Prajem vsetkym pekny slnecný den,

dlho som tu nebola, pravdepodobne tusite preco,ale ako vidim poradili Ste si krásne i bezo mna.
Chcem sa touto cestou podakovat Maruske 622 , ze sa s nami podelila o svoju skusenost s touto chorobou,suhlasim s Plavcikom, takisto mas moj hlboky obdiv, ja to zatial skusam len 8 rokov.
Maruska 622 napisala co ju drzalo, aby to vsetko vydrzala, som za vsetko, aby sa vyskusalo,ale naozaj je najcastejsou a najlepsou terapiou viera v nieco, v hocico, ale drzat sa , verit si a nevzdat boj.
Vela ludí nám radí co by sme mali a co nie, ale kazdý z nás skor ci neskor pride nato ako sa s tym vyrovná a to je najlepsia cesta aspon k akemu-takemu uspechu.
Este raz dakujemvsetkym, ktorí sem prispievaju ci uz preto, aby sa s nami podelili o svoje skusenosti, alebo rady.

Dá sa povedať, že od založenia témy ju sledujem, už niekoľkokrát som chcela napísať svoje poznatky, našťastie či chváľa bohu nie vlastné osobné, ale s príbuznými. Na túto zákernú chorobu zomrel môj otec, ...dovtedy som sa bála už len pri vyslovení slova rakovina, ... no ale život nám nadelil aj túto skúsenosť. Zmierili sme sa s tým, ... niekto tu písal, že najhoršie je to čakanie na "koniec", ... tiež som sa bála pri každom zazvonení telefónu, ... či už mi neoznamujú to najsmutnejšiu správu, ... nie, neskončilo sa to tak, stáli sme pri ňom v jeho poslednej chvíľke.

Práve po tejto skúsenosti, keď mi pred dvomi rokmi, takto v lete sa zdôverila moja svokra(mala po 80-ke), že intenzívne a bez prerušenia krváca z konečníka, povedala som si, budeme bojovať. Verdikt lekárov bol nádor na konečníku (cca 5 cm od análneho otvoru).Všetky vyšetrenia na rakovinové markery boli negatívne, ... ale lekári mali tušenie, že to tak nebude. Prvú operáciu jej robili cez análny otvor, ale hneď po operácii mi povedali, že na 99% to bude zbuhné. Po laboratórnych vyšetreniach ktoré potvrdili pozitívne výsledky nasledovala príprava na radikálne riešenie - odstránenie časti hrubého čreva a zrušenie konečníka - teda operácia - trvalý vývod hrubého čreva- stómia. Keď jej to vysvetlili lekári, čo ju čaká a čo to obnáša, bála sa ale súhlasila, ... Operácia dopadla dobre, až na komplikácie počas hospitalizácie, ale iného druhu, ... pred vianocami sme ju zobrali z nemocnice k nám domov (po dvoch mesiacoch), nevedela ani chodiť, ...postavili sme ju s manželom "na nohy", pribrala aj na váhe, ... teraz vlastne sú výsledky stále negatívne, ...nič, ...žiadne metastázy, je čiperná, chodí bez palice, dokonca keď si myslí, že ju nikto nevidí aj uteká, ...mala by sa vedieť o svoje teľo postarať, ale ... ale ... po psychickej stránke to neprijala, ...že má stomiu. Verte mi, je 21 mesiacov od operácie, doteraz si ani raz nevymenila sáčok sama, meníme jej to my.
Nikam nechodí, ani do kostola, ... na všetko zanevrela.

V texte...

Nedá mi sa nepripojiť k tejto debate. Pred rokom mi zomrel otec na túto pliagu ľudstva - mal rakovinu pľúc po transplantácii srdiečka. keby ho nemal menené, tak by bola možnosť mu život predĺžiť, ale nakoľko lekári nemohli nasadiť liečbu aktívnymi cytostatikami, mohol fungovať "iba" na podpornej udržiavacej liečbe, aby neodišlo srdiečko. Ďakujem lekárom za jeho starostlivosť, robili, čo mohli - nakoľko sama pracujem na tomto onkologickom oddelení - tak niekedy je veľmi ťažké prijať tú najhoršiu správu. Ale jedno viem isto - psychika človeka je tá najdôležitejšia vec, ktorá človeku v boji s touto chorobou najviac pomáha - nič iné neni dôležité, len, aby bol človek s touto chorobou vyrovnaný a bojoval, lebo z vlastnej skúsenosti viem, že keď otec posledný mesiac svojho života upadol do pesimizmu a nič ho nebavilo, automaticky všetko išlo rapídne dole vodou. No jedno, čo ma držalo ten rok pri živote bolo to, že aj napriek tomu krátkemu času, čo mu diagnostikovali rakovinu, dokázal žiť plnohodnotne, aj napriek tomu, že mu lekári dávali "iba pár mesiacov života", on to zvládol o hodne viac a už ho nič nebolí. To bol 1,3 roka pre mňa boj o jeho záchranu - to sa nedá ani slovami opísať, ako sa človek cítil, čo prežíval, no jednoducho, čo sa malo stať, sa stalo a jednoducho na toto oddelenie som nezanevrela a musela som nastúpiť znova do práce aj s tým pocitom, že pomáhame ďalším. Jeden boj je dobojovaný, ale tisícky ďalších treba podržať a podporiť v každej chvíli...

Úplne s Tebou súhlasím a nie iba v tejto téme, len neviem, ako to nahlásiť. Myslím, že sa Porada týmto spôsobom odvracia svojmu poslaniu

Zdravím, plne ťa chápem VladoaKatka, chodím v tých istých topánkach. Ide o moju mamku, má tú istú dg. a má po 80-ke. Teraz už odmieta oper. a vôbec všetko. Bojím sa ako to zvládneme...ale nechcem sa rozpisovať.

Prajem vsetkym pekny den,
najskor sa podakuje za prispevky a za to, ze Ste sa s nami podelili o svoje poznatky s tymto ochorením i ked pre kazdeho z Vás je to urcite velmi bolestivé, ale verte, ze je to uzitocné pre druhých a môže im to pomôcť.
VladoaKatka:k tomuto príspevku môžem, len toľko prajem Ti veľa síl, aby si to zvládla a nadalej sa snazila svokru psychicky podporovať i ked sa tomu ona sama bráni, uz z predchadzajucej skusenosti vies ako je to dolezité, som rada, ze si do tejto temy prispela a podelila sa i o to ako je dôlezite byt pri milovanom pribuznom v jeho tazkych poslednych chvilach.Sama som to prezila na vlastnej kozi ked mi zomieral otec, jeho vola bola skoncit tento boj doma a ja som ju respektovala a viem, ze bol tomu rad, mozno sa teraz niekto pozastaví, ze o takych chvilach pisem verejne, ale pre mna to bolo dolezite,bola to moja posledna vec, ktoru som mohla pre svojho otca urobit, i ked som uz v tom case so svojou chorobou bojovala i ja.
cowboykasobitne dakujem za príspevok, hlavne z toho dôvodu, ze nadalej sa musis pozerat nato, ako tato choroba je zákerná a nici ludí, ale i zato, ze nadalej pomahas v tomto boji a po osobnej skusenosti si to nevzdala.
ubka: aj Tebe vdaka, za to, ze si nas podporila.
Valčake: neboj sa zvladnes to, clovek v takychto chvilach zapína svoje najtajnesie rezervy ako psychickétak i fyzicke, Tvoja maminka ma 80 rokov, odmieta operáciu, ale skus ju pochopit, mozno je uz unavená a chce tieto chvile travit s Vami najblizsimi a nie po nemocniciach, ked nie je presvedcena o uspechu svojho boja. Dopraj jej to potesenie byt s Vami, i ked pre Vas je to tazke, ale musite mysliet na nu, nie na seba.
Prajem vsetkym vela sil v tomto boji, Ste uzasní, ze Ste sa podelili o svoje skusenosti, ktore budu urcite prínosom pre ostatnch a mozno i urcitym navodom ako bojovat s tymto ochorením.

jednoducho, vzdať sa znamená prehrať to na plnej čiare a toto ja nikdy nepripustím. keď vidím niektorých pacientov, sú plní života, zmierení s tým, čo raz príde, ale aj tak bojujú a to je to najdôležitejšie pri tejto chorobe - NIKDY TO NEVZDAŤ, i keď je to v určitých chvíľach dosť ťažké... Opäť človek musí vstať a ísť ďalej...

Áno, nikdy to nevzdať. Ale ja som od včera veľmi, veľmi smutná a cítim strašnú bolesť, že link, ktorý som tu dala na prvej strane,ohlásil koniec...
Snáď sa Vierka nebudeš na mňa hnevať, ale nedalo mi.

Ahojte!Tento link na Paulu som našla dnes a nejdem sa odtrhnúť od tej stránky.So slzami v očiach čítam jej príbeh. Musela to byť veľmi silná žena.Ešte som všetko neprečítala ale píšem Vám už teraz.

My sme mali v rodine tiež onkologických pacientov, manželov brat aj sestra mali rakovinu. Sestra umrela v marci 2009 a brat v máji 2009. Bolo to veľmi ťažké obdobie pre celú rodinu.

Teraz je chorý môj strýko (mamin brat) má rakovinu pľúc a navyše aj môj otec má nádor na prostate.

Uvidíme ako to všetko dopadne. Najdôležitejšia je psychika a podpora celej rodiny.

Pekny den vsetkym,

par dni som tuto stranku nenavstivila, najskor "Ivka" dovol, aby som Ti vyjadrila svoju podporu aspon touto cestou, neostáva nam nic iné len bojovat.

"tuta"

nehnevam sa, dakujem Ti velmi pekne, Paulinkinu stranku som sledovala, len teraz pár dni nie, dakujem za upozornenie.
I ked táto stránka patrí boju proti chorobe a ma navstevnikom davat podporu a rady ako tento boj zvládat, verím , ze sa nikto z Vás nenahnevá, ked touto cestou Paulinke venujeme tichu spomienku a maly prejav úcty:

Aj slnko zapadá
ústupom do noci,
kto raz púť dokonal,
niekto viac pomoci.

Bez slnka chlad vanie
z hviezdnatej oblohy,
človek je krehký tvor,
zranený, úbohý.

Do tmy si zapáli
kahanec nádeje,
do duše boľavej
spomienky naleje.

V tichosti vyprosme
veľký dar pokoja,
kým sa nám duše raz
naveky nespoja.

Posledný pozdrav tu
šepkáme do ticha,
že sa raz stretneme
je naša útecha.

Ďakujem všetkým.

Krásna báseň a pripájam sa aj ja k tichej spomienke. Už jej je dobre, nič ju nebolí..........Len škoda že tak mladá musela odísť, keď mala život pred sebou.

Pekny den vsetkym,

dakujem za Paulinku, no a nam ostatnym hlavu hore, treba bojovat, posielat si rady ako co komu pomaha, kde je co nove v liecbe , resp. ako skombinovat klasicku medicinu s alternativnou, vsetko co nam moze pomoct.
A ostatným , ktorí nemajú problémy prajem vela zdravia /samozrejme i nám/ a aby sa zucastnovali preventivnych prehliadok, nakolko ako vidite su velmi dolezite, alebo ak mate nejake pochybnosti ohladne svojho zdravia, ze sa u Vas nieco zmenilo oproti dlhodobemu prechadzajucemu zdravotnemu stavu, nevahajte a dajte sa vysetrit, radsej s negatívnym vysledkom a zbytocne, ako neskoro.
Prajem este raz vsetkým krasny den.

Vcera som si do noci precitala jej blok, aj poplakala. Bolo vidiet v prispevkoch ku koncu ako ju ta chroba zmaha. Je to velmi smutne.
Trosku mi v takychto temach, aj ind ena nete chyba, ako sa chori ludia vnutorne vyrovnavaju s bliziacim sa odchodom z tohto sveta. Ci sa boja zomierania, ci im je neznesitelne luto alebo len luto, ze uz odidu zo zivota.

Nejde mi o morbidnu zvedavost, ale citam si rozne podobne temy, kedze aj moj otec na rakovinu zomrel, ku koncu uz chcel a ked zomrel, priali sme mu to. Bolo to prenho lahsie nez trapit s av bolestiach a navyse uz dlho to ani nebol on, kedze mal vysoke davky morfia. Par minut pred tym sa spytal: majka co tu ty robis? Majka bola moja sesternica, ktora umrela v 30 tke na leukemiu a on ju za cele roky ani nespomenul. Chvilu na to mu zmizol lesk z oci, akoby zhaslo svetlo.

Pre rodinu je to iste tazke, ale pre ludi ktori to konkretne prezivaju, neviem si to predstavit. Kedze mal rakovinu hribeho creva, preliecenu a po 10 tich rokoch s amu vratila na pecen, mam prirodzene strach, najma ze este 8 rokov a budem v tom veku, co ju dostal prvy raz , mam jeho krvnu skupinu, jeho podobu. Hladam po nete aj alternativne sposoby liecby, najviac ma oslovili clanky na badatelovi, uvazujem nad sposobom klasickej liecby a uz vopred som vylucila moznost ozarovania a chemo, ale obavam sa , ze v starchu by som mozno podlahla, az by som sa mala uz konkretne rozhodovat.

Zo strachu pred tym, menim svoju zivotospravu a verim, ze snad nie neskoro a ze sa mi vyhne. Som presvedcena, ze vznik choroby zalezi na pol od stravy a na pol od psychiky. Nastastie, az na tuto fobiu, som optimista, pozitivna a netrapim sa tym, co sa neda zmenit.

Ak to aj nebolo k veci, mala som potrebu uz par dni sa vyjadrit a povedat, ze ma velmi zaujima aj uvazovanie takto chorych ludi, kedze moj otec bol samotar a mlcanlivy, nikdy nam nepovedal, ako sa citi psychicky. Mozno pre tu absenciu jeho slov, mam tu potrebu to pocut? , neviem.

Tiez si myslim, ci ozaj sa neda nic vynajst, 100% zaberajuce a ci naizaj nejde len o biznis farmac. priemyslu, ktory na takto chorych zaraba nehorazne peniaze. Veda tak pokrocila a rakovina zostava stale neporazitelnym problemom? / myslim tym 100% uspesnost vyliecenych a aj zdiagnostikovanie v casnom stadiu/.

Prajem vsetkym, ktorych sa tato choroba osobne dotyka, ci ich pribuznych vela zdravia a odvahy.

Rakovina je kurva a poriadna...-prepáčte za výraz...

Takze, najskor prajem vsetkym pekny vecer,
"bonita" ani nevies ako som rada, ze si polozila tieto otázky, ano na prvy pohľad sa zdaju byť morbídne, ale bohuzial vsak su sucasťou kazdeho, ktorý sme chorý, alebo súcasťou nasich rodinných príslušníkov.Neviem kde zacať, snáď postupne tak ako si kládla otázky:
dovolím si poznamenať, ze pisem, teraz len a len za seba a zo skúsenosti so svojimi rodinnými blizkymi príbuznými, ktorí mi dali na to zvolenie:
- otázka ci sa ludia s týmto ochorením boja zomierania? - myslím, že nie, niečo už z vlastných osobných poznatkov a niečo z otcoveho , ktorý tu uz nie je medzi nami.
-ci su zmierení so smrtou - nebudem to tvrdiť, ale som presvedcená, ze hej, strávila som pri svojom otcovi posledné chvile, kým ma vnímal a mal jasnú mysel rozpravali sme sa o tom, nakolko uz vtedy vedel, ze mna postihol ten istý osud ako jeho, ak bol z niecoho nestastný, alebo sa nedokázal zmieriť tak to bolo s tým, ze i ja som ochorela, neskôr ked uz bol veľmi unavený bol rád, že to končí a vedel presne kedy .
- súhlasím s Tebou, ze pre rodinu je to tazké, ale je potrebné mysliet na chorého a trpiaceho ako na seba, i ked ten smutok nikdy nepominie, iba sa stane casom znesitelnejsí.
- moj otec ju mal tiez /rakovinu hrubeho creva/ i ja ju mám,otec s nou okrem iných chorôb bojoval 8 rokov, ja s nou bojujem tiez uz 8 rokov,
tu si dovolim v kratkosti rozpísat podotázky:
- ked toto ochorenie zistili mne, prevencia na rakovinu hrubeho creva bola u nas len v plienkach, preto kazdemu radim, ze by mal aspon tie predpisane preventivne prehliadky na ktore ma narok absolvovat a ak ho lekar sam neposle dozadovat sa ich, je velmi dolezite v akom stadiu sa toto ochorenie nachadza, ak v pociatocnom-operabilnom, je velka sanca na relativne plnohodnotný zivot,
- tu si dovolim podotknut, ze ak sa v rodine nieco taketo vyskytne, povazujem si za svoju povinnost upozornit Ta,že uz si mala byt davno na vysetrení tzv. kolonoskopii a mal Ta na nu poslat Toj obvodny lekar po nahlaseni rodinnej anamnézy, samozrejme ak si uz na nom nebola a mas byt narok sledovaná castejsie ako ostatní podla veku,
- co sa týka vyberu liecby? Mas pravdu pri stanovení diagnozi som si aj ja najskor povedala, že chemo a oziare nikdy, no po operácii a trosku sa spamätania z nej som si povedala, ze skúsim vsetko co sa len dá pokúsim sa tu byť co najdlhsie, ked nic iné len z trucu tej potvore rakovine,som za vsetky spôsoby liecby, ale rozhodne pod dozorom lekárov - onkológov, i ked je pravdou, ze nie vsetci sú ochotní súhlasiť s pacientom, ako môj lekár,
-Tvoje presvedcenie, ze pravdepodobnost ochorenia je priamoumerná stravovacím návykom a stresom, je viac ako pravdepodobná, schvalujem Tvoje predsavzatie sa stravovať zdravo, ale vsetko s mierou, nic netreba prehanat,
- ako sa cítime psychicky, nuz zasa budem pisat len za seba, ja osobne som si presla vsetkými poctmi od placu, cez hnev,krivdu, nádavky po obviňovanie celého sveta,svojich blízkych, bola som protivná, zlá, a pod., ale to vsetko trvalo len dovtedy,kym som si neuvedomila, ze absolutne nic mi z toho nepomôze a len si zhorsujem svoj zdravotný stav,ano precitala som vela literatury o tom, ze sa s tým musím vyrovnať, ale vyrovnáš sa s tým, až keď dospeješ k pochopeniu, že iné Ti neostáva, len sa s tým naucit zit, ak to dokazes, zistis, ze dokazes fungovat celkom relatívne dobre,
- polemizovat o tom co zabera a co nie, na to my chorí nemáme cas, treba skúsiť co sa dá, ale opäť upozorňujem pod dozorom lekárov a tesiť sa z kazdeho maleho úspechu, ja sa napr. tesim ak sa mi predlzi doba pobytu doma medzi jednotlivými operráciami, alebo medzi jednotlívymi chemo a ver ci never pred 8-mymi rokmi by som nkdy nepovedala, ze sa dozjem dcerinych promocii, a vidis v pondelok ich má a idem tam v plnej paráde.

Ostatní nech mi prepácia, ze som sa tu tak rozpísala, ale povazovala som na tieto otazky odpovedat verejne a nie sukromne, som toho názoru, ze je to naozaj potrebné.
Dobrú noc.

Este k Tebe Stanislav, mas pravdu, ale vyhresim Ta, neslusne slova len naznacujeme a pokracujeme bodkkami, nepiseme ich cele, to by Ta naucil moj dobry známy "buchac" i ked asi nad mojim predchádzajúcim príspevkom len krúti hlavou,dobru noc aj vam chlapci a budte slusní.

Vierka, nemáš sa prečo ospravedlňovať, Tvoje slová sú precítením Tvojho utrpenia a zároveň podpora pre ostatných.
Súhlasím s Tebou, že človek musí dospieť do stavu pokory, aby dokázal svoj údel znášať a zbavil sa strachu, ktorý je najnevhodnejším partnerom v ktorejkoľvek chorobe-bráni-zdržuje-obmedzuje a istým spôsobom dáva povely organizmu. Preto by bolo najlepšie, keby sme si hneď v úvode akejkoľvek situácii uvedomili, že sa potrebujeme zbaviť strachu a mali by sme živiť nádej a najlepšie je určiť si cieľ, prečo tu chceme zotrvať. Si toho príkladom, blahoželám Ti a taktiež Tvojej dcérke k promóciám.
ˇ6elám Ti pevné zdravie a šťastnú rodinu.

Tak sa teda pridám. Bonita prečo si myslíš že "TO" máš alebo že Ťa to čaká. U nás v rodine to najprv postihlo moju sestru, predtým nikoho. Už s nami nie je 11 rokov. Potom mňa. Ďalšia sestra je chvalabohu zdravá, ale pred troma rokmi ochorela mamka a je rok, čo tu nie je. Je pravdou, že tam už bol aj vek (riadne po osemdesiatke) a že netrpela, len zaspala a jednoducho ráno už nebola. Neležala ani na onkológii, mala som ju doma a znášala to celé relatívne dobre. Stále vravela, že sa bude modliť, aby som ja prežila a nech si tá pliaga berie radšej ju. Odišla zmierená a ja si dodnes neviem zvyknúť. Každý deň, keď som prišla domov som najprv šla k nej do izby a porozprávala čo je nové, koho som stretla, kto ju pozdravuje a tak. Teraz prídem a nič. Občas sme ju so synmi naložili do auta a povozili po meste aby videla tiež čo je nové. Snažili sme sa, ale ona to už asi nechcela...
Som sa rozpísala, ale chcela som vlastne povedať, že chorá byť nemusíš. Iste, pravdepodobnosť tam je, ale...
Navštív pekne pána doktora, absolvuj kolonoskopiu a ži tak, aby si bola mentálne, ale aj fyzicky silná. A povedala by som že never tomu, že sa to dá prekonať LEN alternatívnou liečbou. Je to svinstvo a svinstvom sa to aj lieči, človek nič nenarobí. Nepokazí sa tým síce nič, ale s mierou a v spolupráci s doktormi.
Ja odkedy to mám - 8 rokov - som taký kľuďas, tak sa zo všetkého teším, som taká vďačná tomu hore za všetko, že až. Ja už ani neprosím o nič, ja už len ďakujem za to, čo mi bolo dopriaté.
Držím palce, choď k doktorovi a napíš, ako si dopadla. Držím palce, zatiaľ všetky.