qwer TREBA POCKAT A DUFAT
Áno, aj to je spôsob, ako uvažovať o tom, čoho sme svedkami v posledných pár mesiacoch. Ja som však typ človeka, ktorý takýto defétistický postoj nedokáže pochopiť. Jednoducho musíme bojovať. Zomknúť sa ako národ a nedať sa poraziť alebo znechutiť. Viem, že to nie je jednoduché. Že človek bez práce je veľmi deprimovaný. Že strach z budúcnosti nám dokáže otráviť psychiku. Napriek tomu sa nazdávam, že v živote je vždy dosť krásnych vecí, ktoré by nám mali dodať chuť žiť a bojovať a prekonať všetko zlé, všetky prekážky, ktoré sa nám postavia do cesty. Možno je to ten varovný prst, ktorý nás upozorňuje, že netreba mať radosť len z nákupov alebo z toho slovka MAŤ, ale aj z toho, že človek dokáže aj dávať. A nielen hmotné veci, ale hoci aj obyčajný úsmev, ktorý pridáme k svojmu "Dobrý deň".
Trocha som odbočila z ekonomiky do duševnej sféry, ale nedá mi trochu sa venovať aj takýmto problémom, pretože denno-denne stretávam ľudí, ktorí už začínajú podliehať strachu z budúcnosti.
Už som tu spomínala, že našou hlavnou silou, nás, obyčajných ľudí, je schopnosť vytvárať dopyt. To je základ ekonomiky. Ak sa dokážeme zbaviť nedôvery v ekonomickú realitu a dokážeme vytvárať dopyt, dokážeme pomôcť aj ekonomike. To je naša jediná možnosť. A naša hlavná sila. Nebojme sa chodiť do obchodov, nebojme sa prerábať alebo vylepšovať naše domovy. Dajme prácu našim ľuďom a skúsme tú našu "haprujúcu" ekonomiku trocha nakopnúť. Ja som sa napríklad rozhodla dať si urobiť skrine na mieru na celú stenu chodby. Už to plánujem pár mesiacov, nie je to pre mňa malá investícia, aj manžel trochu hundre, pretože každý sa bojí a ja idem vyhadzovať peniaze na skrine. No uvažujme trochu v iných rozmeroch. Ja dám slušnú zakázku slovenskému živnostníkovi. Ak by tak urobilo desať percent národa, už by sme to pocítili.