No zistoval som si nieco o tom Seroxate na internete a bolo tam napisane, ze tak isto ako u mnohych inych antidepresivnych liekov aj pri tomto sa po case vytvori zavislost, ani nie tak psychicka, ale rozhodne fyzicka, zistil som ze ked nahle prestanes brat tieto lieky, mozes mat sluchove halucinacie, krutenie hlavy a take zvlastne veci... neviem ako to beries ty ale ja si myslim ze som este prilis mlady, aby som dalsich mozno 50, 60 rokov prezil na liekoch. taktiez tam bolo napisane, ze taketo lieky (konkretne Seroxat) stracaju po case ucinnost, co by tiez bolo strasne, keby som si na tie lieky zvykol, potom by prestali ucinkovat... to by bolo strasne.
necitis sa ze si fyzicky prip psychicky zavisla na tych liekoch?
A od vtedy ako si zacala brat tie lieky v 7.2004. alebo kedy si to pisala,ze naposledy si ich zacala brat, to ti uz vobec nebyva zle? Nikdy? Ani raz za tyzden, raz za mesiac? Myslim zle z hladiska tej paniky a nervozity. A nemaju tie lieky na teba efekty ako ze si prilis "hyperaktivna" alebo mas velmi vela energie, mozno nespavost, alebo naopak, ze si letargicka a tak... neexistuju obmedzenia, ze nemozes soferovat alebo robit nieco, ked ich beries?
Prepac viem ze by som sa na toto vsetko mohol pytat aj doktora ale viem ze ty si ich brala a beries, tak ti uverim viac ako tomu doktorovi, co s nimi nema skusenost... niekedy mam dost problem verit doktorom a ludom, ked mi hovoria nieco, o com si myslim nieco ine... to je aj moj problem, ze mi sice ludia hovoria, ze sa z toho vyliecim, len musim zabrat, ale ja neverim, ze to niekedy prestane...

(tieto veci som si zistil na stranke www.wikipedia.org)

To všetko čo píšete som prežíla aj ja.Už 9 mesiacov beriem lieky, chodím
k lekárovi a je mi dobre. Pravda pehodnotila som aj svoje priority, pracujem, starám sa o rodinu ale aj o seba, všetko v pohode a bez stresu.
Dúfam, že sa mi už ta hrozná triaška a nevoľnosť nevráti.
A veľa vďačím aj tejto porade, sú tu fakt dobrí ľudia.
Zdravím vás všetkých a prajem veľa zdravia.

Ešte by som rada prispela, spomenula som si predsa len, že veľmi vhodné sú autogénne tréningy (počula som o Schultzovej psychoterapeutickej metóde a Feldenkraisova metóda, alebo i niektoré cviky jógy) veľmi účinne pomáhajú usmerňovať psychiku . Dôležité pri nich je, aby ste vedome vedeli usmerňovať svoje pocity a telesné funkcie. Sú to celkom jednoduché cvičenia začínajú dýchacími. Ak by niekto mal záujem viem ich poskytnúť.Ak sa uvedené cvičenia nekonajú v rámci sedenia- najideálnejšie (doma vždy niečo príde takže cez deň je tiež problém) vynikajúca doba je (z mojich skúseností) večer než zaspíte, ak nie ste veľmi unavení, ľahnúť si a začať.....pomáha.

Tak uz si vybavujem psychologa... tak verim ze v priebehu tyzdna sa k nemu dostanem.

Držím ti palce! Ale predovšetkým ty sám musíš chcieť, hovor si stále, že sa oplatí zajtra ráno vsťať, a hoci aj bude písomka, alebo skúška, možno ju aj neurobím no a čo?!
Slnko bude aj tak svietiť, autobusy neprestanú chodiť, mama ťa bude ľúbiť aj pozajtra, no a možno príde okrem tej zlej aj najkrajšia chvíľa v živote.
Ale najmä nezabudni, že dôležití sú v živote priatelia a podelená bolesť je už len polovičná. Ak budeš potrebovať vyčistiť dušičku, nájdi si hoci aj tu na Porade netového priateľa, no a môžeš mi veriť, funguje to! I keď som vo veku tvojej starej mamy, no možno aj trochu viac, keď budeš potrebovať pofúkať dušičku, som tu i pre teba. Ver mi, pomáha to, zistila som to u priateľov z Porady, ktorí mi pomohli psychicky, keď mi odišla do nenávratná blízka osoba. Priateľ vycíti, že ho potrebuješ!

Želám ti slnečné dni, priestory, kde nebude cítiť tvoje záchvevy paniky, ale najmä, aby sa vyčistili všetky zlé chvíle okolo teba.

Veľa záleží od okolia v akom sa práve nachádzaš. Ale net dokáže niekedy robiť divy. Vieš sa vypísať a keď sa nájde niekto, kto si len prečíta tvoj mail, a bude sa chcieť Tebou zaoberať, máš blízku dušu pri sebe. Aj keď je niekedy od Teba vzdialená na km. Treba to všetko zo seba nejako dostať. Či už rozhovorom, písmom. Nech sa Ti darí a aby si mal stále slniečko v duši.

Muzikant, pozri si tento link, neoľutuješ:

http://www.porada.sk/showthread.php?threadid=8556

Pre muzikanta - v prvom rade ma napadlo, že si prepracovaný. Som veľmi rada, že si sa vybral za odborníkom.
Myslím, že by to mal urobiť každý, kto má akékoľvek vážne problémy. Nemôžem súhlasiť s názorom, že nechcete brať lieky, lebo by to bolo už navždy, alebo že lieky nič nevyriešia. Ak je akákoľvek choroba v pokročilom štádiu asi sú predsa len potrebné a ruka v ruke s ich užívaním by mala nasledovať zmena životosprávy aj myslenia. Až po vrátení sa " do normálu " / prepáčte ten nevhodný termín / sa dá o tom uvažovať. Tí ktorí nechcú užívať lieky majú možnosť využiť alternatívnu medicínu. Okrem tu spomenutých rád o vyrozprávaní sa priateľom treba aj čítať, dnes je už dosť dobrej literatúry na samovzdelávanie. Držím všetkým palce

Ahojte, chodím na poradu už asi rok, ale takúto tému som tu nečakala, náhodou som ju našla, MUZIKANT, nečítaj všetky vedľajšie účinky, lebo by ti naoyaj preskočilo. Ja som kôli panickej poruche prešla dvoma liečbami, prvú som mala nasadenú od Mudr. Igniatoviča - je Bystričan skús ho vyhľadať, druhú som zmenila samozrejme prečo iné ako pre nedostatok času na dochádzku za lekárom, pritom som iba 40 km od B.B. Brala som cipralex, rivotril a ešte zo štyri druhy liekov, po niektorých som mala hrozné stavy - ráno po ceste do práce som napr. plakala, pretože som sa nedokázala prebrať po liekoch na spanie. Všetko je zo stresu - ževraj.
Ale pred rokom som liečbu vysadila - nemala som čas ísť za lekárom, teraz už v mieste bydliska, ale panika sa našťastie nevrátila - zatiaľ. Poynám viac ľudí ktorí trpia touto chorobou, všetci mi tvrdia, že sa vráti, no ja dúfam, že nie. Už by som také stavy nechcela zažiť. Skús toho spomenutého Mudr.
Je veľmi dobrý a napíš ako si dopadol. Veľa šťastia

Pre všetkých, ktorí sa zapojili do debaty na tému panická porucha:
Závidím tým, ktorí napísali, že sa z toho dostali. Viem, o čom hovoria tí, ktorí panickou poruchou trpia. Ja s touto chorobou žijem už niekoľko rokov, aj keď správnejší výraz je, že živorím, vegetujem. Ako každý obyčajný smrteľník som začala samozrejme u lekára. Obvoďák (našťastie som ho už zmenila) mi len predpísal lieky na ukľudnenie a fajka zhasla. Nakoniec som sa dokopala a odvážila sa ísť psychiatrovi. Dostala som lieky, Rivotril, Seroxat a ďalšie, ktoré si už za tie roky nepamätám. Po prvom niekoľkomesačnom ambulantnom liečení som mala pocit, že som z toho vonku. Podotýkam, že mi psychiater vôbec nepovedal, že je to práve panická porucha. Postupne mi lekár lieky vysadil a zdalo sa, že je všetko v poriadku. Nebolo, to som zistila po pár mesiacoch. Ďalšie lieky, problémy ešte horšie. Dospela som k názoru, že lieky, ktoré mi predpisuje psychiater, sú len pomocnou barličkou, ktoré mi majú pomôcť prekonať príznaky ochorenia, nie príčinu. Začala som hľadať možnosti, objednala som sa ku klinickej psychologičke, kam som dochádzala asi rok. Až u nej som zistila, aká je vlastne moja diagnóza. Bez liekov som sa síce nezaobišla, ale moju dôveru v odbornosť našich psychiatrov to silne otriaslo. Hľadala som ďalej a našla som kineziologičku - mladú kočku, ktorá v tej dobe ešte len študovala VŠ- práve odbor psychológia. Chodila som k nej poldruha roka a aj keď vekom mohla by mohla byť mojou dcérou, mala moju plnú dôveru a podľa výsledkov úplne zaslúžene. Ono to bolo u mňa tak, že k tej základnej fóbii - teraz to už na mňa ide, teraz mi bude zle, úplne zovretie strachom a panikou, sa postupne pridávali, "nabaľovali" sekundárne fóbie. Po určitom čase, kedy som pravidelne chodila na sedenia k tejto kineziologičke, som si začala uvedomovať práve na týchto sekundárnych fóbiách, že mi je lepšie, pretože som si často úplne nečakane uvedomila, že daktorá z tých fóbií zmizla. Mimochodom, problémy v autobuse som riešila tak, že som pozerala von oknom a rátala som kandelábre, ktoré sa mihali cestou autobusom za oknom. Skrátka, ako-tak v stave akútneho záchvatu paniky pomáhalo odpútanie pozornosti a sústredenie mysle na úplné blbosti. Koľkokrát som počas státia autobusu na červenú otáčala hlavou dokola, len aby som našla čo najviac kandelábrov! Po poldruha roku som bola úplne bez liekov a pri poslednej návšteve mi psychiater povedal, že z jeho hľadiska som vyliečená a ďalšiu liečbu nepotrebujem. Vydržalo mi to asi rok. Bohužiaľ, spúšťačom recidívy bol absolútny stres, ktorý mi spôsobili práve moji najbližší. Keď vám bodne nôž do chrbta váš najbližší človek, bolí to dvojnásobne. Dnes už nechodím psychiatrovi, lieky mi predpisuje obvoďák, ktorý má našťastie pochopenie pre moju situáciu. Pretože som sa medzitým presťahovala, musela som hľadať novú kineziologičku, na tretí pokus sa mi podarilo natrafiť na takú, ku ktorej mám plnú dôveru a po pol roku sa zase zdá, že je to pre mňa tá správna cesta. Najhoršie na tom je, že s problémami, ktoré panická porucha spôsobuje, sa nedá zdôveriť hocikomu. Reakcia mojej rodiny bola od nepochopenia až po označenie za hypochondra. Podľa nich som si všetko len vymýšľala, pretože som nemala "vraj" žiadne iné starosti.
Po týchto niekoľkoročných skúsenostiach môžem jednoznačne povedať, že hlavným spúšťačom (aspoň v mojom prípade) je stres - ktorý účtovník ho nepozná, najmä v čase daňových priznaní, keď sa spí len dve-tri hodiny denne? - a pocit odmietnutia. A veľmi často mi pomohlo už len to, že som našla spriaznenú dušu, ktorej som sa mohla so svojimi problémami zdôveriť.
Ak niekto z vás, ktorí sa už k tejto téme vyjadrili , vie o nejakej ďalšej ceste ako z toho von, budem rada, keď mi "posuniete" informáciu, či návod.
Každému spolutrpiacemu držím palce.

Som rada, že som objavila túto tému.
Vidím, čo som to vlastne pred cca 10 rokmi prekonala. Nikto mi to nepomenaval takto. Ale bolo to čosi príšerné - keď som v panike povedala manželovi, že musím vystúpiť z autobusu, lebo nemôžem dýchať; keď som si myslela že každú chvíľu odpadnem; keď som v kostole myslela, že sa zbláznim. Bolo mi do zúfania - prečo práve ja a tí ostatní ľudia sú "normálni"?
Poviem vám však, ako to prebiehalo u mňa. Mala som 26 rokov a dve deti - do dvoch rokov od svadby. Takže dve "bábätká". Nespala som celú noc asi štyri roky. Váha išla dole. Mne sa to zapáčilo a začala som ešte aj "diétovať". Vážila som 49 kíl, keď som sa dostala do nemocnice. Tam ma "napchali" infúzkami a postupným vysadzovaním liekov - už si ani nepamätám ich názvy - som sa z toho postupne dostala. K tomu som ešte po materskej nastúpila do práce a toto všetko spolu mi pomohlo.
Ale na to ráno, keď som vstala a chcela som prehltnúť kúsok rožka a ten som musela ísť vypľuť (pretože som ho už nedokázala prehltnúť) v živote nikdy nezabudnem.
Tam sa začal ten kolotoč - obvoďák (bol to známy mojich rodičov) ma poslal najskôr na vyšetrenie žalúdka - ale to bolo samozrejme v poriadku a potom k psychiatrovi. Jeho liečba spočívala v predpísaní liekov a v kontrolách. Na kontrole - myslím že to bolo každé 2 týždne - sa ma spýtal ako mi je. Po odpovedi, že rovnako mi predpísal ďalšiu dávku liekov a kázal mi prísť opäť na kontrolu. Toto nemalo absolútne žiadny význam a bolo mi horšie a horšie.
Tak som sa sama od seba vybrala ku psychologičke, ktorá so mnou robila autogénny tréning a ppostupom času - aj pomocou už spomínanej nemocnice a novej práce som sa z toho "akože" dostala.
Ale to všetko je relatívne. Lebo kto pozná ten hrozný pocit paniky tak vie, že sa to môže hocikedy vrátiť. Naposledy keď som bola u zubárky a ona mi vŕtala zub. Určite musela aj ona počuť to búšenie srdca. Oči mi lietali hore-dolu a nevedela som sa ukľudniť. Tak som sa začala modliť a prosiť Boha, aby mi pomohol. Pomohol.

Naozaj sa čudujem. Nemyslela som si, že táto choroba je taká rozšírená. Keď som si v zdravotnej karte prečítala panická porucha a pri tom bol otáznik tak som vôbec nevedela čo to je. Mne to začalo tak, že som sa v noci zobudila na to ako mi tŕpnu ruky a nohy. Myslela som si, že asi dostanem infarkt. Tieto stavy sa opakovali čoraz častejšie.Neurológ mi predpísal REMOOD, že vraj nejaký nový liek. Brala som ho vyše roka, teraz som bez liekov, ale už sa to znova začína prejavovať. Síce nemám tŕpnutia, ale nenormálne búšenie srdca až v krku skoro každý deň a pocit tlaku na hrudi. Každú noc ma to prebudí aj viac krát a potom už len predýchavam. Zatiaľ to pomáha. Len to nepridá na radosti zo života, že prečo práve ja.

Pre RERE:
Nezostávaj sama, záchvaty paniky prichádzajú najmä vtedy, keď je človek sám, skutočne to odpútanie pozornosti pomáha. Vyhľadaj buď klinického psychológa alebo kineziológa, nauč sa autogénny tréning - ja som pri ňom zaspávala. Na noc si prichystaj na nočný stolík knihu, ktorá Ťa zaručene uspí. Hľadaj na internete všetky možnosti - predovšetkým alternatívna medicína - Silvova metóda, relaxačné cvičenia apod.
Držim Ti palce.

Pre RERE:
Ešte jeden dovetok. V predchádzajúcich príspevkoch je link od kukucky, týkajúci sa SRT. Je tam veľa zaujímavých vecí, pozri si to. Dá Ti to nádej a tá je pri panickej poruche veľmi ale veľmi dôležitá.

Velmi mi je luto vsetkych, ktori maju tu popisovane problemy. Parkrat sa aj mne prihodilo, ze som sa v panike v noci zo sna prebudila spotena od strachu, ale u mna to chvalabohu bola kratkodoba a vynimocna situacia ...teraz sem pisem preto, lebo ma zaujala tvoja hore citovana veticka.

Pred par rokmi som aj ja bola v situacii, ked som sa nevedela vyhrabat z problemov a velmi casto som si kladla prave tu otazku: preco prave ja???
Az mi raz jedna velmi blizka a mnou milovana osoba na to povedala: "a preco nie prave ty?"

V prvom momente sa ma to velmi dotklo, ale premyslala som nad tym a naozaj som dosla k zaveru, ze niet jedineho dovodu, aby som to nebola prave ja. Preco by to napriklad (kvoli mojej sebeckosti?) mal byt niekto iny? Odvtedy som si tu otazku uz nepolozila, povazujem ju za zbytocnu a navyse sily-odoberajucu. Odvtedy to beriem tak, ze kazdy z nas ma svoj osud, svoj zivot, svoje trapenia s ktorymi sa musi popasovat. A myslim si, ze sily si treba setrit na skutocne riesenie problemov a nemrhat nimi na hladanie odpovede na osud (Boha, zivot, cely svet...) obvinujuce otazky, ktore aj tak nemaju racionalnu odpoved ...

Dufam velmi, ze toto moje zamyslenie zoberies v dobrom, lebo tak isto, v dobrom som ho aj myslela
Drz sa

Som v úžasi a ľutujem,že som mojej dcéry neverila keď mi popisovala stavy aké mala myslela som si že si vymýšla objavilo sa jej to na strednej škole
sama vyhladala psychiatra , jej stavy neboli na šťastie také vážne mala
silné búšenie srdca a strach zo smrti a samoty.Zúčasťňovala sa na terap. sedeniach a teraz po 3 rokoch zatial sa nesťažovala , teraz dúfam že nie preto lebo som jej neverila . rozhodne sa s ňou dnes porozprávam

Ja k tomu len toľko - kto to nezažil, neuverí. A ani nemôže. Pretože to jednoducho nedokáže pochopiť. Keby mi to bol niekto predtým akokoľvek vysvetľoval, určite ho tiež nedokážem pochopiť.

No tak to ma prekvapuješ , že si neverila .....však keby sa to prihodilo mojej dcére , tak by som si už zistovala kde -kade všetko o jej problémoch . Moja zlatá malá , ......dnes jej to určite všetko vysvetli a vynahraď jej tú Tvoju nedôveru .Dúfam že sa nehneváš na mňa, vôbec Ťa neodsudzujem ....ale je mi ľúto tej Tvojej dcéry , lebo asi nenašla pochopenie pre jej zdravotné problémy a musela s tým žiť sama

Alllena je laik, nie je lekár. Aj keď išlo o jej dcéru mohla posudzovat situáciu len z pohľadu matky. Ja mám však v rodine lekárku a tá mi neverila!!!! Podľa nej môj hlavný problém bol, že nemám čo robiť a preto si vymýšľam!!! Každý, kto tieto trable zakúsil vie, že sa to jednoducho nedá ovládať vôľou. Nezainteresovaný to môže posudzovať ako hypochondriu - mimochodom, aj to je oficiálna diagnóza! - ale lekár? Podľa nej som mala vyhodiť všetky lieky do záchodu a dať si "három deci" a nič by mi nebolo!!! To už komentovať nebudem.

Ahojte, neverila som až kým sa to nestalo mne. Kdo to nezažil, nemôže pochopiť ten pocit. Tú bezmocnosť. Strašne ma to obmedzuje, bojím sa ísť niekam sama, aby som neodpadla, nikdy sa mi nestalo, že som odpadla, ale mám taký pocit. Dočítala som sa na internete veľa o tejto chorobe, našla som tam bylinkový liek Persen, veľa ľudí ho ospevovalo, tak som si ho kúpila. Uvidím, či bude mať účinok. Zatiaľ sa majte.