Fajn debata....
Nedavno, ked boli este teplejsie dni, som si len tak naboso vykracoval zahradkou, slniecko ma prijemne hrialo, vtaciky okolo poletovali a spievali, deti sa veselo hrali, manzelka si pri citani knihy pohodovo popijala kavicku, ked tu zrazu..... "Aaaaauuuuuuuuu!" Cosi ma velmi bolestivo pichlo do nohy.... Zaklal som, odkrival k najblizsej stolicke a podujal sa najst toho nespratnika, vinnika, pricinu mojej bolesti. A hla, nasiel som ho! Trcal mi z chodidla, usmieval sa na mna, dokonca mi kyval.....!! Tolka drzost! Trnisko jedno nepodarene! Tak som mu, veru, aj prehovoril do duse. Ze ako si to predsatvuje, takto ma pichat do nohy. Ako to, ze lezi prave tam, kadial ja prechadzam. Nemoze si lahnut inde? Vari ma malo miesta? Ved to ma boli... A co ak kvoli nemu dostanem nejaku infekciu? Rana sa mi zapali a bude boliet este viac... A co ak ma potom budu musiet operovat, nebodaj mi amputovat nohu... a co ak na vsetky tie nasledky...........??
Ako som mu takto dohovaral a zastrajal sa a vyhrazal a zmotaval rozne konspiracne predstavy, on ma pocuval a pocuval a usmieval sa a usmieval, ako by sa nechumelilo.... Ako by aj, ved bolo leto... A ked som konecne po case stichol, hlbsie sa na mna zahladel a po chvili mlcania v tichu, v ktorom bolo pocut i vzdialeny suchot motylich kridiel, mi privetivim hlasom povedal: "Dakujem."
Hlupo a nechapavo som sa nanho dival a krutil hlavou. "Ty mi dakujes? A za co ty mne chces dakovat? Ty mi sposobujes bolest, beries mi kusom mojho miesta a ty mi dakujes.....????" Viac neprehovoril. Len sa milo dival. A po chvili som, konecne, pochopil, ze viac ani vraviet nemusel.....
Tak som ho opatrne vybral, odlozil na miesto, o ktorom som si myslel, ze tam na neho nikto nestupi a s trapnym pocitom a sklonenou hlavou som odisiel......
Pekny slnecny, dazdivy, zasnezeny, horuci, mrazivy........
KAZDY den, priatelia.