Ďakujem Cloe. V prvom rade nesedím doma, ale chodím každý deň vonku až do večera. Vyhrievam sa na slniečku a relaxujem medzi ľuďmi, ktorí ma chápu.
Som im veľmi vďačná, že môžem im vyliať svoju dušičku. A čo je dôležité, začínam robiť poriadky postupne so všetkými, ktorí mi ublížili. Pekne postupne
jeden po druhom príde na mušku. Ja si počkám.Povedala som si, ďakujem,
stačilo. A všetci len pozerajú, čo sa deje, aká som sprostá harpia. Ale teraz už neustúpim, aspoň dúfam. Všetkým to nadelím z mosta-doprosta. Každému, čo si zaslúži. Nechcem zakríknuť, dostavujú sa prvé pozitívne výsledky. Ale ešte ma toho čaká dosť. No musím pekne pomaly. Nikdy som taká sprostá nebola a to bola asi chyba. Aj keď sa sama divím, kde sa to vo mne berie, som presvedčená, že zatiaľ robím dobre. Ale ešte pár orieškov ma čaká. Ten najtvrdší si však nechám na koniec. A buď ho rozpučím na márne kúsky, alebo z neho vytiahnem darčeky ako pre Popolušku.

...Jednoducho to nedokážem a rady "dávno si ho už mala zhodiť zo schodov a podobne" mi vôbec nepomáhajú.Vnútorne by som sa s tým nevyrovnala a nepomohlo by mi to.

...do mňa naši tak hustili že "to by si klesla na ich úroveň" A takíto ľudia mi ozaj nestoja za to, aby som sa kvôli nim tak ponižovala
Ale nedostali ste sa tak trochu mimo tému? Môj názor na pôvodnú otázku je taký, že život (nech už je nám nadelený v akejkoľvek dĺžke) je príliš krátky na to, aby sme si ho kazili nejakými blbcami, ktorí ku šťastiu potrebujú nešťastie druhých. Nie? A čo je to šťastie? Niekomu urobí najväčšiu radosť keď susedovi zdochne koza, niekto je "na větvi" z každej rozkvitnutej kvetinky, niekto je šťastný ak prežije deň bez toho že by ho boleli kríže, niekto je šťastný ak prežije deň ... Položil si filozofickú otázku Bastian Ale je jasné že všetko sa odvíja od myslenia človeka. A hlavne od jeho názoru na to čo prežíva. Videla som dokument o akomsi kmeni kdesi v Afrike, kde si ženy nevedeli predstaviť, že by ich muž mal len jednu ženu, lebo veď ako by všetku robotu jedna baba mala zvládať... No a skúsil by taký Slováčisko s takým argumentom domov dôjsť!!! Takže tak

A teraz si skús to, čo si napísala, po sebe prečítať.
Nič v zlom, ale kto seje vietor, zožne búrku. Si hrdá, o pokore ani nehovorím. Čo keby si skúsila aspoň jednému odpustiť? A čo keby si odpustila všetkým? Takto pokoj v duši nedosiahneš.

Pozitívne myslenie je dôležité. Ja mám za sebou /aj keď ešte nie celkom/také zlé skúsenosti asi ako ty. Oklamal a ublížil mi človek z rodiny ktorý nemá ani štipku charakteru napriek titulu na ktorom si zakladá. Ľudia z môjho okolia poznajú situáciu a každý sa čuduje že som mu to neodplatila niečím čo by postihlo jeho a jeho rodinu rovnakou mierou ako moju. Jednoducho to nedokážem a rady "dávno si ho už mala zhodiť zo schodov a podobne" mi vôbec nepomáhajú.Vnútorne by som sa s tým nevyrovnala a nepomohlo by mi to. Aj v mysli som sa zaoberala tým, že mu budem želať len to najhoršie a čakať že sa mu stane niečo zlé.Vôbec mi to nepomáha a ešte ma to viac deptá.Nie je to správna cesta. Stojí ma to obrovské úsilie a často aj ten smiech cez slzy. Moji známi a aj niektorí klienti chodili ku mne nasávať energiu a dobrú náladu. Dnes ja vyhľadávam ľudí s ktorými mi je dobre a snažím sa zabudnúť. Keď sa mi to darí tak sa v telefóne ozve exekútorský úrad a mám po dobrej vôli. Všetko úsilie vynaložené v posledných 4 mesiacoch a prebdeté noci pri počítači išli na konto tohoto úradu len preto, že som sa dala podviesť človeku s hrošou kožou a bez charakteru.
Napriek tomu verím že sa z toho dostanem aj za pomoci pozitívneho myslenia, dobrých kníh a zdá sa mi že v poslednom čase stretávam nových dobrých ľudí s čistým srdcom. Cítim to ako obrat k lepšiemu a zadosťučinenie za tie čierne dni. Slniečko vychádza, aj keď veľmi pomaly a keď sa budem živiť pozitívnymi myšlienkami a tá burina okolo je bez lásky a výživy ktorú dávajú dobré skutky a láska k blížnemu tak predpokladám že sama vyhynie, alebo ju to moje slnko spáli.

Danila, keby to neboli tak strašne boľavé veci, tak to o čom píšeš by sa dalo, to som robila aj doteraz. Ale na toto nikdy v živote nezabudnem, môže to iba zapadnúť prachom, ale vždy to bude vidno, hoci nie ostro.

Kalkulka, verím tomu, že nájdeš silu a zatrpknutosti, ktorá v Tebe je sa zbavíš.
Skús si vybrať inú cestu, je to ťažké, ale skús zabudnúť.
Ak je to i čo i len trošku možné zmeň na nejaký čas prostredie a ľudí okolo seba. Prídeš na iné myšlienky a možno získaš aj iný pohľad na vec.
Je to v Tebe asi všetko veľmi čerstvé.
Maj rada ľudí, ignoruj a nevšímaj si tzv."priateľov".
Ver, tomu, že ak v sebe nebudeš držať myšlienky na pomstu, veci sa vyriešia k Tvojej spokojnosti. Nájdi v sebe pokoj a ten nie je na povrchu, ale veľmi hlboko v človeku.
Želám Ti všetko dobré.

Ahoj Kalkulka, čítam tvoje príspevky a neviem či som prehliadla, alebo či si nenapísala čo sa ti vlastne stalo.Ja som si pôvodne myslela, že ti niekto zomrel. Ale čím ďalej čítam tvoje príspevky tak v tom bude asi niečo iné. Myslím si že pokiaľ nikto nevie čo si vlastne zažila , je len ťažko radiť. Píšeš len v náznakoch.Prajem veľa pokoja, lásky a porozumenia.

No berte to ako môj úplne subjektívny postoj. Mne "pomáha" v takýchto chvíľach, keď si spomeniem na ľudí, ktorí to majú v živote ťažšie. (Napr. na deti, ktoré nemajú čo jesť, na ľudí, ktorí sú nevyliečiteľne chorí a pritom si ešte zvyšok života užívajú naplno, na tých, ktorý nemajú žiadny majetok, nemajú ani kde bývať a predsa existujú, ... - konkrétnych ľudí) Potom sa mi moje problémy zdajú banálne a smiešne a prídem na to, že ja vôbec nemám nárok na ľútosť. (Hoci som mala tiež ťažké chvíle, asi som ešte nezažila nič, čo kalkulka.)
Nepozerávate v nedeľu poobede na verejnoprávnej televízii program o troch želaní? Zakaždým sa mi vykotúľa slzička, ako dobre a statočne znášajú svoj osud tí ľudia.

Po prečítaní tvojho prvého príspevku som mala chuť napísať ti: príď do Tatier, vyškriab sa najvyššie ako vládzeš, budeš mať bližšie k nebu a pri pohľade do doliny sa ti budú zdať akékoľvek problémy malicherné a z tej výšky-odstupu uvidíš aj ich riešenie.

Dnes mi vytrhli zub,tak mam chvilku čas. A na poradu chodim malo. Veci si riešim sama. Ale tvoja odpoveď mi vykuzlila krivy usmev,lebo ešte mam strpnute lice. A veci beriem z rezervou a humorom. Nič nie je take strašne aby nemohlo byť lepšie. Či nie?

To by bolo super, keby to takto šlo vyriešiť. Hory mám veľmi rada. Je tam taký pokoj a krásne. A teraz sa ti ako zdá?

Že si sa pohla dopredu. Ešte tak mať čarovný prútik!