Kvaka No, asi by sme si mali ponechať len pár vecí na pripomenutie udalostí, ostatné je v hlave. V živote je toľko udalostí, ktoré človek zažije, a aj pamätá, ale nedá sa všetko uchovať. Minulosťou sme žili, to už bolo a nezmeníme na tom nič. Ak budem triediť veci a zapisovať do počítača, aby si deti niečo aj pamätali, zabudla by som na prítomnosť. Teraz asi treba žiť pre túto chvíľu, pre tento deň, je ťažké sa rozhodnúť, čo vyhodím dnes, čo o rok, o dva. Viem len, že netreba po sebe nechávať veľa vecí, skôr tých skutkov.
Ale sa mi hovorí, ale skutek utek. Nie celkom lebo som zase z odloženého niečo vyhodila. Ešte tri razy zoberiem nejaké papiere či brožúry do ruky a bude polica prázdna.
Mala som uja - profesora dejepisu. Už nie je medzi nami, ale okrem spomienok naňho zostali po ňom aj jeho osobné "spisy" - zážitky z ciest po svete /jeho manželka robila sprievodkyňu v Čedoku/ a napr. z cesty do Japonska za synom, ktorý sa tam oženil, ako aj zážitky z jeho detstva, prežitého na dedine - všetko písané na poctivom písacom stroji
a s niekoľkými vrstvami kopíráku a preklepového papiera s jediným cieľom - aby to raz zostalo ako spomienka pre deti a vnúčatá... Pre nás to boli vtedy veci nevídané, neslýchané, lebo sme tu žili zavretí za železnou oponou a ako asi 10-15 ročná som si nevedela ani predstaviť, ako to v takom Japonsku môže vyzerať, napr.:
- že ten istý robotník, ktorý cez deň pracoval v Tokiu na stavbe, večer v uniforme a bielych rukavičkách robil taxikára,
- že v Šinkanzene sa sedadlá automaticky preklápajú podľa potreby v smere jazdy,
- že večer rozostavaná diaľnica bola ráno pri pohľade z okna dokončená
,
- že cestou tam počas zastávky v Moskve sa dal oholiť za 5 kopejok /čo bolo lacnejšie ako u nás
/,
- že ako deti kradli jablká vo farskej záhrade, a keď chcel preskočiť plot s jablkom v ústach, tak mu vyskočila sánka a jablko nešlo ani dnu, ani von - tak mu ho chlapci museli po kúskoch rozkrájať
- lebo domov sa báli ísť po pomoc,
- že sa cestou do Ríma vo vlaku zoznámil s atraktívnou dámou, ktorej sa prihovoril:
"Haben Sie einen Feuer?" Na čo mu ona so šarmom sebe vlastným odvetila: "Ja, naturlich!" - a z onej dámy sa napokon vykľuľa Anča zo susednej dediny
, ktorá išla práve do sveta a napokon spolu tým svetom brázdili celý život - doslova i do písmena...
Sorry, že som sa tak rozpísala, ale tieto spomienky vo mne vyvolala Kvaka svojím príspevkom. Áno, je dôležité prežiť prítomnosť - nebudeš predsa sedieť za počítačom a odháňať od seba vnúčatá - teraz ma nechajte, stará mama spomína...
Ale tieto zápisky majú svoje neopakovateľné čaro, lebo vtedy nikto nemohol tušiť, že raz niečo z toho uvidíme na vlastné oči, že sa bude dať cestovať, že písacie stroje nahradia iné druhy techniky, atď. Ale určite by som sa potešila, keby som raz tieto zápisky, predierované a "zviazané" v obyčajnom zelenom papierovom rýchloviazači, mohla zdediť...