Ja mám obrus po mojej starkej /strojom vyšívané/, môže mať okolo 70 rokov, dostala to ako dar keď sa vydávala. Každý rok na Vianoce operem, pekne vyžehlím a dám na sviatočný stôl.Jednoducho krása a nie stará rároha.

Aj moje deti si myslia, že máme byt plný starých rároh a všetko treba vyhádzať. A keď dám na stolík háčkovaný obrus od mojej mamy, tak som staromódna. A ja tiež nie som až taká stará, mám 45.Ale k určitým veciam má viažu spomienky na niekoho, koho som mala rada a už tu nie je. Tak si napríklad opatrujem modlitebnú knižku od mojej babky, u ktorej som vyrastala a nedovolím nikomu na ňu ani len siahnuť.

Sú ľudia ktorí behajú po starožitnostiach alebo burzách a kupujú takéto "rárohy" za veľké peniaze. Ja mám napríklad odložený list od môjho starečka, ktorý mi napísal ako 96-ročný. Síce viem z neho prečítať asi len tretinu ale som ho nezahodila.

Mám chvíľu času túlať sa po porade. Ten Tvoj výkrik ma potešil a pobavil. Je to úžasné byť babkou. Ja som ňou už dva roky a čo ma dnes potešilo, by som mohla písať veľmi často, lebo byť babkou je naozaj úžasné. Držím Ti palce, aby si skoro počula z ústočiek vnúčatka oslovenie - napr. babinda.

Keď zomreli moji svokrovci, tak som urobila "tablo" z fotiek a zavesila na stenu. Takto ich vidíme každý deň.

Svadobná fotka mojich rodičov z roku 1943 v rámiku na malom stojančeku má v mojom byte čestné miesto. Pôsobí na mňa veľmi upokujúco.

Aj ja mam zaramovane a na stene zavesene svadobne fotky mojich rodicov aj starych rodicov. Zvlast tie z rokov 1918-1919 posobia velmi dobre a radi sa na ne divame.

U mňa je na vianočnom stole zásadne obrus, ktorý vlastnoručne tkala moja prababička - ešte som ju zažila, zomrela, keď som mala asi 8 rokov. A pamätám si aj tie krosná, ktoré stávali v letnej kuchyni. Tých obrusov mám len pár, ale patria k tým najcennejším spomienkam. Možno sme sentimentálne, ale čím je človek starší, tým viac si uvedomuje spätosť s vlastnou minulosťou a svojimi predkami.

Evka, myslel som si, že členky CCCC sú všetky ....násť ročné.

Jasné, Zoli, my máme stále "večných a sladkých 17-násť" Len si nejak moc pamätáme Tá pamäť sa nám nejak rýchlejšie vyvíja ako ostatné časti tela a duše

No, veru, Eulalia, ked sme boli mlade, povazovali sme taketo relikvie sa haraburdy, az casom clovek nadobudne rozum a cit pre veci, ktore maju trvalejsiu hodnotu. Aj ja opatrujem veci, niektore aj vyse 100 rocne, jednu mam dokonca z roku 1780-je to Biblia, ktora je od tej doby v rodine.

No, s tou pamäťou mám občas problém.
Málo si pamätám = mládnem!?

Nie, ešte len dospievaš

Toto mi pripomenulo jeden rozhovor. Sestra na svoje 40. narodeniny hovorí: To je ešte dobre keď máme tých .....sať, horšie bude keď už budeme hovoriť, že máme .....siať. A ja jej na to: A najhoršie, keď budeme mať tých .....násť? Vypleštila na mňa oči a ja: No, stojedenásť, stodvanásť .....

Verte mi alebo neverte, mne sa ten dráčik s tými očiskami vo vašich profiloch objavil až dnes. Mohla som si oči vyočiť ale skutočne tam včera nebol.

...spomínať môže len ten, kto má na čo a na koho spomínať ... nie je to sentimentálne, je to život, ktorý sme prežili ... a niekedy sa všetko skončilo tak náhle a až po čase si uvedomujeme, že nestíhli sme im všetko povedať, odišli uprostred debaty a my sme ešte toho toľko sa chceli dozvedieť ... preto sú dobré tie maličkosti, s ktorými si predlžujeme ich prítomnosť,... fotografie, aj keď sú čiernobiele, ... obrusy nie najmodernejšie,...almary, síce sú len v komore ... ale je to naša minulosť a to by nemal nikto zo srdca vymazať.

A to všetko má aj miesto v našom živote. Tvorí aj našu osobnosť.

Ešte jeden taký spomienkový. Môj syn má 33 rokov, svojho otca si ale nepamätá ani nemôže pamätať. Pred časom sme prerábali byt a pri upratovaní rároh som mu povedala"Roman túto vešiakovú stenu robil tvoj tatko" a on na mňa "Mami hádam by si ju nechcela vyhodiť? To si necháme na pamiatku"

Stôl a stoličky po starkej, odhadom rok výroby 1923. Obrus som na ňom akurát nemala, lebo sme ukončili nejakú rodinnú oslavu (v pohode sa za roztiahnutý zmestí 12 ľudí)

Najlepšie Zitka bude, keď im prinesieš potvrdené výkazy a oni sa ani neospravedlnia, iba Ti povedia: viete to nahrávali brigádnici a teraz to dávame do poriadku. A ešte budú chcieť od Teba , aby si im nechala tú svoju potvrdenú kópiu a oni Ti ju prefotia. Inokedy s prefocovaním nie sú až takí ústretoví.