ved jasne,ja píšem len svoj nazor nikoho ineho nazor nenegujem ani nič je to na každom ako sa rozhodne len ja si osobne myslim,že to nie je dobre.

Máš pravdu, deťom je úplne jedno koľko rokov majú rodičia ich spolužiakov. To len ich rodičia majú s tým problém, a čo doma počujú, to hovoria.

Začiatkom decembra sa narodila dcérka môjmu šéfovi, fakt neviem koľko má presne rokov, asi 48. jeho manželka má tiež okolo 40. Majú už spolu dvoch synov, myslím, že vo veku 19 a 15 rokov. Tuším som ešte nevidela šťastnejšieho a spokojnejšieho človeka. Sám mi povedal, že teraz idú všetky stresy a problémy bokom a prvoradý je ten malý uzlíček, pre ktorý sa oplatí žiť. S takou hrdosťou rozprával, že bol aj pri pôrode. Veľmi im držím palce, už len preto, že môj šéf má úžasne dobré srdce.

Rozhodnutie ostane na tebe. Musíš rátať s tým, že tie zmiešané pocity, ktoré pociťuješ teraz budeš pociťovať aj od okolia. Ak sa pre tehotenstvo rozhodneš dôležité bude tvoje pozitívne nastavenie k tehotenstvu a tvoja informovanosť o rizikách, ktoré tehotenstvo v tomto veku prináša a zvážiť aj možné následky. Určite budeš zaradená medzi rizikové tehotné. Čisto štatisticky, pôrody po 40-iatke sú rizikové i keď väčšina žien porodí zdravé dieťatko. Stretám sa s rodičkami v tvojom veku čoraz častejšie, väčšina je bezproblémových, ale niektoré majú tehotenský diabetes, vysoký tlak počas tehotenstva. Čo sa bábätka týka je tu zvýšené riziko chromozómových porúch (trizómia 21 - Morbus Down) - štatisticky riziko u teba bude 6x vyššie ako u 25 ročnej .
Po zvážení všetkých pre a proti to rozhodnutie bude na tebe a tvojom partnerovi. Ak sa rozhodneš pre dieťatko vychutnávaj si tých 9 mesiacov, načúvaj svojmu telu. Ignoruj ľudí s rôznymi komentármi, ktorí nemôžu pochopiť tehotenstvo v zrelom veku a obklopuj sa ľuďmi, ktorí budú tvoje tehotenstvo vnímať pozitívne a tak tú energiu prenášať aj na teba. Čiže keď sa s plným vedomím rozhodneš stoj si sebavedome za svojim tehotenstvom.

.... aby som nezabudla, tiež som riešila podobný problém, lekár mi neodporúčal 3-tie dieťatko (mala som za sebou 2x cisársky rez), strašil ma perforáciou maternice, ale nedala som sa odhovoriť a dnes mám už 8 - ročného syna - tiež cisárskym rezom a som veľmi šťastná, že som sa tak rozhodla práve v tom čase. Pretože o 4 roky neskôr by som to neurobila, pretože som zažila osobne prasknutie maternice u inej maminy aj s následkami, až potom som si uvedomila to reálne riziko.

Milá Margot, z Tvojich príspevkov je jasne vidieť, že v podstate si sa rozhodla to dieťatko mať, si len trochu na pochybách, ako to vsetko nakoniec bude prebiehať a ako to všetko dopadne.
Ja osobne by som asi neváhala. Bol to vždy môj sen - taký benjamínček na "staré" kolená. Otázka znie: si pripravená zniesť všetky možné problémy, ktoré s takýmto neskorším tehotenstvom súvisia? Si ochotná bojovať? Ak ano, tak neváhajte a s partnerom "konajte".
Ver tomu, že všetko bude v poriadku a Ty si domov prinesieš ukričaný uzlíček, za ktorý budeš chcieť aj dýchať. A čo povedia ostatní? Tí normálni Ťa podporia a budú sa tešiť s Tebou (možno aj trosilinku závidieť) a tí ostatní Ti môžu vyliezť na hrb. Ak by všetko pekné v živote, čo sme schopní urobiť alebo mať záviselo od prajnosti podaktorých ľudí, tak by sme nikto nič nemali.
A ak sa bojíš zdravotných komplikácií, je to tiež trochu relatívne. Dnes má veľmi veľa aj mladých mamičiek závažné zdravotné problémy v tehotenstve, takže to nie je o veku.
A potom, čože je to štyridsiatka, keď sa páčia nám bábatká?...
Držím všetky prsty a daj nám vedieť, ako to s Tebou bude pokračovať.

Super, baby, ďakujem Vám všetkým, Olice, ludmila, janomila, super ste mi pomohli, mate vsetky uplnu pravdu, aj pachole, ze niet mocnejsieho nad prirodu, takze ja si myslim, ze to podstatne si priroda zariadi sama, ked mi dovoli otehotniet, to znamena, ze je to v poriadku, pricom ale vobec nepodcenujem zdravotnu starostlivost, pevenciu a co k tomu patrí. Smrť ma pripravila o super manžela, ale našla som muža, ktorý by sa dal vyvážiť zlatom, je neskutočne dobrý a pozorný ku mne, aj mojim deťom, viem, že strašne túži mať vlastné dieťa, aj keď na mňa v tomto ohľade vôbec " netlačí ", ja sama som stále viac presvedčená, že mať dieťa s týmto človekom by bolo úžasné. Len človek je tvor rozumný a niekedy možno až príliš rozmýšľa... ďakujem ešte raz všetkým.

Mala som 33 rokov, keď sa nám narodil náš tretí syn. Starší mal 8 a mladší 6 rokov. Mala som zdravotné problémy, ale tie museli byť bokom a riešila som to až po štyridsiatke. Zo svojej skúsenosti musím napísať, že som niekedy nešťastná, pretože najmladšiemu som nedala to, čo starším, napr. narodeninové torty som im piekla skoro do 30 rokov a najmladšiemu iba asi do 20. Keď sa chlapci osamostatnili /bývaním/, všetko si odniesol najmladší doma.
Napriek tomu sa učil variť, piecť, dokonca bratom ak boli ešte doma robil raňajky do postele. Jasné, že sa aj hádali a stačilo, keď najmladší povedal starším "pubertiak", oheň na streche. Najstarší syn chodil aj na rodičovské združenie. Dodnes má pred najstarším rešpekt. Keď zostal sám doma a niečo mi pomohol, niekedy dodal: Mami keby si ma nemala, kto by sa o Teba postaral a veru stará sa ešte aj dnes. Nehovorím, že starší nie, ale on hneď dobehne, ak neberiem mobil, keď po niečom túžim s manželom hneď dohodne a zoženie, všetko mi vybaví.
Má už svoju dcéru a je už tiež osamostatnený, ale skoro každý deň nakukne./Je fakt, že aj pracovne som so synmi v kontakte, pretože im robím účovníctvo/
Neviem si predstaviť, že by sme ho nemali, máme z neho radosť, ale výčitky mám ja, že som mu toľko nestihla dať/ nie materiálne/, ako starším synom, ked som všetko zvládala. Podľa mňa skôr musel dospieť. Dnes majú 35/33 a 25 rokov, mám z nich radosť.
Mamina synovej priateľky čaká tretie dieťa a má 43 rokov a nikoho sa nepýtala a už má 2 ročnú vnučku.

Ahoj,
nemůžete vždy vše srovnávat. A když jo, - já se snažím hledat klady, ne nedostatky.

Můj současný přítel zůstal s mámou bez otce. Má ještě starší sestru, pak byl bratr, přítel je nejmladší. Mohl dopadnout dvěma způsoby - být maminčin mazánek nebo se stát brzy chlapem, který chrání rodinu, tedy mámu.

Naštěstí se stalo to druhé a teď z toho mám prospěch i já. Sice spolu nebydlíme, ale pomůže se vším, o co si řeknu, a stále z něj mám VELICE příjemný pocit, že v případě potřeby bude zahánět nepřítele, střílet mamuty, stavět třeba hrad, lámat skály a přenášet hory.

Možnost i nutnost starat se o rodiče není jen na závadu...... Kupodivu si ten nejmladší může s rodiči nejvíc rozumět.
P.S. Jsem nejmladší dítě svých rodičů.....

Ja som písala o svojich pocitoch a výčitky svedomia mi nikto nikdy nezoberie aj ked beriem čo sa dá z tej pozitívnej stránky. Napísala som svoje pocity. Možnosť a nutnosť starostlivosti o rodičov nehrozí, to mám už zariadené, aby deti netrpeli a nemuseli riešiť opateru rodičov.. Našťastie sú inštitúcie na takéto riešenie, pretože svoje deti milujem.

To je strašné.... Nedovedu pochopit, že rodiče se děsí možnosti, že by mohli děti obtěžovat tím, aby se o ně ty děti staraly v případě bezmoci. Proboha kdo bližší než děti? To snad chtějí někoho cizího?

Přece je normální postarat se o nemohoucího člena rodiny. Rodiče se starají o postižené děti a nikomu to divné nepřijde. Jak jsou vychováni a kdo vychovával ty rodiče, kteří nechtějí děti obtěžovat svou bezmocí? Jaképak obtěžování?

Moji rodiče se o své rodiče postarali až do smrti, chvílemi to bylo o celodenním dohledu nebo společném bydlení, ale nikdy nepadlo ani slovo o domově důchodců. U nás je taky celkem jasné, že starší sourozenci mají důležitou a dobře placenou práci, já jsem řemeslník na volné noze, takže v případě potřeby bych asi s tátou zůstala doma já a ti ostatní by mi kompenzovali příjem. Ale nedovedu si představit, že bych tátu šoupla někam k cizím lidem do nějakého ústavu. To ho rovnou můžeme utratit jak přestárlého psa, protože přestěhování by ho zabilo.

Síce moji rodičia už nežijú , ale nikdy v živote my ako deti , sme ani len nepomýšľali o tom, ako dať jedného z rodičov napr. do domova dôchodcov .Nevedela by som sa s tým vnútorne vysporiadať po celý môj život a to by som nebola určite sama .

Takže Alduška Tvoje deti Ťa tiež milujú a silne pochybujem o tom, že by s niečim takým súhlasili .

Milá Alda,
som Ti veľmi vďačná za Tvoj príspevok, je jeden z tých, ktoré ma povzbudili, s opatrovaním si dopredu nerob starosti, ja som sa napríklad tešila, že možno budem opatrovať rodičov a to tešenie nepramenilo z toho, že by som nevedela, do čoho idem, lebo som bola nielen svedkom, ale som sa i podieľala na opatrovaní mojej starej mamy s pokročilým Alzheimerom, ale pre to, že si budeme na blízku a budem môcť byť s nimi. Otec mi zomrel v plnom zdraví na úraz v lese, takže sme sa ani nestihli spamatat, a uz sme ho nemali. Viem, že to sa nedá predvídať, ale to je už na inú tému. Ale Váš vzťah so všetkými synmi a hlavne s tým najmladším je úplne super, to ma povzbudilo. Môžete byť šťastní, že ich máte. Ešte raz ďakujem, Margot.

Mám doma 3 deti. Syn 16 r., dcéra 13 r. a najmladší syn 15 mesiacov. Narodil sa, keď som mala 41 r. Všetci ho nesmierne milujeme. Ako moja známa minule ironicky poznamenala - niekto si v dnešnej dobe na staré kolená zaobstará domáce zvieratko a niekto ďalšie dieťa ... Tehotenstvo som mala rizikové, ale všetci doma mi veľmi pomáhali a svedomite sledovali malého už aj v mojom brušku. Zakázali mi sledovať v telke Reflex, lebo zle na mňa vplýval psychicky. Maťko bol neplánované dieťa. Svokra ma ako "inteligentnú ženu" posielala na potrat, ale i napriek tomu moje ja bolo zásadne proti tomu. Teraz malého vychvaľuje do nebies, aký je milý, pokojný a šikovný. Starší syn mi už neraz povedal, že je nesmierne rád, že máme maličkého, na ktorého on bude dávať pozor celý život. Čo sa mňa týka, cítim, že už nemám 20. Najmä keď je malý často hore niekoľko nocí po sebe. Donedávna mi ľudia z okolia hádali o niekoľko rokov menej, ako som mala. Teraz z únavy mám už aj pár šedín a o trochu viac vrások, ale mne to vôbec nevadí ... A keď už tu boli spomenutí aj starší rodičia za ktorých by sa deti mohli v škole hanbiť - v nemocnici, keď som bola na odbere plodovej vody, nás staších rodičiek bola celá kopa. Mám množstvo kamošiek a známych, ktoré majú dieťa po 35-ke. Dokonca si spolu aj zasrandujeme, že z rodičovského združenia budeme chodiť rovno do klubu dôchodcov.
Či už je rozhodnutie ženy pre, alebo proti, rozhodne musí vychádzať z jej vnútra, a nie z toho, čo si kto myslí alebo čo kto povedal ...
Prajem Vám všetkým veľa zdravia a lásky ....

Ahojte,
vždy bude nejaké pre a proti. Treba sa len rozhodnúť. Niekdy to urobí život za nás.
Moja teta 40 r. neplánovane otehotnela, po všetkých tých vyšetreniach jej povedali, že dieťa bude mať dawnov syndróm,
ona odmietla ísť na potrat s tým, že čo už, dieťa nejako vychovajú - a predstavte si - narodil sa im krásny zdravý chlapček. Tú radosť v celej rodine si neviete predstaviť. Už má dospelé dcéry, tie jej s ním veľmi pomáhajú. Ona sama veľmi omladla, schudla. Takže príbeh so šťastným koncom.
Ak niekto túži po dieťatku, tak nech si sen splní, neskôr by možno
banoval, že to neurobil. Pekný deň.

Vlani som mala "40", spolužiačka mi blahoželala, ona mala 3 týždne predo mnou. A potom dodala, že čaká 4. bábo (po 17,16,12). Teraz je šťastná 4-násobná mamina.
pa
všetko dobré

Aj ja som mala tento rok na jeseň 40.ku a v lete som rodila, no a čo. Bábo bolo plánované a veľmi sme sa na to s manželom /39r./
tešili. Okrem toho máme ešte 5-ročnú dcérku. Dievčatká sú chválabohu zdravé a veľmi šikovné. Vôbec mi nepríde ani na myseľ, že mám štyridsať, je to len údaj v obč. preukaze.
Tehotenstvo bolo normálne, chodila som do práce do poslednej chvíle...
Ozaj, tento rok na jeseň som bola na stretávke zo ZŠ, som v triede najstaršia /padajú mi zle roky/ a zároveň som z celej triedy rodila posledná...úžasný pocit...taký návrat do mladosti.
Držím všetkým rodičom palce, ktorí sa rozhodnú do toho ísť, aj napriek tomu, že majú 40.r. a či viac. Je to neopísateľný pocit. Verte mi, dievčatá mi dajú riadne zabrať /okrem toho mám v manželovej firme tisíc povinností/, ale vôbec necítim únavu. V mojom prípade sú deti "dobíjačom energie" a prežívam najkrajšie obdobie môjho života...

Na súhlas som sa nepýtala, urobila som to práve preto, že sa ľúbime. Viem čo je to opatrovať chorých, zdôrazňujem chorých...už som tu v niektorej téme písala, že mamina doopatrovala: svojho brata a svoju maminu. Ona opateru nepotrebovala, pretože po 2 dňoch po mozgovej príhode zomrela.

Ja som dosť náročný človek a chcem, aby si ma deti a vnúčence pamätali takú aká som teraz a nie v chorobe /i ked už teraz po dvoch útekoch z hrobárovej lopaty sa to trošičku zmenilo/ ako zlá, nevraživá a nervózna mamina, babina a pod. Už teraz ma trápi, že niekedy mi je zle a nechcem, aby to videli a ešte aj robím, aj varujem a popri tom si musím dávať veľký pozor.
Takže tak, dúfam, že tí, čo takéto niečo zažili ma chápu, i keď sú aj takí, ktorí to od svojich príbuzných, hlavne detí žiadajú aby sa o nich postarali, tých zasa viem pochopiť aj ja, ale...
PS: A hlavne nechcem, aby trpel ten najmladší.

Podelim sa so svojou zivotnou skusenostou.
Prve dve deti som mala ako mlada baba 21a 22 rocna. Chodila som na VS, mama mi s nimi pomahala, no a jaslicky od roka kazde dieta. Nemala som na nich az tak vela casu, ako by sa asi pozadovalo- 3 roky materska, studovala som na dennom studiu, no venovala som sa im, ako som len mohla a vladala.
Potom, ked som mala 31, syn mal 10, dcera 9 rokov sa mi v den mojich 31. narodenin narodila dcerka.
Musim povedat, ze k nej som od zaciatku pristupovala uplne inak, ako k tym starsim.
Bola som starsia, asi aj zodpovednejsia, vychutnala som si 3 roky mat.dovolenky, zapisovala si jej prve slovo, fotila prve kroky, pocitala pocet zubkov v puske.Viac som sa bala, ked mala horucku, ked spadla, letela som do nemocnice na rongen hlavy, tam sa len smiali, ze starsia mama, plna strachu.
Pri tych starsich ma to, pravdupovediac, ani nenapadlo.
Syn ma teraz 22 rokov, studuje na VS, dcera hned po maturite zbalila kufre a odisla z domu za 10 rokov starsim muzom, co sme s manzelom tazko znasali, no neostalo nic ine, len si zvyknut a tesit sa na jej obcasne navstevy doma.
Syn ma priatelku, travi s nou vela casu, ma svoje zaujmy, no ja mam doma este moje male "babatko" 12 rocnu dcerku, takze viem, ze este potrebuje moju pomoc a opateru a nikdy nie je dom prazdny.
Preto vrelo odporucam starsim zenam, aj ked uz maju pokoj, nemusia v noci vstavat k dietatku, nech si zadovazia take male babo hoci aj po 40tke, ak sa na to zdravotne citia. Urcite to ozivi ich zivot, prinesie vela radosti, mozno trochu starosti, ale stoji to zato.

Dnes je Silvester, takže trošku na veselšiu nôtu: Moje zážitky z pôdodnice.
Pri prvom pôrode som mala 25 rokov a bola som na izbe najstaršia, najmladšia mala 15 rokov, pri druhom som mala 27 a boli so mnou skoro rovesníčky a pri treťom som mala 33 a bola som najmladšia. Smiali sa mi, že keď budem rodiť štvrté tak budem rodiť už v starobinci.
Už je smutnejšie, že štvrté som mala rodiť v 44 rokoch a namiesto toho ma zachraňovali a operovali, ale to som už spomínala v inej búrlivej téme.-veru bez tých slzičiek sa nezaobíde ani Silvester. Taký je život, aj radosti, aj starosti a bôle.