Horšie je, že sa dejú veci, ktoré iba ja sama ovplyvniť nemôžem. A to zmierenie so všetkým sa neudeje tak rýchlo. Bude to trvať strašne dlho. A ešte, keď ste na niečo úplne sama a ani pomoc priateľov v tomto prípade až tak nepomôže, lebo s takými vecami sa musíte vysporiadať sami, to je najhoršie. Pripadám si ako keby som došla na jednu obrovskú križovatku a ak chcem ísť za slniečkom, tak musím chobotnici, ktorá ma drží, odťať všetky chápadlá a ísť dopredu za niečím teplým a oveľa lepším a viac sa ani neobzrieť, lebo by som sa mohla vrátiť a to by nebolo správne.

...a mat pri sebe cloveka, ktory vas rozosmeje, ak to uz sami nedokazete ...

Ale ten človek by teraz musel byť pri mne asi stále, možno by sa to po čase podarilo. Život totiž je niekedy veľmi krutý a nespravodlivý.

Áno, to je najhoršie, keď sa človek nemá o koho oprieť, vždy je dobré mať niekoho, kto pomôže niesť problém a hneď váži o polovicu menej. Držím palce, aby si našla niekoho, komu sa dá zdôveriť a kto veľmi rád pomôže, potom sa pôjde ľahšie, ja mám na to môjho muža a pána Boha a vždy mi to pomáha, aj keď sa mi nedarí.

Môže sa ním práve stať ten psychológ....
Čítala som , že ak sa človek nevie vyrovnať aj s najväčšími smútkami /napr. smrť blízkeho človeka/ do pol roka dostáva sa postupne do depresie, a to je v dnešnej dobe dosť vážna diagnóza...To už naozaj nie je o pozitívnom alebo negatívnom myslení...

Tak toto je pravda. Ďakujem za želanie.

A ja Ti zo srdca želám, aby sa Ti to krásne prianie čo najskôr vyplnilo.

Dúfam, že v takejto depresii neskončím. Zvyčajne som silná osoba, ktorá skôr vždy podržala iných a bola som oporou ostatných, ale donekonečna to asi nejde.

Nezúfaj, nevzdávaj sa, neuzatváraj sa do seba, je to ťažké viem, nebráň sa slzám, všetko čas zahojí, držím prstíky.

Kalkulka hovorím Ti tak trochu z osobných skúseností /myslím nie na mňa osobne, ale ako nedokážem už dva roky pomôcť osobe v podobnej situácii ako si Ty/...
Neviem presne čo sa stalo Tebe, ale mám známu, ktorá v priebehu mesiaca zažila dve veci, ktoré patria k najviac stresujúcim situáciam v živote-ťažká zdravotná diagnóza a strata partnera a všetko čo s tým súvisí...
Mohla a môže prísť za mnou kedy chce, nech potrebuje čokoľvek snažím sa jej pomôcť po každej stránke nielen psychickej ale aj zásobovacej v domácnosti a pod... Dnes po dvoch rokoch mám pocit, že stačí maličkosť /a tá príde min.každý druhý deň/, ktorá nás vráti úplne na začiatok. Som presvedčená, že odborník psychológ by jej pomohol, musí predsa ovládať metódy, kde zatlačiť, kde povoliť a pod. a ja ju bohužiaľ k tomu neviem presvedčiť a po čase si už aj kladiem ja otázku pomáham alebo naopak? Viem ja presne čo jej mám povedať, urobiť a pod. , aby som neurobila skôr zle ako dobre? Môže ostať zdravý človek, ktorý trpí už dva roky a nevyhľadá odbornú pomoc? Tiež má pocit, že doteraz všetko zvládla sama a aj teraz to zvládne, ale ja vidím, že jednoducho na to nemá, a to podotýkam má ma k dispozícii každý deň ak by potrebovala... Nie je to žiadna hanba ani slabosť, ak človek vážne životné situácie nezvládne sám...

Tak toto je vážne bludný kruh o čom píšeš. V tomto prípade a tak isto aj v mojom, aspoň mám taký pocit, že treba nájsť inšpiráciu kvôli čomu sa oplatí existovať na tomto svete, aby sme znova zistili, že život dokáže byť aj krásny.
Ale na to je treba nájsť v sebe dostato sily. A momentálne, aj keď si myslím, že ju už už naberám, príde niečo, čo ma tej sily zbaví a zas nemám žiadnu motiváciu, hoci aj malú, maličkú, ako trebárs, keď som presádzala kvety.

No veď o tom to je, že nájdeš motiváciu na dva dni a bum... Ona má motiváciu najväčšiu - dieťa, a aj tak to nejde, resp. ťažko preťažko a bojím sa, že so zdravotnými následkami......

Už vážne musím odísť, zatiaľ ďakujem všetkým, ozvem sa.

Drž sa

Dúfam, že tá sila v tebe je a znovu ju nájdeš. Viem, že to ide, ale v tom momente, keď sa to deje, človek pochybuje o tom, že to zvládne. Tiež viem o čom hovorím. Mala som veľmi ťažké obdobie. Bol to rok 2000. Stalo sa nám naraz veľa zlých vecí, rôzne úrazy, ukradli nám auto atď. ale to nebolo nič proti tomu, čo malo prísť. Vážne som ochorela a lekári mi nedávali veľa nádeje až na jedného docenta v Blave. Neviem ale keď som sa s ním stretla prvý krát, vedela som, že to prežijem. A výsledky boli zo dňa na deň lepšie. A dnes som tu a vlastne už 7 rokov presluhujem Ale chcela som hovoriť o inom. Aj keď mi bolo najhoršie, v horúčkach som asi ani nejak jasne neuvažovala, myslela som len na jedno. Že to nemôžem urobiť svojím deťom. Dcéra mala 11 a syn 14. Dnes ďakujem za každý nový deň a paradoxne aj za to, že sa mi to stalo. To vie pochopiť len niekto, kto bol tak blízko k tomu druhému brehu. Ako to človeka posilní a ako sa ináč díva na veci okolo seba. Než som ochorela naše manželstvo bolo takmer v troskách. Myslím, že keby nie toho, čo sa stalo, tak by sme už boli asi rozvedení. Aj dnes delíme čas na: predtým a potom. Ale ver mi, viem, že môže byť aj horšie. Prežiť svoje deti. Tu už neviem, či by som na to stačila. O tom nedokážem ani polemizovať. Tak ti držím palce a ak tú silu v sebe máš, tak sa znovu objaví. Ver tomu!

aj cez slzy sa dá usmievať...

Treba si sadnut do pohodlneho kresla, dat si kavicku, pustit prijemnu hudbu a v klude vydumat "diabolsky plan". Je nutne si polozit par otazok:

1. Kde sa nachadzam - v akej situacii?

2. Ak nie som spokojny so stavom v akom sa nachadzam (ako sa maju veci), tak si musim urcit, co chcem dosiahnut (nech to je zdravie, praca....hocico). Musim si to ale urcit presne.

3. Zhodnotim situaciu ako to mozem dosiahnut - ake mam moznosti. Nebudem rozmyslat nad cestami, ktore su pre mna neschodne (aby som sa potom mohol vyhovarat), ale si polozim otazku - ako to mozem JA dosiahnut?

4. No a potom sa do toho pustim! Treba s tym ratat, ze cesta pritom nebude ruzami obsypana (a mozno hej ).

5. A najdolezitejsie je vytrvat - nevzdavat sa (polovica slabochov sa ani nepusti do realizovania svojich planov - snov a ta druha sa vzda velmi skoro).

Este by som k tomu dodal tolko, ze je velmi dolezite sa stretavat s ludmi, ktori nam dodavaju odvahu, ktory vedia povzbudit, ktory v nas veria a maju podobne zmyslanie. Pozor na zlodejov snov, ktori hovoria: do toho sa radsej nepustaj, na to nemas, to je dost tazke vykasli sa na to, to je nemozne....

S týmto sa plne stotožňujem. Sny si treba strážiť a držať sa ich. V tomto treba ostať stále ako dieťa. Ak Vám zoberú sny, je toho už málo, čo vám ešte môžu vziať.

Kalkulka, zatial, kym najdes fyzicky niekoho blizko seba, o kom ste vraveli, vedz, ze mas tu ludi z Porady, s ktorymi sa rozpravas, ktori ti radia, vedia ta pochopit, povzbudit atd. Uz teraz si vela urobila, ze si sa vyrozpravala, podelila sa s nami so svojimi tazkostami. Nie vzdy musi byt ten, o kom je rec, tesne vedla nas. Je fajn, ze sa mozes porozpravat a podelit sa so svojimi pocitmi aspon cez telefon, ci internet. Vela sily a trpezlivosti.

Kalkulka, sme tu aspoň my, aj keď len virtuálne, ale predsa blízko. Keď budeš mať ťažkú dušu, pomysli si, že sme pri Tebe a z celej sily Ťa povzbudzujeme a želáme Ti len to najlepšie a rýchle zlepšenie situácie. Snáď Ťa to aspoň trochu podrží.
Mimochodom, americkí lekári robili výskumy, ako účinkujú modlitby na diaľku. Pacienti nevedeli, že sa za nich modlia úplne cudzí ľudia. Skupina, za ktorú sa niekto pravidelne modlil, sa uzdravila, resp. sa dosiahlo zlepšenie zdravotného stavu podstatne rýchlejšie a vo väčšom počte ako kontrolná skupina, za ktorú sa nikto nemodlil. Mysli preto aj Ty na nás, že sme pri Tebe.