erzet V utorok poobede som cestoval do Trenčína. Odfotiť so „čurila“, novú so sochu Trenčína, pred Galériou Qex, skôr než sa nad ňou niekto začne pohoršovať a odstráni ju. Vystúpim v Trenčíne z autobusu a zrazu zistím, že nemám služobný mobil, myslím si, že mi mohol vypadnúť z vrecka, v autobuse, alebo som ho zabudol v plášti v robote po nabíjaní.
Idem po Trenčíne. nafotím „čurila“, aj galériu umenia som navštívil. Fotoaparát mám v jednej ruke s kufríkom. Volám bratovi, ako sa volá to korenie čo jedli na moje narodeniny. Kardamon. V Biopredajni si ho kúpim. Idem do koliby. Dám si večeru. V autobuse ma začalo mátať že som dávno nevidel „foták“. Pozriem do kufríka nikde. „Prúser“. Prídem domov, okamžite naštartujem „noťas“ aby som zistil telefónne číslo do Koliby kde som večeral. Volám. Žiadny „foťák“ na stole, pod stolom či na stoličke nie je a vraj tam, po ne, ešte nik nesedel. Z Biopredajne som si samozrejme účet za takú blbosť nezobral a ani som nevedel ako by som ju na „nete“ hľadal. Tak musím vydržať do rána. Ráno v práci, prvé čo som hľadal mobil. Našiel som ho, bol v plášti. Auto a ide sa do Trenčína. Ponáhľam do predajne. Nič sa nenašlo, vraví predavačka, asi vedúca, a zrazu sa obzrie a fotoaparát za ňou na pulte. Asi ho tam dievčence dali po tom čo som odišla. Fotoaparát sa dostal do rúk majiteľa. Tak dajte dievčencom čokoládu. Samozrejme som im kúpil. Ako sa to stalo? Na pult som položil fotoaparát, pod pult som si oprel kufrík. Kúpim, zaplatím, zoberiem kufrík a fotoaparát som si nevšimol medzi tovarom na pulte.
Idem z predajne a vtom si spomeniem: „nezaplatil som parkovné“. Pri aute kontrolujem všetky kolesá, sú bez papuče. Ako vraví, aj, pán Sulík „OK“.
Idem po Dubnici, merajú rýchlosť, idem predpisovo, 50, svetlá, pásy. Nič. Tak som ich ešte raz obišiel. Zasa nič, tak asi bude všetko v poriadku.