Po tých smutných a pochmúrnych správach jedna, ktorá mňa dnes mimoriadne potešila. A to, že dobrí ľudia ešte žijú a čestnosť nevymrela.
Včera večer sme boli v hypermarkete na rodinnom nákupe, rozšírenom o sortiment školských potrieb a oblečenie pre syna.
Dnes ráno som zistila, že jednej igelitky niet. Chýbali troje synove nohavice a tričko. Hoci som ich vykladala na pokladničný pás ako prvé, syn s mužom to balili a doma vykladala nákup dcéra... Viac ako "ušetrené", resp. vyhodené eurá ma mrzel fakt, že syn je bez gatí
... cez leto narástol, viac kusov z jeho čísla nemali a obiehať s ním v tomto počasí znova obchody, keď začal pokašliavať a neznáša skúšanie asi ako väčšina jeho druhu... To ma fakt škrelo.
Ráno som musela ísť na rehabilitáciu, tak sa do hypermarketu /síce s hundraním - ale predsa/ vybral manžel s polmetrovým blokom sám, že čo ak náhodou motyka vystrelí...
Myslela som, že ak zostala tá igelitka zavesená zvonka v košíku a keďže je také škaredé počasie, od desiatej do rána veľa ľudí asi na nákup nepôjde, tak by to snáď pri obrovskej troche šťastia na tom parkovisku prípadne na infocentre mohlo byť...
A predstavte si, nami postrádaný nákup ho čakal na infocentre!!! Neuveriteľné!!!
Verili by ste, že je také niečo možné?!?!?!
A tak dávam všetkým na vedomie, že DOBRÍ ĽUDIA EŠTE ŽIJÚ!!! To ma fakt potešilo viac, ako tie nájdené rifle.