Nezávidím Ti, prešla som tým, viem, čo to je. Vo viacerých príspevkoch sa tu objavuje snaha vysadzovať lieky z vlastného rozhodnutia. Nie som celkom presvedčená o tom, že je to správne. Vždy by som sa najprv poradila s lekárom a vysadzovať by som ich začala až vtedy, keď sa skutočne dobre cítim. Pre mňa bolo takým znakom, že možno by sa dalo začať znižovať dávky práve to, že som zabudla vziať tabletku a vôbec som si to neuvedomila, nechýbala mi. Ale skutočne by som sa najprv poradila s lekárom. Panická porucha - a vôbec akékoľvek podobné ochorenie - nie je chrípka, že si využívam tubičku antibiotík a som za vodou. Je to dlhodobá záležitosť, treba veľa trpezlivosti a dôsledného brania liekov. O ďalších možnostiach pomoci som tu už napísala toľko, že nemá zmysel to opakovať. Ale jedno zopakujem predsa a dôrazne:Je to beh na dlhé trate, preto sa netreba vzdávať predčasne.

P.S. A poznám aj ten posmešný prístup blízkeho okolia. Veľmi to bolí, preto by som sa vykašľala na to, čo mi hovoria a robila by som to tak, ako ja potrebujem. Keď som videla, že ma nechápu ani skutočne tí najbližší, jednoducho som o tom doma prestala rozprávať a radšej som sa išla vyžalovať lekárovi.

To mate pravdu, chodim aj psychologicke, tam riesime vsetky problemy, ktore sa so mnou tahaju od detstva. Bratovi napriklad pomohla, nemusel brat lieky, u mna vyslovene povedala, ze musim sa dat na lieky a potom zacneme s riadnou terapiou. Stavy uzkosti, placu, hnevu, vybusnosti - ked som nahnevana vsak zostavaju stale. Akurat ataky prestali. Ale ja prave o tom chcem rozpravat, v rodine uz 3-ja ludia o tom mlcia a nechcem aby sa to bralo stale ako nejake tabu. Ved 3perc. populacie ma panicke ataky. A nie je nic lepsie, ako clovek, ktory ma pozna, vie co mi je, ake lieky beriem, pride sa poradit

Každý z nás sa potrebuje vyrozprávať. Ja som doma túto možnosť veľmi nemala, tak som ako bútľavú vŕbu využívala kamarátky. A samozrejme aj túto tému.

Bohuzial velmi vela ludi trpi touto chorobou. Mozno ani nevedia ze sa to volá panická choroba.Myslim si ze to pomenovanie dostalo z madarciny (pánik betegség)

Aj ja dlhé roky trpím touto chorobou, a beriem lieky, predsa trpím všetkými príznakmi ktoré tu boli opísané. Samozrejme že pred nasadením liekov to všetko bolo oveľa oveľa horšie ako dnes. Som rada, že som dnes objavila túto stránku s Vašimi príspevkami, a zistila som že nie som sama, ktorá trpí týmto ochorením, čo ma trochu ukľudnilo. Chcela by som vedieť či je to vyliečiteľná choroba, nakoľko lekárka mi povedala len toľko, že tie tabletky budem musieť brať veľmi dlho.

Ahojte panikári, vitaj Anita,
bez liekov som nevydržala ani dva týždne, navštívila som kineziologičku v Martine,ktorá je naozaj super, išla som od nej taká uvoľnená a unavená ako už dlho nie. Po pol roku som dostala menzes, žeby tým odblokovaním? Neviem. Neviem ani, či tomu verím, ale rozhodla som sa vyskúšať všetko. Pred rokmi, keď mi psych. predpísala lieky, ktoré nezabrali (myslela som že zošaliem), mi pomohli aj homeopatiká (ak som si to nevsugerovala). Anita, mne moja lekárka povedala, že lieky budem užívať minimálne rok, už ani neviem, či hryziem 4 či 5 rokov. Keď mi na začiatku pomohli, bola by som schopná prisahať, že ich budem užívať aj celý život, ak nebudem prežívať tie hrozné stavy úzkosti, no situácia sa zmenila, keď prešli stavy úzkosti a dostala som sa do "normálu", uvedomujem si, to nie som ja ( mám pocit, že ma niečo ovláda - seroxat). Nuž, čo už tak zvoľme menšie zlo ( ja teda tie lieky)... Držte sa všetci a hlavu hore, raz musí svitnúť na lepšie časy!

Ahojte,
AIMA, ja uz drzim mesiac a pol bez liekov, ale v posledny tyzden to
nie je bohvieco, nejak ma dusi pri dychani, akoby mi niekto stlacal hrudnik,
alebo mam motolice a divnu hlavu, inak mam stale zvysenu teplotu do 37,3.
Predtym som mavala taku teplotu len pred menzesom. Pojdem za gynekologom a adam si kompletne vysetrenie hormonalne,
lebo uz ozaj neviem, z coho mam tieto stavy, strasny strach, uzkost,
pred troma dnami som mala vyjazd z prace autom, od rana mi nebolo dobre,
ked som vystupila v aute a cakala pred nim, spravilo sa mi tak zle...
Tep 120/min. no horor, myslela som ze je po mne.
Ja som bola pred dvoma tyzdnami na Vollovej diagnostike.
Ten pristroj maju vraj len dvaja ludia na slovensku.
Naslo mi to tam kopec vselicoho nedobreho, dali mi asi 6 druhov
vseliakych kvapiek a cajov - cinska medicina, ale zatial nemam pocit,
zeby mi to pomohlo. Akurat som tam nechala 3500 korun.....
Ked som brala Citalon, tiez som to nebola ja, mala som uplne ine prezivanie a pocity ako normal, nejaka som bola taka, ze nic ma nepotesilo a nic nesokovalo, ziadne prezivanie emocionalne, o sexe ani nehovorim,
iba ked som brala potom polku tablety, zacala som sa lepsie citit a vnimat a tesit sa, takze tolko o antidepresivach....

Ahojte,

tak som teda absolvovala jedno sedenie u psychiatra. Nevedel mi toho poradiť veľa na prvý krát - pripisoval tieto problémy a zhoršenie stavu k rozvodu. Beriem Cipralex 10 - 1 tabletku denne. Dal mi ďalšie balenie. Vravel že niekomu stačí jedno balenie a má celý život pokoj a niekomu nie. Pociťovala som tieto stavy dlhé roky a naozaj v období stresu je to horšie. Nepredpísal mi žiadne nové lieky a určil ďalšie sedenie. Chcem ísť aj k manželom Korčekovím do Trnavy - dúfam že to pomôže,ale aspoň zlepší stav.
EULALIA - myslíš si že aj my budeme mať problém pri vysadzovaní antidepresív? Nie sú tieto menej návykové?
Po mesiaci aj niečo sa cítim lepšie, dokonca som zvládla jeden koncert kde bola obrovská panika a tešila som sa že som odtiaľ nezutekala. Čaká ma ešte dovolenka v zahraničí - potom sa ozvem AVRIL.
Dáva mi silu do ďalšieho boja aj jeden muž ktorého som spoznala a dúfam že sa to rozvinie aspoň do dobrého kamarátstva. Nepovedala som mu celú pravdu - že tým trpím celé roky, len teraz v období rozvodu a spoločného bývania s bývalým. Záleží mi na ňom - rozumieme si. Bojím sa toho - čo to bude (ak by k tomu došlo) pri milovaní - keď ste tu toľko popísali že v sexe je to už potom problém. Ako to riešiť? - pomôže aj tu kineziológia
Prajem všetkým pekný víkend

Neviem, či sú antidepresíva návykové. Niektoré lieky na ukľudnenie - napr. Lexaurin, Frontin a pod. sú navykové a po ich rýchlom vysadení môže byť absťák. (Zažila som, fuj ) Ale myslím si, že pri AD ide predovšetkým o to, aby sa pri pomalom vysadzovaní zistilo, ako bude reagovať psychika. Nie som lekár, tak to prosím Vás, berte s rezervou! To je len môj názor.
Stále som však presvedčená, že ak sa neodstráni príčina, lieky sú len pomocou na odstránenie najkritickejších príznakov.

P.S. Jantana, počítaj s tým, že bude treba viacej sedení u kineziológa. Jedno nestačí. Problémy sa ukladali a psychika sa narušovala poriadne dlho, preto aj liečenie trvá dlhšie.

Tak,hovoris mi z duse,presne to poznam:sice som z AD v relativnej pohode,ten zivot je taky nejaky umely,proste nie je to ono. No teraz este nie som ani v tej relativnej pohode ani po 2 mesiacoch na Asentre,ktora mi predtym pomohla.

Ahojte poradaci,
vratila som sa z dovolekny,frajerka,myslela som si,ze sa mi tam bude lahsie vysadzovat seroxat.zlyhal aj druhy pokus,tentokrat mi bolo hrozne na vracanie a vrcholom boli tocaky...,ako na lodi,vobec som sa nemohla sustredit a ani uvolnit.hned som si dala celu tbl a na druhy den to vsetko preslo.momentalne beriem polku kazdy den...hm ziadna vyhra,tie dva neuspesne pokusy vo mne vyvolavaju blok,co bude pri dalsom pokuse.idem sa poradit s lekarkou bud.tyzden.ja mam pocit,ze som na liekoch zavisla....a este chcem navstivit druhykrat kineziologicku,ktora mala v lete volno,zacina v septembri.drzim vsetkym palce-

Ahojte vsetci!
Musim sa k Vam pridat, lebo som s Vami na jednej lodi.Uz 10rokov beriem antidepresiva -dg:adaptacna porucha.Dost tomu nerozumiem,ale v poslednom case mavam skor priznaky panickej poruchy.beriem Serlift a predtym som brala Zoloft.Mam vsak pocit, ze tieto lieky mi ani zdaleka tak nezaberaju ako predtym.A s tym vysadzanim liekov to nie je sranda.Vyskusala som to niekolkokrat.Nerobte to, ak ste vystaveni nejakemu "tlaku" v robote alebo doma.Recidiva nastane skor ako sa nazdate a to nie je zabava.Zazila som to.Bolo to ako pred smrtou.

Ahojte.Konecne som si nasla cas a prihlasila sa do tejto temy.Precitala som ju uz skoro celu.aj ja trpim panickou poruchou.Liecim sa uz skoro 2rok.Beriem citalec a v pripade nutnosti 1/2 neurolu/ked citim ze to na mna ide/.Nie je to uz tak casto vdaka liekom.Akurat ma velmi nemilo prekvapilo ake je to tazke s vysadzanim tychto liekov.Ja ich zatial beriem bez prestavky je to pre mna lepsie ako zazit atak v plnej sile.

Nedá mi, nevrátiť sa k tomu, čo tu viacerí spomínate: počas užívania liekov strácate citlivosť - myslím samozrejme citovú, nedokážete naplno prežívať niektoré situácie (napr. sex), máte pocit umelého života. Dovolím si k tomu povedať svoj názor, vyplývajúci z mojej vlastnej skúsenosti. S touto chorobou sa trápim už pekných pár rokov a brala som už všelijaké lieky. Je to skrátka ako na hojdačke, raz je lepšie, potom zase nastane kríza. O kineziológii som tu už tiež hovorila, ja tieto odblokovávania podstupujem už asi 3-4 roky. A práve vďaka tomu, že sa už nejaké veci odbúrali, som zistila sama na sebe, ako je to s tou necitlivosťou, alebo neschopnosťou prežívať pocity, dobré či zlé. Spočiatku som mala presne také isté problémy aj ja. Napr. v nejakej spoločnosti sa všetci váľali od smiechu, ja som sa nedokázala zasmiať, bol to len taký úsmev nasilu, aby si ostatní nemysleli, že som padnutá na hlavu. Opačný príklad - v mojom okolí sa stala nejaká tragédia, ktorá zasiahla mnohých okolo mňa. Aj ľudia priamo nezainteresovaní nedokázali potlačiť slzy. Ja som si rozumovo uvedomovala, že sa stalo niečo strašné, ale slzy boli zamknuté na desať západov. Berte to vyslovene len ako príklady dvoch hraničných situácií, ale v podstate to dokresľuje stav, do ktorého nás doviedla naša choroba. Po viacerých odblokovaniach, niektoré z nich boli vyslovene cielené práve na túto neschopnosť preciťovania, sa to zmenilo. Zrazu som sa pristihla, že sa veselo smejem na nejakom dobrom vtipe. Ani som si nedokázala spomenúť, kedy som sa naposledy zasmiala. Počula som o nejakej smutnej udalosti, slzy mi sami vbehli do očí. A pritom som lieky brala naďalej. Vtedy som si uvedomila, ako to u mňa vlastne funguje. To znecitlivenie nespôsobili lieky, ale moje podvedomie. Tým, že mi nedovolilo prežívať naplno radosť, žiaľ, stres, úspech a pod. sa ma snažilo ochrániť pred ďalším záchvatom paniky. Mala som proste v podvedomí zakódované, že akékoľvek vybočenie "zo zlatej strednej cesty", môže vyvolať záchvat. Je mi jasné, že mnohé lieky na naše problémy majú tlmivé účinky, ale z týchto mojich skúseností si myslím, že hlavná príčina tej necitlivosti, pocitu umelého života je práve v našom podvedomí. Netvrdím, že to takto musí fungovať u každého a neovládam ani pôsobenie jednotlivých liekov. Ale skúste nad tým porozmýšľať a skúste sa sledovať, či to nie je náhodou vaše podvedomé rozhodnutie, nedovoliť si prežívať hraničné pocity, aby ste predišli nepríjemným záchvatom. Neexistuje zrejme žiadny univerzálny recept na to, ako z tohto začarovaného kruhu. Každý z nás je individualita osobnostná aj čo sa týka chemického zloženia fyzického tela. Musíme preto každý sám za seba hľadať cestu ako z toho začarovaného kruhu uniknúť.
Všetkým hľadajúcim držím palce.

Veľmi vám všetkým držím palce, aj keď netuším o čom to je! Je mi vás úprimne ľúto, že musíte prežívať také ťažké stavy ale ja to beriem tak, že život je aj o tomto. Jeden má panickú poruchu, iný rakovinu, ďaľšiemu zomrie niekto blízky... Prepáčte, že som sa primiešala ako nezainteresovaná, už to nebudem robiť, len som vám chcela prejaviť úprimnú účasť. Držte sa, všetci!

Cloe, ak s nami cítiš, už nie si nezainteresovaná a do takýchto tém sa kľudne môže zamiešať každý. Vieš ako dobre padne milé slovo a povzbudenie?

Mili spolu-trpitelia,

mam otazku: trpim panickou poruchou,
ale u mna je to spojene so silnou klaustrofobiou:
vsade, kde je uzavrety priestor a mne sa zda, ze
nemozem volne vybehnut na cerstvy vzduch.
Tj nielen vytahy, podzemne priestory, tunely, ale trebars
aj sedenie na koncerte za zavretymi dverami...
POsledne ma v noci vzal dobry priatel jeepom na "off-roadove" zazitky do lesa, a v jednom momente sa priznal, ze nema mobil a mame malo bezinu... a mne prislo zle, odrazu bol les ako "pasca". ALe predychala som to, na zadnom sedadle totiz boli moje deti a chvalabohu to netrvalo cele dlho...

Aku mate skusenost s klaustrofobiou?
Da sa liekmi odstranit? Alebo len psychoterapiou?
(TOtiz ja mam z poslednych rokov 5 zazitkov, kde
som ostala nejakym sposobom niekde "uvaznena"
nedoborovolne"... okrem vytahu aj WC vo vlaku, kde chybala klucka, alebo uzamknutie auta na alarm zvonka, pricom hodinu cakajuc manzela som sa nemohla pohnut ani otvorit okno, nic, lebo alarm sa spustal, ai).

Je klaustrofobia typicka sucast panickej poruchy, alebo nie?

občas som ten zachvat chytila v dopravných prostriedkoch kde nie je wc..uz 3 roky som ničim takým nešla a je to, stačí že len stojím na zástavke ked niekoho vyprevádzam a srdce mi búši, ruky sa mi chvejúa je mi nevolno, chodim len autom, vlakom, lietadlom

Klaustrofóbia je samostatná záležitosť, ale niektoré jej prejavy sa môžu objaviť aj pri panickej poruche. Našťastie klaustrofóbia a iné podobné fóbie sa dajú veľmi dobre - a podstatne rýchlejšie - odstrániť kineziologickým odblokovaním. Skús to, uvidíš, ako sa Ti bude dariť.

Eulalia
a nerozmyslala si nikdy o tom,
ze po tolkych rokoch uzivania liekov
by si mozno vedela zit aj bez nich, keby si moc chcela??