Este k Tebe Stanislav, mas pravdu, ale vyhresim Ta, neslusne slova len naznacujeme a pokracujeme bodkkami, nepiseme ich cele, to by Ta naucil moj dobry známy "buchac" i ked asi nad mojim predchádzajúcim príspevkom len krúti hlavou,dobru noc aj vam chlapci a budte slusní.

Tak sa teda pridám. Bonita prečo si myslíš že "TO" máš alebo že Ťa to čaká. U nás v rodine to najprv postihlo moju sestru, predtým nikoho. Už s nami nie je 11 rokov. Potom mňa. Ďalšia sestra je chvalabohu zdravá, ale pred troma rokmi ochorela mamka a je rok, čo tu nie je. Je pravdou, že tam už bol aj vek (riadne po osemdesiatke) a že netrpela, len zaspala a jednoducho ráno už nebola. Neležala ani na onkológii, mala som ju doma a znášala to celé relatívne dobre. Stále vravela, že sa bude modliť, aby som ja prežila a nech si tá pliaga berie radšej ju. Odišla zmierená a ja si dodnes neviem zvyknúť. Každý deň, keď som prišla domov som najprv šla k nej do izby a porozprávala čo je nové, koho som stretla, kto ju pozdravuje a tak. Teraz prídem a nič. Občas sme ju so synmi naložili do auta a povozili po meste aby videla tiež čo je nové. Snažili sme sa, ale ona to už asi nechcela...
Som sa rozpísala, ale chcela som vlastne povedať, že chorá byť nemusíš. Iste, pravdepodobnosť tam je, ale...
Navštív pekne pána doktora, absolvuj kolonoskopiu a ži tak, aby si bola mentálne, ale aj fyzicky silná. A povedala by som že never tomu, že sa to dá prekonať LEN alternatívnou liečbou. Je to svinstvo a svinstvom sa to aj lieči, človek nič nenarobí. Nepokazí sa tým síce nič, ale s mierou a v spolupráci s doktormi.
Ja odkedy to mám - 8 rokov - som taký kľuďas, tak sa zo všetkého teším, som taká vďačná tomu hore za všetko, že až. Ja už ani neprosím o nič, ja už len ďakujem za to, čo mi bolo dopriaté.
Držím palce, choď k doktorovi a napíš, ako si dopadla. Držím palce, zatiaľ všetky.

Tak sa teda pridám. Bonita prečo si myslíš že "TO" máš alebo že Ťa to čaká. U nás v rodine to najprv postihlo moju sestru, predtým nikoho. Už s nami nie je 11 rokov. Potom mňa. Ďalšia sestra je chvalabohu zdravá, ale pred troma rokmi ochorela mamka a je rok, čo tu nie je. Je pravdou, že tam už bol aj vek (riadne po osemdesiatke) a že netrpela, len zaspala a jednoducho ráno už nebola. Neležala ani na onkológii, mala som ju doma a znášala to celé relatívne dobre. Stále vravela, že sa bude modliť, aby som ja prežila a nech si tá pliaga berie radšej ju. Odišla zmierená a ja si dodnes neviem zvyknúť. Každý deň, keď som prišla domov som najprv šla k nej do izby a porozprávala čo je nové, koho som stretla, kto ju pozdravuje a tak. Teraz prídem a nič. Občas sme ju so synmi naložili do auta a povozili po meste aby videla tiež čo je nové. Snažili sme sa, ale ona to už asi nechcela...
Som sa rozpísala, ale chcela som vlastne povedať, že chorá byť nemusíš. Iste, pravdepodobnosť tam je, ale...
Navštív pekne pána doktora, absolvuj kolonoskopiu a ži tak, aby si bola mentálne, ale aj fyzicky silná. A povedala by som že never tomu, že sa to dá prekonať LEN alternatívnou liečbou. Je to svinstvo a svinstvom sa to aj lieči, človek nič nenarobí. Nepokazí sa tým síce nič, ale s mierou a v spolupráci s doktormi.
Ja odkedy to mám - 8 rokov - som taký kľuďas, tak sa zo všetkého teším, som taká vďačná tomu hore za všetko, že až. Ja už ani neprosím o nič, ja už len ďakujem za to, čo mi bolo dopriaté.
Držím palce, choď k doktorovi a napíš, ako si dopadla. Držím palce, zatiaľ všetky.

Súhlasím s týmto,čo písala gabhus- síce je pravda,že údajne potomkovia majú "nábeh" na podobné dg.ako ich rodičia,ale netrápil by som sa s tým- koľko kto má žiť,toľko bude žiť a nemusí nikto dostať rakovinu -ako som písal-moj otec zomrel ako 51 ročný a jeho mama zomrela ako 98 ročná a to ešte behala jak lasička a každé ráno popíjala z ploskačky a keď máš umreť( alebo ktokolvek iný),tak ťa može zraziť auto a nikto ani nemusí dostať rakovinu...,to s takými vecami sa netreba trápiť a treba žiť a hotovo a keď to príde,tak ten čas príde a hotovo,ale netreba sa s tým zaťažovať...

Taktiez s Tebou pne suhlasim a musim Ti dat bod, i za to ze uz nehresis , mas pravdu co je komu sudene to sa stane, i ked pred tym som tomu neverila, ale dnes to citim inak.
I Tebe pekny den.

Zdravím všetkých zainteresovaných v tejto téme.
Žial aj ja patrím medzi tých, ktorých sa rakovina dotýka, konkrétne mojej 75 ročnej mamky, ktorá má ca pankreasu. Nariadili jej chemoterapiu.
Lekár vravel, že jej nebude ani zle a ani jej vlasy nevypadajú, čomu neverím. Som veľmi skeptická, tak by som potrebovala nejaké pozitívne poznatky, čo sa týka chemo, ak také vôbec existujú. Viem, že nás čaká ťažké obdobie, no neviem ako sa mám na to pripraviť, dá sa to vôbec?

Taktiez s Tebou pne suhlasim a musim Ti dat bod, i za to ze uz nehresis , mas pravdu co je komu sudene to sa stane, i ked pred tym som tomu neverila, ale dnes to citim inak.
I Tebe pekny den.

Presne aj ja to tak vnímam a tiež som bol pred časom radikál a vravel som,že to je hlúposť, že nič také neexistuje , že komu je čo súdené,ale keď som sa začal lepšie pozerať okolo seba,tak si myslím,že to tak asi je-ako si inak vysvetliť,že napr.nabúra auto a 2 ľudia zahynú a 2 ľuďom sa nič nestane?-alebo čo sa týka rakoviny, to my dospelí, už Ok stane sa-ale tie detičky na onkologii, 2,3,6 ročné-však to je niečo strašné- ešte ani nikomu nestihli ublížiť v živote nikomu a toto...

Prajem pekny vecer,
Stanislav 1975 - k Tvojmu príspevku sa musím vyjadriť, máš úplnu pravdu, ja som nebola ani tak velmi sokovana zo svojej choroby na zaciatku, ale sok bol pre mna ked som vstupila prvykrát na onkologiu a videla tam deti, nie sice tie uplne malé, ale od 15 vyssie, v tom case mala moja dcera presne tolko, a ako prve ma napadla otazka PRECO, PRECO PRAVE ONI, co ja vlastne chcem, naco sa stazujem, nieco som odzila, mam krasnu zdravu dceru,ale tieto deti by mali mat cely zivot pred sebou a svoje najkrajsie chvile zivota travit s rodinou, priatelmi, zabavat sa a naplno zit svoj zivot. To bola jedna stranka pohladu a mojich myslienok. Neskor mi tieto deti dali silu bojovat a postavit sa celom tejto potvore, pretoze vsetka cest im, ani jedno co som stretla sa nestazovalo, ze by mu bolo spatne, alebo ze by bol nestastny, stale sa usmevali, i ked viem, ze to bol usmev cez slzy.

Zdravím všetkých zainteresovaných v tejto téme.
Žial aj ja patrím medzi tých, ktorých sa rakovina dotýka, konkrétne mojej 75 ročnej mamky, ktorá má ca pankreasu. Nariadili jej chemoterapiu.
Lekár vravel, že jej nebude ani zle a ani jej vlasy nevypadajú, čomu neverím. Som veľmi skeptická, tak by som potrebovala nejaké pozitívne poznatky, čo sa týka chemo, ak také vôbec existujú. Viem, že nás čaká ťažké obdobie, no neviem ako sa mám na to pripraviť, dá sa to vôbec?

Presne tak, máte pravdu obaja Stanislav aj Vierka. Ja tiež kým sa mi nenarodila Katka, som nevedela čo je to starosť, bolesť, trápenie.....Teraz sa nezamýšľam nad banalitami, ale sa snažím žiť život v prítomnosti, nevraciam sa do minulosti a nechcem nič plánovať do ďalekej budúcnosti.
V minulom príspevku som zabudla dodať, že manželova dcéra 28 ročná má tiež rakovinu lymfatických uzlín (lymfom či ako sa to volá?)
V septembri 2009 sa jej narodilo dievčatko a na Vianoce sa dozvedela tú hroznú správu.
My bývame od nej 150 km okr. TO, ale v tom momente ako sme sa to dozvedeli, začali sme riešiť predaj tohto domu a ideme bližšie k nej aby sme aspoň trochu pomohli. Dúfam, že nám to vyjde a čoskoro sa presťahujeme na stredné Slovensko, budeme bližšie pri všetkej rodine, lebo je veľmi dôležité mať blízkych ľudí pri sebe. My sme boli 10 rokov sami bez pomoci.

Ešte sa vrátim k stránkam Pauly. Veľmi sa mi páči, že písala denník, je to dobre keď sa človek vyrozpráva aspoň touto formou.
Aj mne na psychiku pomáha, keď písem a obnovujem denník mojej Katke.
Ja som za to aby sa ľudia vyrozprávali a nedržali v sebe trápenia. Možno niekto povie, že je to zbytočné ale mne vždy pomohlo keď som sa mohla niekomu vyrozprávať - mať svoju "bútľavú vŕbu".
Preto sa rada vraciam aj na túto stránku a čítam každý Váš príbeh a obdivujem všetkých ktorí bojujete s touto chorobou.Z celého srdca Vám želám aby sa Vám podarilo poraziť túto pliagu ľudstva.

Ver lekárovi, naozaj teraz už existujú a pacientom sa pred CHT podávajú tzv. premedikácie (ja ich volám "antigrcky") - buď tabletka alebo je to infúzia - naozaj to pomáha. Ja sa liečim už 4. rok, aj teraz chodím na CHT a za celú dobu som z CHT vracala len raz - minulý týždeň, ale mám podozrenie, že to ani nebolo z CHT, len mi prišlo ťažko z banánu, čo som predtým zjedla. Ja sa liečim na Ca hrubého čreva - to býva podobná liečba ako u pankreasu, žalúdkov a pod. Ja som mala dlhé vlasy a pred prvou dávkou CHT som sa dala ostrihať nakrátko a potom ma lekár vysmial, že načo, veď z tejto CHT vlasy nevypadávajú - a mal pravdu, doteraz nemám problém s vlasmi. Vlasy vypadávajú tým, čo dostávajú takú červenú CHT - a to sú diagnózy ako Ca prsníka, vaječníkov, krčka maternice a i. A povedzme si pravdu - tie vlasy, to je najmenej, čo by ma trápilo. Je pravda, že liečba má nežiadúce účinky - zápchy, hnačky, slabosť, malátnosť, nechutenstvo - ale dá sa to vydržať. Nech sa mamka nebojí.
A nevyhadzijte peniaze na "zaručené" podporné terapie - tabletky, gély, kvapky - nie je to potrebné, lekári jej naozaj naordinujú všetko, čo treba.
Ak máš nejaké otázky, kľudne sa pýtaj.

P.S: Práve včera som strávila deň v nemocnici, dostala som svoju dávku CHT (chodím raz za týždeň) a som síce dnes slabá, polihujem, ale vidíš, čítam a píšem na Poradu bez problémov.

Presne tak, máte pravdu obaja Stanislav aj Vierka. Ja tiež kým sa mi nenarodila Katka, som nevedela čo je to starosť, bolesť, trápenie.....Teraz sa nezamýšľam nad banalitami, ale sa snažím žiť život v prítomnosti, nevraciam sa do minulosti a nechcem nič plánovať do ďalekej budúcnosti.
V minulom príspevku som zabudla dodať, že manželova dcéra 28 ročná má tiež rakovinu lymfatických uzlín (lymfom či ako sa to volá?)
V septembri 2009 sa jej narodilo dievčatko a na Vianoce sa dozvedela tú hroznú správu.
My bývame od nej 150 km okr. TO, ale v tom momente ako sme sa to dozvedeli, začali sme riešiť predaj tohto domu a ideme bližšie k nej aby sme aspoň trochu pomohli. Dúfam, že nám to vyjde a čoskoro sa presťahujeme na stredné Slovensko, budeme bližšie pri všetkej rodine, lebo je veľmi dôležité mať blízkych ľudí pri sebe. My sme boli 10 rokov sami bez pomoci.

Ešte sa vrátim k stránkam Pauly. Veľmi sa mi páči, že písala denník, je to dobre keď sa človek vyrozpráva aspoň touto formou.
Aj mne na psychiku pomáha, keď písem a obnovujem denník mojej Katke.
Ja som za to aby sa ľudia vyrozprávali a nedržali v sebe trápenia. Možno niekto povie, že je to zbytočné ale mne vždy pomohlo keď som sa mohla niekomu vyrozprávať - mať svoju "bútľavú vŕbu".
Preto sa rada vraciam aj na túto stránku a čítam každý Váš príbeh a obdivujem všetkých ktorí bojujete s touto chorobou.Z celého srdca Vám želám aby sa Vám podarilo poraziť túto pliagu ľudstva.

Stanislav presne tak, mne manžel hovorí, si ešte mladá Ty tu budeš dlho. Bral som si Ťa preto aby si ma doopatrovala.
On je tiež chorý, má cukrovku, dva krát prekonal pľúcnu embóliu, upchávajú sa mu cievy......no a tak všetko s tým spojené.
Ja mu hovorím "Ani nevieš čo sa mne môže stať a náhle".

Vierka, aj mňa ľudia ľutovali, že nám postihnuté dieťa......zo začiatku som to veľmi ťažko znášala ale potom som si zvykla a beriem život tak ako ide.Každému hovorím "Neľutujte ma, nie je to dobre, správajme sa voči sebe akoby sme boli zdraví aj keď viem že niekedy to nejde.
Ja ľudí neľutujem ale snažím sa povzbudzovať tak ako teba Tvoja dcéra a to je dobre. Lebo keď sa človek začne opúšťať a ľutovať tak upadne veľmi rýchlo. Treba sa znova naštartovať.
Keď mám krízu, depresiu tak stretnem rodiny ktoré sú na tom horšie ako my a to ma vie naštartovať. Ako teraz v tento posledný týždeň Paula a aj Vy čo máte onko ochorenie. Stále na Vás myslím a uvedomujem si aký je život krátky