Som matka na materskej s jednym dietatkom. S manzelom sme sa brali pred 7 rokmi. Pred par rokmi som mala vaznu operaciu chrbtice a takmer rok som bola obmedzovana v pohybe a mala stastie, ze som neskoncila na vozicku. Este stale to nie je slava. Potom som otehotnela a pasivne prezila zvysok tehotenstva. Ani teraz nie som velmi aktivna. Von je vacsinou pod 5 stupnov a dcerku <1 rok> mam dost nachylnu na choroby a virusy. Takymto sposobom som za posledne 3 roky pribrala asi 20 kg a ako sa snazim <uznavam, ze som aj leniva> mam problem tieto kila zhodit. Sme po niekolkych rokoch spat na Slovensku a stratila som vacsinu kontaktov na svoje kamaratky a navyse som aj tak od nich vzdialena na 200 -300 km. Tu na novom mieste nemam ziadnu kamaratku a ked som chcela chodit do tych detskych centier dcerka len viac ochorela. V skratke nech robim, co robim som v 2-izbovom byte od rana do vecera sama < este aj manzel pracuje viac akoby mal a casto je na sluzobnych cestach.> Tolko priblizne o mne a teraz prejdime na problem. Mazel hovori, ze som panovacna, ale cokolvek ja chcem nechce mi pomoct ani poskytnut zaklad. <napriklad vybavit si matersku, pracovat z domu, spravit si vodicsky aby som nebola odkazana na jeho pomoc pri vybavovani veci a chodenia s malou na prehliadky> Vsetko co on chce ma < stahovanie sa zo statu do statu, "technicke panske hracky" PDA, notebook, plocha tv, kariera, vecere s priatelmi, atd.> Manzel hovori, ze som tucna... Ja som po operacii chrbta, porode, nikam nechodim. Ked drzim dietu on sa mi po veceroch pred telkou napchava sladkostami a orieskami. Ked sa chcem venovat pohybu nikdy nema cas byt doma alebo ist s nami na vilet. A ked hovorim o veciach co mi chybaju, nemam pravdu. Mam vraj vsetko a nic si neviem vazit. <Nechodim ku kadernicke, nenosim sperky ani si nekupujem drahsie odevy>. Vcera do konca vyhlasil, ze s tym, ze som panovacna, by si poradil a ale nie s tym, ze som tucna a nestaram sa o seba. Som citovo aj financne zavisla od neho, ako som spominala, nemam si ani ako vybavit matersku vo svojom trvalom bydlisku, ktore je vzdialene 300km. Ked potrebujeme vyriesit nejaku situaciu a chce vediet dvovody, zacnem ich vymenovavat a ked konecne skoncim, opyta sa: "A aky mas problem?" Ako nabrat silu a osamostatnit sa? Bez domovu, a bez penazi a bez toho aby som sa musela vzdat dcerky? Napriek tomu, viem, ze je dobry clovek a mam ho stale rada ale kazda takato burka sa k nam vracia raz za dva mesiace, do kedy to znasat? Poradte mi prosim...
Naposledy upravil jarden : 12.02.08 at 08:13