Milí poraďáci. Ja si vážim každý príspevok, ktorý je adekvátny takejto háklivej téme. Poviem vám, kedy som sa za abstinenciu prestala hanbiť ja. Bola som na pravidelnej kontrole u svojej lekárky a ona mi opísala príhodu. Priletela do USA do New York-u na lekársky kongres a pred letiskom si zobrala taxík. Taxikár bol veľmi zhovorčivý chlapík a hneď sa vyzvedal, odkiaľ priletela a čo robí. Keď mu povedala, že je psychiatrička, hneď jej povedal, že je abstinujúci alkoholik, koľko abstinuje a ako je na to pyšný, ako je naňho pyšné jeho okolie. Vtedy mi povedala, že by sa rada dožila doby, kedy aj u nás budú ľudia natoľko chápaví a tolerantní, aby pochopili, že lepší je abstinujúci alkoholik ako ožran. Aby sa ľudia ako ja nehanbili zato, čo sa im v živote pritrafilo, ale aby s hrdo vztýčenou hlavou povedali: ja som to dokázal, porazil som drogu. Vtedy som si uvedomila, že ja sa predsa nemusím hanbiť. Život predsa prináša aj horšie veci ako ja abstinencia. Preto apelujem na všetkých, ktorí majú problém či už so sebou, alebo s niekym blízkym. Nebojte sa a nehanbite sa o tom hovoriť. Aby Slovensko fakt nebolo najväčšou krčmou na svete. Je veľmi ťažké urobiť prvý krok: Povedať si mám problém s pitím. Je veľmi ťažk=é obstáť prve obdobie abstinencie. Organizmus je vyčerpaný a veľmi oslabený od alkoholu. Ale vždy si treba povedať: Keď to dokázali iní, dokážem to aj ja, veď ma predsa ten mizerný chlast neporazí. A treba vedieť, že vždy sú tu ľudia ako som ja alebo Conan, ktorí sú ochotní pomôcť a podržať človeka v ťažkej chvíli. Ja by som to sama tiež nedokázala, naučiť sa znova žiť.