Ahojky najprv by som Ti radila zájsť k psychiatričke nebáť sa a nehanbiť sa zato. Na začiatok Ti pomôžu a lieky a potom postupne ich vysadíš.Viem, že ľahko sa radí ale prežila som to a viem , že oveľa lepšie keď lieky neberieš ale ten začiatok je najťažší a ten prekonáš len s liekmi. A nájsť dakoho s kým sa o tom môžeš porozprávať a kto je pochopí len ľudí je veľmi málo nakoľko nechápu tie naše problémy. Musíš sa naučiť nebáť sa smrti to je hlavné, ked budeš žiť v strachu práve že môžeš to vyvolať nakoľko srdci tým trpí. Ja sa tiež bojím, ked mi zomrel manžel na rukách pozerala zoči- voči smrti a tiež sa bál hlavne pred smrťou. Len, že nikdy nevieme kedy to príde a preto musíme žiť naplno kým sa to dá. Som veriaca a veľmi mi pomáha modlitba a že verím že existuje život po smrti. Ale aj tak sa bojím. Sme asi slabšie povahy ako niektorý iný. Mne strašne pomáha ked niekto stojí pri mne a pomáha mi. Dobre robia masáže, prechádzky slnko ale na žačiatok s doprovodom. To len v skratke. Ešte sa ozvem.Patri to pre bilinočku a caesara.

Monika, si perfektný príklad ako zvládať problémy a ukázať že to ide. A to máš určite ťažšie ako ja. Klobúk dolu. Si pre mňa veľmi povzbudzujúci príklad. Ďakujem.

Díki caesar aj u mňa to je niekedy ťažké ale bojovať s tým musíme ináč si zničíme život. Ešte jeden príklad ja som napr. bála sa chodiť kde bolo veľa ľudí obchody autobus atd. Na začiatok som zobrala lieky a išla som aj ked dakedy som musela vystúpiť z autobusu potom už to išlo bez liekov. Bohužial je to boj a s tým musíme bojovať práve že nesmieme sa tým veciam vyhýbať lebo už potom to bude ťažšie. Ale zase každý je iný a ináč to cíti čiže veľmi ťažko sa radí.

Pekný deň všetkým! Eulalia, klobúk dolu, čo všetko si prekonala a dokázala! Ja sa s tou chorobou morím, "len" rok, prišla som o zamestnanie, priateľov a v rodine to tiež nie je ľahké: plniť si každodenné povinnosti, kedy by si najradšej zaliezla do postele a dívala sa do štyroch stien. Aj mňa chytá depresia a často také zúfalstvo, že si vravím, že nech sa to už skončí! Teraz momentálne som na Cipralexe, a po mnohých liečbach, čo som skúsila, som tak trochu v "latentnom", a nemennom stave, kedy ma choroba celkom neprepadá, prejavuje sa len miernymi závratmi, neistotou vo voľnom teréne a problémami s očami, ktoré tiež nie sú príjemné. A hlavne: stále ten strach, že to príde zas, napriek všetkému,čo som už skúsila! Chcem Ťa Eulalia poprosiť o kontakt na regresného terapeuta, lebo ja verím v minulé životy a viem, že za istých okolností ovplyvňujú našu psychiku a chcem sa to zlé v sebe pokúsiť za jeho pomoci odstrániť. Ak ten kineziológ by mi snáď pomohol. Tieto príspevky som čítala od roku ich vzniku: 2005 a nechce sa mi veriť, že nás je toľko! Súhlasím s názorom niekoho, kto napísal, že by sme mali spojiť svoje sily a sústrediť sa do spoločnosti, kde si budeme navzájom pomáhať, vymieňať názory, liečebné metódy a kontakty. Čo vy na to? Lebo toto je "beh na dlhé trate", ako som pochopila. Všetkým zainteresovaným veľa duchovnej pomoci, trpezlivosti a síl praje Gabriela.

Gabika, máš pravdu, je to beh na dlhé trate. Ale caesar aj Monika tu ukázali, že sa s tým dá bojovať. Ja som mala šťastie, že sa mi podarilo udržať si robotu a dokonca si nájsť aj lepšiu a že mám stále priateľov, ktorí stoja pri mne. Takže ak máš pocit, že si sama, príď sem, tu sa z času- na čas stretávame a navzájom sa povzbudzujeme. Ostatné som Ti napísala v SS.

Bilinočka - podľa Tvojho príspevku sa mi zdá, že si veľmi mladá, odhadujem Tvoj vek na nejakých - násť. Máš možnosť sa o svojich problémoch porozprávať s rodičmi? Aký je ich názor? Alebo ak nie s rodičmi, máš pri sebe niekoho skúsenejšieho, kto by Ťa vedel pochopiť a podporiť? Ak som dobre uhádla vek, môžu v tom hrať určitú úlohu aj rozkolísané hormóny, ale každopádne si ešte mladá, aby si sa s takýmito problémami borila sama. Ak sa nepustíš do liečenia hneď, môže sa to časom zhoršiť. Preto by si mala, podľa môjho názoru, čo najskôr navštíviť lekára. Držím palce, aby si to zvládla.

Gabika mne sa to páči len sme roztrúsení po celom Slovensku. Určite by sa nám diskutovalo dobre vlastne všetci máme tie isté problémy a napísať vieme len v skratke . Neviem čo nato ostatní z mojej strany nevidím problém. Ja som z Košíc. Pekný dníček všetkým.

Veď to je ten problém, že sme každý z iného kúta a aj keď je to Slovensko malé, na pravidelné stretká je to trochu problematické.

Vieš, ja si myslím,že toto fórum je tu aj práve na to, aby sme sa celkom nezbláznili, aby sme pomohli tým,čo ešte tak jasne nevidia,kadiaľ ísť. Viem si raz za tri mesiace predstaviť stretko niekde v strede republiky a neľutujem ani čas,ani prostriedky,ak by sa dal môj život skvalitniť aspoň trochu. Obdivujem Vás, ako ste to všetko dokázali a chcem sa to naučiť aj ja! Už ma nebaví,ako ma každý považuje za hypochondra a ani posedenia u psychiatričky,ktoré k ničomu nevedú.Dík za názory.Gabriela

Gabika, máš pravdu, nie sme hypochondri - mimochodom, aj hypochondria je normálna choroba, to som tu už niekde písala. Ak Ti nepomáhajú sedenia u psychiatra, skús si dohovoriť psychoterapiu u nejakého klinického psychológa. Teraz sú už pomaly na každej poliklinike. Ale liekov by som sa zatiaľ nevzdávala, pokiaľ nemáš pocit, že vydržíš aj bez nich. Možno by sme takéto naše stretká mohli robiť v rámci kraja, kde má každý možnosť sa ľahšie dostať. Bola by to taká naša súkromná skupinová terapia

Takze moje skusenosti s panickou poruchov vobec neboli sprevadzane nejakymi fyzickymi tazkostami skor som si vsimol nadmerny strach uzkost bezradnost budem pisat o tom co som prezival ale upozornujem vopred moja diagnoza nie je iba panicka porucha takze niektore pocity sa nebudu stotoznovat s chorobou ako som uz vravel nadmerna uzkost to asi hlavne vecsinou ta panika prisla pri nejakom probleme zrazu pride panika a problem sa vam zda neriesitelny a zda sa vam ze vam uz nikto nemoze pomoct ja osobne som hned isiel vyhladavat odbornu pomoc moje pochodove myslienky mi vraveli ze ak mi uz nic nepomoze tak sa zabijem najednej stranesom sa vlastne aj radoval lebo som si povedal ze pri najhorsom pridem o zivot ale ta uzkost zmizne neviem myslite si co chcete neviem nikto mi nevravel aky stupen uzkosti to bol a myslim si ze ked ta uzkost previsuje smrt ked ta uzkost dozenie cloveka k tomu ze aj pomiyslenie na smrt je mu prijemne tak asi ta uzkost nebude najmensia budem na tuto stranku chodit kazdy den sa pozerat a odpisovat takze ak som dakomu pomohol nema zac mam 14 rokov ak to dakoho zaujima a staleš sa liescim liecebnu kuru podstupujem uz asi 2 az 3 mesiace a uzivanim liekov a psychoterapiamy sa moj stav zlepsuje mozem vam odporucit ze ak chodite ku psychiatrovi viac ako pol roka a nevidite zlepsenie spytajte sa ho na to ci by sa nemohli zmenit lieky odpisujte

Ahoj Marťinierko vidím, že si tu asi prvýkrát. Si ešte veľmi mladý aby si rozmýšlal o smrti ale zároveň som rada a asi nie som sama, že si návštívil psychiatra nakoľko ľudia sa hanbia zájsť za odborníkom.Ja som pred rokmi tiež chodila a nehanbila som zato a môžem povedať, že už teraz nemusím chodiť. Dá sa to liečiť ale choroba hocikedy môže znova prepuknúť takže si dávaj pozor. Prekvapilo ma, že aj takí mladí ľudia chodia na tento portál. Prajem ti skoré uzdravenie a mnohým ľudom môžeš ísť príkladom že si hned vyhľadal odbornú pomoc. Dá sa každá duševná choroba liečiť len netreba zato sa hambiť. Prajem Ti pekný večer.

Marťinerko, je dobré, že si nám napísal a veľmi rada by som bola, keby Ti toto fórum pomohlo nabrať pozitívnu energiu a nabrať také rozmery, ktoré by ťa odohnali od myšlienok skoncovať so životom. Máš nádherný vek, úžasných 14 rokov, kedy nie si už dieťa, ale ani dospelák...Prechádzaš nielen fyzickým a hormonálnym vývojom, ale i vývojom duševným. Toto obdobie života je pre teba veľmi dôležité a určite aj preto niekedy pociťuješ úzkosť, nepochopenie a množstvo rozporov. Aké ťažké je niekedy pochopiť tínedžerov v našich očiach a aké je ťažké niekedy pochopiť dospelákov očami tínedžerov...Viem, že si vo veku, keď by si už sám chcel veľa vecí riešiť sám, ale stále nemáš ten svoj priesto na riešenie podľa svojho...Ver, že my už máme za tým a tiež nám v 14-tich sa zdalo v pricípe všetko také ako možno práve teraz tebe.

Ale pre dnešok nebudem viac filozofovať. Chcem ťa hlavne uvítať v našom klube a povedať ti, že sme tu super partička. Sme tu prevažne baby - večné 17nástky (tak si hovoríme), chlapov tu máme akošafranu, takže tebe ako ďalšiemu zástupcovi sa tešíme. Čokoľvek ťa trápi a chceš o tom podebatiť, tu môžeš. Cíť sa s nami dobre

Martinerko, neboj. Prosto teraz je to tak. Bojuj a bude to fajn. Vetci tu bojujeme so strachom. Strach patrí k životu. Zneje to divne pre nás ale strach je normálna reakcia. Patrí k našej výbave odkedy je ľudstvo ludstvom. I občasné úzkosti patrie k životu a má ich každý. Na svete nie je jedného človeka, ktorý by úzkosť nepociťoval. My sme možno iný v tom, že ho máme častejšie, alebo si to aspoň myslíme, že sme odlišný od tých druhých, čo tiež nemusí byť pravda, len to trochu inak vnímame. Stres je spojený s fyzickými ťažkosťami, ktoré jeden môže vnímať veľmi dramaticky, iný sám seba presvedčí, že to je normálne. No a potom sa to nabalí ako lavína. Po prvých pocitoch príde najmä ten známy strach zo zopakovania sa podobných pocitov. Plus sa k tomu nabalí strach z miest kde je veľa ľudí. Stávame sa utiahnutejší atď. Primárny a podmieňujúci je ale podľa mňa stres a reakcia tela naň. Sprevádzaná určitými pocitmi - telesnými a duševná reakcia je STRACH z vlastných pocitov. Otázky - čo mi je ? Kedy ma to znova chytí atď. Stres je teda spúštač. Otázka je teda kde sa berie stress ? Samozrejme že vychádza z negatívnych zážitkov. Vonkajšie sú jasné, potom sú tie, ktoré si sami vyprodukujeme (to sú tie čierne myšlienky), podla mňa velmi stresujúce je nasávanie informácií (najmä TV, noviny - všimnite si - samé negatívne správy, jedna za druhou). My sa síce tvárime, že správy nepočúvame, no nasávame ich podvedome. No a potom sa to naše podvedomie snaží spracovávať. A hops, pocity sa vrátia. Pocity, ktoré nás obťažujú. Dobrou správou je, že tito pocity sami o sebe nie sú nejako nebezpečné. Len nás dosť obťažujú. A náš boj spočíva v tom, že stres ktorý v nás vyvoláva tieto reakcie musíme vyvažovať niečím pozitívnym, osožným (spôsobou ako bojovať sme už popísali veľmi veľa každý, určite tam patria aj lieky či návšteva u psychoterapeuta). Ak takéto barličky budeme používať pocity eliminujeme. Nie zlikvidujeme. Druhá časť boja spočíva v tom, že keď už aj tie pocity prídu treba samého seba presvedčiť, že nie sú niečím zlým ale naopak osožným. Naše telo má mnoho rôznych záložných systémov. Svojim spôsobom je predimenzované a má mnoho rezervných systémov. Ja viem, píšem dlho, možno to znie ako mudrovanie, ale neteoretizujem, sám som si tým prešiel a zistil som, že to proste funguje. Toto bola moja skúsenosť. Zovrel som ten problém do klieští. Vyhýbanie sa stresu a vyvažovanie príjemnými aktivitami(u mňa dôležité bolo nesledovanie Tv správ, atď, hudba, šport) - jedna strana klieští. "Skamarátenie" sa so samotnými pocitmi - druhá strana klieští. Tieto rýchlo a ľahko napísané riadky sú samozrejme výsledok niekoľkoročného boja. Viem, že som to tu už písal, ale pomáha aj keď si človek opakuje každý deň, aké úspechy už dosiahol (je to jedna z tých príjemných aktivít, opakovať si aký som úspešný v boji ).
Želám veľa síl do tohoto boja všetkým a ďakujem za toto fórum a za príspevky všetkých prispievateľov (aj toto je jedna z mojich príjemných aktivít )

Ahojte,
kukám čo je tu nové, dlho som tu nebola, chcela som sa spýtať či mal niekto z Vás trpiaci touto "hnusotou" také príznaky ako tlak v ušiach a rozmazané videnie, nízky tlak, točenie hlavy. Cítim už druhý týždeň tlak v ušiach, nie moc silný, ale je to veľmi, veľmi nepríjemné. Najhoršie to je v práci, mávam aj dosť nízky tlak 95/60, najprv som si myslela, že ten tlak v ušiach je spôsobený mojím nízkym tlakom, ale keď som ho dostala do normálu 120/70, tlak v ušiach neprestal, niekedy mám pocit, že som sa už úplne zbláznila a som hypochonder a všetko si namýšľam. Beriem už 4 roky CIPRALEX 10 mg denne 1 tabletu, a keď mi je fakt moc zle, tak FRONTIN, posledné týždne ako som spomínala mi bolo fakt mizerne, začala som znova brať frontin a to celú tabletku 0,5 mg, neviem, či tie tlaky v ušiach nie sú nejakými abstinenčnými príznakmi a moje telo potrebuje ešte vyššie dávky tohto lieku, alebo mám ísť k ušnému, poraďte mi prosím Vás, lebo mi to strašne znepríjemňuje život, v práci sa nedokážem sústrediť, teraz ani neviem či píšem gramaticky správne, lebo vidím rozmazane. Vďaka. Avril.

Ahoj Avril a všetci,

konečne som sa popri pracovnom zápale dostala do tejto témy.
Musím sa pochváliť-už desať dní som bez seroxatu, čo je môj osobný rekord ( po 5 rokoch užívania). Jasnéže točenice, slabá koncentrácia, trepanie dve na tri, vymletý mozog neobišlo ani mňa - neviem ako urobím ročnú uzávierku, no zatiaľ sa s tým veľmi nestresujem.
Navštívila som liečiteľa, ktorého mi doporučil môj známy, ktorému pomohol a teda musím povedať, že ma veľmi šokoval.
Zdiagnostikoval nás aj s priateľom úplne presne ( boli sme tam spolu, čo tiež veľmi pomohlo), odišli sme od neho v nemom úžase zásobení liečivami (výťažkami bylín a vitamínmi, doporučením na stravovanie podľa krvných skupín). Naozaj, musím uznať, zaberá!!!
Sem - tam mám stavy hystérie, som výbušná, je mi do plaču, všetky príznaky vysadenia seroxatu u mňa fungujú, ale je to celkom znesiteľné.
Po zahájení liečby - asi tri dni mi bolo hrozne, čo je vraj normálny prechodný stav, teraz sa cítim super, večer po príchode z prácie nie som vyčerpaná, dokonca aj stíham domáce práce - a s chuťou. Nálada - v pohode, až na sem - tam výkyv. Naozaj doporučujem. Avril, tiež som zvyšovala seroxat, lebo som mala tieto stavy okrem hučania v ušiach ( hučanie s tým naozaj nemusí súvisieť- skoč na ušné, bola zima, možno si chytila niekde nejaký zápal, alebo je to zabudnutý suvenír po odchode chrípky). Skús človeka, ktorého spomínam, pomôže ti s tým, nech je to čokoľvek. Upraviť stravu tiež doporučujem, naozaj cítim zlepšenie, keď dávam telu to čo potrebuje, keď si zatásam nejaké svinstvo, hneď je na h...
Držím ti palce, hlavu hore, musíme vyskúšať všetko, každému zaberá niečo iné.
HLAVNE SA NEVZDÁVAJME!!!

Avril, tieto ťažkosti podľa mňa nesúvisia s PP. Choď si radšej dať spraviť kompletnú preventívnu prehliadku lekárovi. Cipralex by nemal byť návykový, naopak, Frontin je. Ak si brala dlhšie Frontin a potom si ho vysadila, môžeš mať absťák z Frontinu.

zabudla som pripojiť link na človeka, ktorého som tak ospievala, volá sa Marcel Černoch, je to čech: www.slnieckova.sk http://slnieckova.sk/konzultacie

Ahoj Aima, Eulalia a vsetci poradaci,
konecne mi je lepsie, ten tlak v usiach prestal, bola som na kontrole u psychiatricky, vravela, ze to moze byt aj z pocasia, zmenou tlaku a pod., dufam, ze ma to zas nechyti, Frontin som prestala brat som na Cipralexe, aj ten mi zacina znizovat a v maji by som mala konecne prejst na nove lieky, ktore by uz nemali sposobovat sexualne problemy a pod. Uz aby bolo vela slnka, nielen tu, ale aj v dusi. Diky Aima za kontakt na toho pana. Dlho som tu nebola, lebo som bola s malym v nemocnici. Chcem Vam vsetkym popriat krasne, stastne a pozehnane Velkonocne sviatky, bez zhonu, stresu, depresii, aby sme mali ako som uz spominala slnko nielen tu, ale aj v dusi. AVRIL

Dobre padne prečítať si, že niekomu sa darí lepšie. Držím všetky palce.

Ahojte, dostala som sa od zaciatku temy len po deviatu stranu. Nemozem ani precitat vsetky prispevky, lebo sa mi trasu ruky, v ktorych drzim hrncek s kavou. netusim, ci moj problem by si zasluzil oznacenie panicka porucha, ale s niecim podobnym sa stretavam od "malicka" - najsamprv problemy v skole, stresy a prepustanie domov pocas vyucovania s vracanim alebo odpadavanim, na strednej som bola tien, nebola som schopna ucit sa na pisomky a odpovede, na maturach som takmer skolabovala - museli ma doslova prefackat, aby som sa spamatala. Po tychto skusenostiach som si povedala, ze vysoka skola nehrozi a nestoji mi za to, aby som sa pred kazdou skuskouzosypala. Bala som sa prechadzat popri technickej univerzite v KE, ked tam postavali mladi studenti, pripadala som si, ze kazdy na mne vidi, ze "okolo prechadza cudzia, nie nasa, nie vysokoskolacka". Nakoniec som sa na vysku odhodlala ist, boli to jedny z najkrajsich rokov mojho zivota, minuly rok som promovala a citila som sa neskutocne stastna. Ludia to na mne videli, ziarila som, zalubila som sa a oporou sa mi stal moj priatel. Hroza je, ze zachvat paniky sa mi vratil, v snoch sa mi prisniju veci, ktore som v praci nevedomky pokazila a skrsne vo mne take tusenie, ze sa na to musim pozriet a ono to nakoniec aj je tak, ze som tu chybu urobila. Prebudim sa na "ten pocit" v noci, busi mi srdce, potim sa a prehadzujem. Neverim si uz v nicom, este aj RZ som nechala preratat nasej pani uctovnicke, chodievam vsade s placom, nechuti mi jest. + jeden obrovsky problem... kedze si uvedomujem, ze nie je to celkom normalne revat od rana do vecera, neprichadza u mna do uvahy ani sexualny zivot, lebo sa bojim priviest do takehoto mojho stavu dietatko. Takze aj panicky strach z otehotnenia. Milujem svojho priatela za to, aky na mna je. Ked sme pred par dnami preberali moznost prace, povedal mi, nech sa nicoho nebojim, mame dohromady 4 zdrave ruky, nejaku pracu si najdeme. Verim, ze pri nom sa "zachvaty" nebudu vyskytovat, nechcem stresovat este aj jeho a bojim sa, ze ak by toho bolo nanho vela, mozno by ho presla chut stravit so mnou zbytok zivota.

Dlhy prispevok... ja viem, mozno sa mi ulavi, ked viem, ze si to niekto precita, mozno zareaguje, poradi. Vlastne ani neviem, preco som zacala pisat. Na obednajsej prechadzke so psikom sa budem snazit nepreplakat ju a vsimnut si kvitnuce podbeliky...