Môj mínuskár?
Rada by som poznala jeho výchovné metódy. Lebo mne sa podarilo z toho môjho neposedného deca vychovať mladého muža, ktorý absolvoval vysokú školu s červeným diplomom. Má dve krásne a múdre deti, ktoré vychováva spoločne s manželkou. Je dobrým otcom, milujúcim manželom. Je cieľavedomý a zodpovedný človek.
Dnes v rodinnom kruhu spomíname na jeho lotroviny a schuti sa zasmejeme. Vtedy si uvedomím, že stálo za to, potrápiť sa s jeho výchovou. A tie obete? Že mi pichli zopár injekcií? To nič, veď to zabolelo iba na momentík. Čo je to, proti tomu, akého mám dnes skvelého syna a jeho rodinku?

Tu niečo spomenúť, je ako predložiť Rorschacha. Každý vidí niečo iné. :-)))

Hm...žeby ?

Hm, až mi je ľúto, že môj nevystrájal tiež mám odložené aj leporelá, aj Dobšinského..aj anglické rozprávky..čítal veľmi rád asi nevynechal ani jednu knižku..iba ezoterické

Je ti ľúto?
Počkaj na vnúčatka, možno sa zadarí pri nich.
Hovorí sa, že každých sedem rokov príde k zmene, tak som očakávala, že aj u toho môjho tak bude....nie, až keď mal deväť, akoby čarovným prútikom niekto mávol. Od vtedy bol pokoj a on sa stal rozumným chlapcom. Obávala som sa, čo bude neskôr, v puberte. Všetko v poriadku, žiadne vzbury........ diplomy za výborný prospech a chovanie. Stohy prečítaných kníh, sústavné vzdelávanie, ktoré pretrváva dodnes.

Skor zlyhala vychova, autorita rodica

Moj syn ako dieta bol velmi zivy, od 2 rokov korculoval,. plaval, behal, bicykloval, vybil energiu, dcera naopak pokojna - ale nikdy mi nic neznicili, ani si neublizili, lebo som davala na nich pozor. nebezpecne veci boli ulozene mimo ich dosah, doteraz aj ked su dospeli, mam lekarnicku na najvyssej policke v skrini . Noze v linke v skrinkach, kde nedosiahli,. Knizky mam neposkodene, citali sme si z nich spolu. Na stenu sme natiahli jeden pruh bielej tapety v kuchyni,. tam si malovali, vzdy som ich zamestnala, so mnou upratovali, aj varili, je to vycerpavajuce pre rodica, ale ak sa nastavi system, funguje.

Ved OK, nesuhlaste, dajte noze rovno do ruky, spendliky, lieky ponuknite

Je stranka na FB Presovska historia, najdes tam vela starych fotografii, velmi pekna a prijemna stranka.

Dvojročný :
korčuľoval
plával
bicykloval

ach tá dlhodobá pamäť

Presne tak, mal v marci dva roky a v lete sa naucil plavat - v mori, , korculovat na on line a bicyklovat s kolieskami samozrejme, Je to dieta sportovca. Co Milanko, nepaci sa ti?

Verím.

Veru na také veci sa nezabúda...veď sú to naše deti. Môj v dvoch rokoch tiež bicykloval. Musel zo zdravotných dôvodov.

Tento príspevok mi hovorí z duše. Aby rodič sám nežil pri deťoch v strese, mal by sa v byte upraviť systém. Ešte dodám, že som varievala na zadných platniach, rúčky z panvíc a z kuchty nikdy nesmerovali do priestoru kuchyne, ale nad linku, papier z tlačiarenských rolní som zacvakla do pivničných hladkých dverí a kreslievali aj takto, podnes na to spomínajú, knihy detto, nerozprávkové a bohato ilustrované (encykl.) od troch sami, najmä syn, vždy poruke, rozložené leporelá neskôr slúžili pri hre na podlahe ako miestnosti v pôdoryse, bezhraničná fantázia, vtedy som nevedela o nich hodiny. :-)
Na čo však spomínam najradšej, ako si ročná sama pri mne listovala celý Schoner Wohnen bez roztrhnutia jedného listu (ten časopis bol dlho jedným z mojich najväčších relaxačných prostriedkov), dokázala sa koncentrovať na detaily, čo jej zostalo podnes. Dvojročná vydržala na rukách prezerať obraz za obrazom na Bienále ilustrácií, ... a už so svojou nie ročnou pokračuje v podobných aktivitách. Včera boli http://festivalmini.cz/.
Napriek všetkej mojej snahe mi je ľúto, že som nič nevedela o Montessori, ale svojím spôsobom zažili aj taký prístup. Priestor a čas na seba.
Tatko nešportovec, ale dokázal im fyziku vysvetľovať s desaťročným náskokom, čo som pokladala za predčasné, mala som ho v tom podporovať, pretože sa nebránili a názorné príklady vnímali.
Trochu som sa nechala uniesť.

Vôbec nie ..krásne spomienky a páči sa mi tá predvídavosť. Mnoho detí sa obarí, vyskúšajú či je v zásuvke el./bolo prvé že sme tam dali štuple ..spadnú do šácht, pivnice..aby som iné nespomínala.

čo dvojročné, moje boli v maternici a už plávali. a vraj aj bicyklovali.

Vzdy je to o rodicoch, nie o detoch.

Presne tak 100bodov!!

Akože cituješ mňa, zase si neodolala......vybrala si si ranný vek dieťaťa.
Ten môj sa nikdy nenaučil korčuľovať, hoci som mu postupne kupovala korčule. Tak isto to bolo aj s lyžami. Plávať, to áno, to vedel skoro. Všetky deti vo veku 6 mesiacov sa vedeli posadiť, môj nie, keď som ho v kočíku posadila, klátilo ho na všetky strany, ale zase vedel odpozorovať ústa a zopakovať jednoduché slová....mama, baba tata. Neplazil sa, nechodil štvornožky. Mal necelých 10 mesiacov, keď sa postavil a začal behať, nie chodiť, ale doslova behať. Vedel sa vynájsť, popodkladal si pod nôžky hračky a dosiahol tam, kde chcel. Áno, býval zranený, na pohotovosti nás dobre poznali....drobné zošívania na obočí, dlani, hrdle, pery, vždy manželovi strčil nôžku do bicykla. Nepoznala som obdobie otázok, že prečo? Vôbec nikdy sa nepýtal....všetko si vedel vysvetliť, zdôvodniť. Nechcem povedať, že rozumne, ale mal nekonečne bujnú fantáziu. A hygiena? Denne bobky v punčožkách, nebolo času zdržovať sa....strata času čupnúť, odbehnúť na vecko. Skončilo to v piatich rokoch, až potom, keď si s plačom musel sám prať gaťky v lavóriku. Ako prváčik cestou zo školy skočil pred tirák. Vodič sa triasol od hrôzy, čo nájde pod vozidlom....čupel tam chlapček, aktovka na chrbáte....vraj chcel vyskúšať, ako nad ním prefrčí.....to mi ten šofér prišiel povedať. Ako sa učil? Od začiatku výborne. V prvej triede sa učiteľka vyjadrila, že za svoju 36 ročnú prax sa s takým dieťaťom nestretla....keď ma spomínal, tak...... Pipuška
Vidím si mínusky....poznámky o tom, ako som zlyhala vo výchove a pozornosti o dieťa. Bol taký, aký bol a ja som bola nekonečne vďačná, že nedošlo k horším udalostiam.

To bol ten ranný vek, ale tým výchova nekončí. Nepíšeš, čím sú tvoje deti v dospelosti, kam si ich doviedla. Ten môj má dve vysoké školy. Diplomy a Európske certifikáty mu visia na pracovisku. Chodí prednášať na sympóziá, je predseda asociácie. Nedávno mi volal z hotela, kde si ešte zoraďoval podklady.....ja som mu povedala....Bože, ten môj malý neposedný synáčik, chodí dnes s aktovkou na ministerstvo. Ten čas tak nekonečne beží

Vieš, vôbec by som to ani nepísala, akosi ma vždy vieš vyprovokovať. Raz prepadnem tvrdým slovám, teraz zase akoby chváleniu.....reagujem na tvoje uštipačné poznámky, mínusku ti ale nedám. Nechcem ti pripomienkovať odkazom, alebo ss, lebo akosi ani tam nemám dôveru. Riešim teda takto, verejne....veď je sobota.

A vôbec ani nie je podstatné, čo naše deti dnes robia a čím sa živia. Vôbec nie. Najdôležitejšie je, aké sú. Ako sa správajú k partnerom, spolupracovníkom, akí sú z nich ľudia. Či na nás nezabúdajú v tom svojom uponáhlanom živote a majú pre nás čas na návštevu, rozhovor, milé slovo....spýtať sa nás, či sme zdraví ......To je potom výsledok našej výchovy, tam sa ukáže, ako sme to zvládli a ako sme sa zapísali do spomienok našich detí. Asi toľko, k tvojej citácii a vete, ktorou si reagovala.

afrikanka- ....ake su moje deti teraz? Su hlavne zdrave a ziju stastny zivot. To je to najdolezitejsie.

Ja som reagovala len na to, co bolo v prispevku a je jedno, kto to napisal, lebo ak male decko robi to, co robil tvoj syn, zodpovedny je vzdy rodic, nie dieta.

To je vsetko.