobre ako jeho.



Tak a to je vsetko, hudba, ktoru milujem. Dufam, ze piesne potesia.

Tak ma napadlo, ze este by som sa chcel podelit o niekolko skladieb.

Anglicky gitarista Jeff Beck ma velmi specificky styl hry. V jeho rukach znie elektricka gitara skor ako tlmena trubka na styl Milesa Davisa, nez ako strunovy nastroj. Najlepsim prikladom je jeho verzia skladby Cause We've Ended as Lovers. Jeff vzal uz tak majstrovske dielo od Stevieho Wondera a premenil ho na svoje vlastne, este vacsie majstrovske dielo.



Hovori sa, ze elektricka gitara nie je schopna jemnosti a neznosti. Ibaze gitarista Eric Clapton si vybudoval svoju reputaciu vyhradne na tychto dvoch kvalitach.



Sice nesuhlasim ani omylom s nazorom, ze Jimi Hendrix je najlepsi gitarista, ale predsa za svoje inovacie si zasluzi svoje miesto aj tu a urcite aj jeho Little Wing.




Za povsimnutie stoji aj nemecky gitarista Uli Jon Roth, ktory sa pustil tak daleko, ze si nechal vyrobit specialnu gitaru, aby pokryl aj horny rozsah husli. Nahral uz vselico, tvrdy rock aj vaznu hudbu. Prerobil tiez Vivaldiho Styri rocne obdobia.



Jazzova spevacka Billie Holiday a jej verzia Strange Fruit.



Americka heavymetalova kapela Extreme, ktora prebera prvky funku a jazzu. Ich balada More Than Words je zaujimava z viacerych hladisk (zaujimavy je rytmus, zaujimava je tiez harmonia a vokalne prevedenie).



Jazzovy gitarista Al Di Meola, jazzovy huslista Jean-Luc Pontry (ano, v jazze su aj husle! ) a jazzovy kontrabasista Stanley Clarke. Trio sa stretlo na Montreux Jazz Festival a patri k najpamatnejsim udalostiam v historii festivalu. Odporucam!



Americku kapelu TOTO je tazke skatulkovat, pretoze hraju vsetko mozne - v ich skladbach sa miesi rock, jazz, blues, r&b, soul, funk, klasika, hip-hop, world. Vsetci jej clenovia su spickovi hudobnici vedeni spickovym spevakom, k tomu su to vyborni skladatelia. Niet co dodat. Orchestralna verzia ich nesmrtelneho hitu Hold the Line, nechyba gitarove solo od absolutnej spicky rockovej gitary.



Anglickou kapelou The Who by som to nadnes ukoncil. Bez pochyb jedna z par vyznamnych kapiel. Ucastnili sa britskej rockovej invazie v 60tych, su povazovani za praotcov punk-rocku, napisali dve rockove opery a patri im mnoho zasluh. A urcite ich poznate zo zvucky zo serii CSI.
Love Reign O'er Me z opery Quadrophenia a See Me Feel Me/Listening to You z opery Tommy.




Tak tot vsio.

Slayer666, treba Ti priznať, že v žiadnom prípade trochárom nie si.

Chcem Ti zablahoželať k Tvojej schopnosti počúvať. Posúdiť, či je niečo blbosť za 10 sek, to je skutočná rýchlosť.

Dakujem. No moje tajomstvo je, ze si pustam skladby zrychlene.
Ale nie, ved ja nevravim, ze za 10s to zistim, ale ze ked uz raz po vypocuti vsetko nasvedcuje tomu, ze skladba mi nema co ponuknut, tak aj kusok z nej mi moze vadit (zalezi od skladby, ale neviem sa ubranit tomu pocitu/postoju pri vacsine slovenskeho hip-hopu).
No nemyl si to prosim so situaciou, ked posluchac skladbe nerozumie. Nejak proste mam pri prvom pocuti niektorych skladieb pocit, ze sice ma to neoslovilo, ale ze to nie je pripad ''nema mi co ponuknut'', ze som skratka ako posluchac este na danu skladbu nedozrel. Ostatne, o tom jave sa tu uz raz niekto zmienoval, ak ma pamat neklame. Ale zda sa, ze prave take skladby obstoja test casu ovela lepsie, ako tie, co sa zapacia hned na prve pocutie. Aky je tvoj nazor?

Upozorňuješ na to, že netreba si mýliť situáciu, keď poslucháč skladbe nerozumie. No ja asi nerozumiem žiadnej. Nemám, hudobné vzdelanie.A celkom by ma zaujímalo, aké je percento konzumentov hudby, o ktorom sa dá povedať, že hudbe rozumie? Myslím tých, ktorí majú teoretický základ a môžu si vychutnať aj fajnovosti , ktoré konkrétna hudba ponúka. Celkom určite prevahu tvoria konzumenti ako ja, keď vypočujem , a poviem si - páči alebo nepáči. Ak sa páči , počúvam ju do zblbnutia a po určitom čase sa k nej vraciam len sporadicky. Takže intenzita prvotného zážitku je pre mňa rozhodujúca. Ale myslím si , že to empirické počúvanie hudby ma vždy posunulo niekam inam, nie som si istá , či ku kvalite, ale k niečomu inému, napr. že sa mi páči iný žáner, iný interpret, iný spôsob spievania, atď. A súhlasím s názorom, že časom sa z nepočúvateľných skladieb stali milované a naopak.
No a teraz k blbosti alebo výnimočnosti hudby. Ako prvú ukážku si pripojil časť Mozartovho Requiem s tým, že ide o jedno z najlepších diel všetkých čias. Nemám námietky, ale priznám sa, že ja vždy dám prednosť Verdiho Requiem, ktoré mi poskytuje mimoriadne potešenie, a pri jeho počúvaní mám pocit, že spolu s interpretmi sa dotýkam niečoho nad oblakmi. A inému zas takýto zážitok môže poskytnúť Dvořákovo Reqiuem. Ale asi tak to má byť, pretože každý máme ušká nastavené inak. Tak u klasickej, ako aj u populárnej muziky.

P.S. Internet mi momentálne ide ako lekvár, takže pre dnešok som asi dodiskutovala.

Mozno som sa trosku zavadzajuco vyjadril. Nemyslel som tym, ze clovek potrebuje hudobne vzdelanie, aby rozumel skladbe. Urcite sa ti stalo, ze nejaku skladbu si musela vela krat vypocut az si jej prisla na chut. Teda si sa naucila vnimat hudbu lepsie. Ja som takisto mnoho skladieb si nedokazal uzit, napr. vobec ma kedysi nebavil jazz.

A co sa toho paci-nepaci tyka, u mna je to tiez zalozene len na tom, a asi u kazdeho. Akurat viem skladbu rozanalyzovat a zistit, co v nej ma oslovilo a pripadne to pouzit, keby som chcel skladat nieco, ale je to paci-nepaci, nic viac.

Skladba Imagine od Johna Lennona interpretovana Paulom Rodgersom a byvalimi clenmi skupiny Queen.



Skladba More Than Words od skupiny Extreme.



Obe pekne akusticke piesne, ale ta druha je asi o nieco zaujimavejsia a zlozitejsia. A myslim, ze to sa da pocut aj bez teorie.

Táto stará pesnička na mňa kedykoľvek to potrebujem pôsobí ako životabudič
Duran Duran - Violence of Summer

Nechcem už veľmi rozvíjať túto diskusiu, pretože mám pocit, že v tejto téme nebola vždy vítaná. Ale chcela by som doplniť ešte jednu myšlienku.

Každý, kto do tejto témy prilepil tú svoju pieseň, skladbu alebo speváka, urobil tak preto, že sa chcel podeliť so svojou radosťou z hudby, ktorú buď dávno pozná alebo ju práve objavil. A chce upozorniť na jej existenciu ostatných, ktorí tuto hudbu nepoznajú. Alebo si len myslí, že tá jeho hudba si zaslúži, aby mala svoje miesto popri tých ostatných. A keď ju prilepí, tak celkom určite neočakáva, že sa iní budú čudovať, čo to za ”exotiku” propaguje. Nevylučujem však, že sú tu viaceré clipy prilepené z recesie alebo zo žartu, aj ja som sem pár takých pripojila. Ale vždy je to predovšetkým muzika, ktorá môže mať svojich fanúšikov.

Často sa stretávam s názorom, že hudba je buď zlá alebo dobrá. Tak sa pýtam. Ktorá je tá dobrá, a ktorá zlá hudba ? Čo je rozhodujúcim kritériom pre takéto rozdelenie? Hodnotenie kritikov? Miera počúvateľnosti? Orginalita hudobného vyjadrenia? Osobnosť interpreta? ... atď. Ozaj neviem. Preto zásadne nedelím hudbu na zlú a dobrú. Delím ju na tú, čo počúvam, radšej a menej radšej, a ktorú nepočúvam vôbec.

Mám rada relácie v rozhlase a v televízii, v ktorých exkluzívne kluby muzikantov nielen rozprávajú hudbe, ale tú ”svoju” aj interpretujú. Sú zdrojom môjho poznania, ale aj možnosťou porovnať môj vkus s tým, čo milujú hudobníci. Spomínam si na Hríbovu reláciu “Pod lampou”, ktorá bola venovaná hudbe. Ako hostia tam boli pozvaní Oskar Rózsa a ďalší hudobník, na ktorého meno si už nespomeniem. Veľmi ma potešilo, keď si vybrali na interpretáciu áriu Je crois entendre encore z menej známej Bizetovej opery Lovci perál. Táto ária v podaní dvoch gitár znela úplne inak, ale pritom tak nežne a čarovne, že som bola nadšená ešte niekoľko dní po relácii. A ako protiklad uvediem pieseň ”Pramínek vlasu” od Jiřího Šlitra, v interpratácii Jiřího Suchého, na ktorú som naďabila celkom nedávno. Je to pieseň, ktorá má jednoduchú, až banálnu melódiu, text tiež nie je výsledkom ťažkej intelektuálnej činnosti a Suchého interpretáciu len ťažko možno označiť ako spev. Ale všetko dohromady vytvorilo pieseň, ktorá má úžasnú atmosféru, a mnohých určite oslovila, pretože pokiaľ viem, v minulom storočí bola táto pieseň hitom.

Tak, o ktorej zo spomínaných skladieb možno povedať: je to dobrá hudba - je to zlá hudba? To si musí rozhodnúť každý sám.
A to je môj názor na hudbu.

LeAnn Rimes - Can't Fight The Moonlight

Nickelback - how you remind me





na ukľudnenie (pustiť na maximum)

zvonenie na mobil

Kylie Minogue & Nick Cave - Where The Wild Roses Grow

...tak toto ma dojalo:
http://www.topky.sk/cl/15/441849/VID...-aj-Demi-Moore-

ZDANIE niekedy klame ...