Naposledy upravil robin1 : Dnes at 05:56 PM. Dôvod: čosi som zblbla... ..


sa nerob..určite ťa to už napadlo,aj mňa veru..nič sa nedá robiť, máme, čo sme chceli..a doživotne)))

baby a tu na porade by sa nejaká vhodná nevesta nenašla?

Teda najlepšie s vlastným bytom

(my sme ešte iba na začiatku zdš, ale pravidelne preverujem spolužiačky, ktorá by bola vhodná nevesta , dokonca s nimi chodím aj do školy pracovať, aby som mala prehľad )

Dnes som sa vytočila na najvyššiu možnú mieru kvôli "dieťaťu" Nie môjmu. Moja dcéra prišla domov s plačom, s monoklom na očku, opuchnutým uchom a okolím, na rebrách na chrbte začínajúce modriny. Doslova mi prišlo zle, keď som ju videla. Prišla v sprievode detí, ktoré mi vysvetlili, že to ju tak dobil päsťou a nohami päťročný chlapec zo susednej bytovky. Deti boli otrasené a ja tiež. A tak som ošetrila dcérku, uložila ju do postele a poďho na susedskú návštevu. Najprv som chcela hovoriť s ním, ale nedokázal vyliezť z kúpeľne. To som bola ešte kľudná. Až kým jeho mamička nezačala mrmlať niečo v tom zmysle, že sa tam bili všetci. To už bolo na mňa príliš. Jediné, čo robili všetci, bolo, že mi predviedli, ako ju pravým hákom päsťou poslal k zemi, tam pristúpil a ďalej bil a kopal. Tak to nie. Myslím, že aj v susednom meste počuli, čo som milej nekriticky milujúcej mamičke povedala.Zajtra idem na pohotovosť, nech lekár zhodnotí podliatiny, a s papierom v ruke si spravím so zasranom poriadky ja. Ak otec s materou to nedokážu, ja si to už zariadim. Podotýkam, že s ním boli problémy už minulý rok v škôlke, kde bil a šikanoval deti, dve z nich sa začali pomočovať od strachu. Proste nonsens. Mňa len trápi, čo bude robiť o pár rokov. Naháňať kamarátov s nožom alebo pištoľou?

tak nechcem sa chváliť ale moje svedomie 34-ročné sa už uložilo asi pred 10-timi rokmi...sám si varí sám si perie a žehlí...mamičku príde občas obšťastniť návštevou

Neboj, aj ja som synáčkov budila ráznym zvolaním: "Chalani vstávajte a choďte sa ženiť"

Mozno by ten nudisticky rezim zabral, treba vyskusat a mozno utecie

A prečo až zajtra? Ale aj tak obdivujem tvoj kľud, som mnou by už policajti spisovali zápisnicu.

Mojich by vyniesli nohami napred lebo by od rehotu umreli

Tiež by som s pohotovosťou nečakala do zajtra a asi by som to nahlásila aj na políciu (keďže to nie je prvý prípad).

Myslím, že modriny do zajtra vydržia. Nechcem Kačenku stresovať ešte aj doktormi. Dnes bolo dôležité len to, aby vedela,(a nielen ona, ale všetky deťúrence, ktoré tam boli), že mama a tatino sú tu vždy pre nich a nedajú im bez príčiny ubližovať. Že pri zaspávaní ma mohla držať za ruku, pritúliť sa, proste mať pocit bezpečia, pretože ja som tá veľká a ja ju nedám. Ja som tento pocit mala pri mojej mame tiež a viem, aká som bola spokojná, keď som mohla pri nej ležať, kým som išla spať, ten pocit bezpečia a istoty a lásky je nenahraditeľný. Tak preto budem tie nepríjemné veci riešiť až zajtra.
Mimochodom môj synátor, Palinko, mi dnes maximálne polichotil, keď vyhlásil, že som super, pretože dnes mu všetci kamaráti závideli, akú má mamu. Inokedy by som bola šťastná ako veľká blcha, ale bohužiaľ, dnes má takáto lichôtka trochu trpkú príchuť.

Modriny určite vydržia a budú ešte "krajšie" zajtra. Tieto fyzické rany sa vyliečia, horšie to možno bude po psychickej stránke - či sa nebude dcérka teraz báť chodiť von...

Deti sú na jednej strane veľmi citlivé, no na druhej strane dokážu byť aj neuveriteľne odolné a silné. Myslím, že to nebude také zlé. Našťastie tento chlapec je v našom okolí jeden z veľmi malého počtu (ak nie jediný) takýchto chorobne agresívnych detí. Dnes zažila podporu od všetkých kamarátov a aj jej brat, hoci inokedy by boli schopní sa aj zožrať pri súrodeneckých hádkach, bol pripravený bojovať za ňu a chrániť ju. Len ťažko som mu vysvetľovala, že v takomto krajnom prípade už musia zasiahnuť dospelí. Takže si myslím, že to na jej detskej dušičke nezanechá nejaké trvalé jazvy. Respektíve, pevne verím, že to tak bude. Lebo ak by sa stal opak, neviem, ako by som toto riešila. Vláčiť sa po psychiatroch len preto, že niektorí rodičia doma vychovajú sebeckých zasranov a ostatní potom trpia? Čo s takými rodičmi? Pochybujem, že ich niečo zmení, alebo osvieti. Ale aspoň im maximálne znepríjemním život. Nech sa naučia, že zodpovední za svoje deti sú oni. A že zodpovednosť nekončí pôrodom, že výchova a starostlivosť nekončí pri podaní jedla a opraní prádla. Výchova je podľa mňa o niečom inom.

..kvietky posielam môjmu miláčikovi z "Hriešneho tanca...hnusná choroba si vzala do svojho odporného náručia môjho obľúbeného herca,Patrika Swayze...

Ja len zo zvedavosti, problemy s ulozením deti mimo pohodlia mamiciek (myslím tych co na to maju svoj vek) je viac u chlapcov (muzov) asi vsak? Ja mam totiz dvoch 3r. a 14r., tak chcem vediet co ma caka. Ci po urcitom veku nezacnem robit doma kasarne, aby sa im lahsie uslo (ha-ha).

Po určitom veku je neskoro U nás bola sparťanská výchova a veru sa im nechcelo odísť a až potom v dospelosti chceli robiť všetko po svojom a ked mali svoje bytíky, tak odišli. Ale mám ich tu pod krídlami a hrnce síce používam menšie, ale...
Pre informáciu stále dokupovávam všelijaké dózičky a furt ich mám málo.

takže riešením je nasporiť im na vlastný byt ???

A začať pomaly odkladať vhodné kelímky s vrchnákom

Aj to je riešenie. Kúpiš im byt, nájdeš frajerku, presťahuješ, povaruješ, navaríš, zanesieš........

Zanesieš niéééééé, ja ich navštevujem veľmi málo, aby baby nehovorili, že ich sledujem ako majú upratané ja iba keď ma pozvú. A hľadať frajerku ešte to, ked ju pošle preč, nebude sa mať na koho vyhovoriť!!!

Napíšem vám na odreagovanie: Môj muž na starosť by chodil po návštevách, dala som sa nahovoriť, najmladší syn sa tešil, že ide domov a potom volal, že jeho polovičku bolí hlava a malá spí, druhému sme volali, malá bola taká chorá, že ju nosil na rukách a by sme neochoreli, návšteva sa nekonala, tak sme išli domov a okolo najstaršieho a tam sa dvojíčky učia som povedala mužovi a je už veľa hodín, ked sme prechádzali pod oknami mojej sestry som jej zavolala a ona jasné konečne sa zastavte, šak ste tu dávno neboli. Keď som jej rozprávala predchádzajúce minúty až jej tiekli slzy a dodala som Žanet nikde nás dnes nechceli. sestra býva o 7 vchodov ďalej a chodí ku mne varovať vnúčatá, alebo k synom.
Takže tak moje zlaté, žiadne návštevy u ratolestí.U nás sú dvere otvorené, všetci majú kľuče a prídu kedy chcú. Musím ale dodať, že zavolajú či som doma a čo som varila, ale to sa nepýtajú vždy. Vnúčik mi povedal: Babička Ty nám stále núkaš vždy jesť a nám stačia nejaké sladkosti.

Moj brat teraz ma 33r. nieco po 20 r. vyhlasil, ze on bude s rodicmi minimalne do 35 r., ked ho priviedli na svet nech sa staraju. Teraz je uz osmi rok v Spanielsku, domov chodi raz do roka...Ja uz zacinam pri starsom rozmyslat, ze ho tak za dva roky posleme niekde do sveta...A co sa tyka navstev, priznam sa ze my tiez chodime skor k rodicom ako oni k nam. Sme dost rozlietaní, robota, kruzky a rozne ine zaujmy, tak je to tak pohodlnejsie a sem-tam sa presuvaju aj rozne tegliky s vrchnakmi, ale vacsinou skor kolaciky, zakusky. Ale niekedy veru taka dobra svieckova od maminky...Je to asi tak, ked to nemusim robit sama, chuti to viac. Teraz moja mamina nieco robila podla mojho receptu a povedala, ze odo mna jej to chutilo viac, tak to plati obojstranne, budem jej musiet nieco nosit castejsie :-)

Od rána mi drnčia na ambulancii telefony,nestíham dvihať.Problém je ale že do radu je to multilevel,dva x finančné poradenstvo,1x investovanie do cenných papierov , a teraz nakladateľstvo Raabe,na ktoré som už skríkla.Radšej to napíšem sem,lebo najbližšie zvriesknem do telefonu na nejakého pacienta.