Čo s urgentom, kto si zoberie na zodpovednosť stratený zrak, to sa nechajú ženy vykrvácať, porážky, pôrody, vody v pľúcach ... je toho až-až.
Akosi sa nehovorí o odloženej zdravotnej starostlivosti ešte z prvej vlny, alebo ešte nie je ukončená štatistika? Iba odhady?
Nikdy nezabudnem na novú internistku, na kontrolu som čakala mesiace, a s bohorovným kľudom mi povedala, že ma nevyšetrí. A to som už sedela oproti nej v ordinácii. Ešte sa ma spýtala, ako sa cítim. Veľmi zle. Sestra ešte pred vstupom k nej mi odmerala vysoký tlak. Nič, dovidenia. Na to sa nedá zabudnúť .., poliklinika prázdna. Prázdna. Nikto tam nebol, ani u nej v čakárni.
To som bola po Covide, čo som si ešte ani neuvedomovala, zvládla som ho doma bez liekov, čo dnes považujem za zázrak. Onedlho si začal krvný obeh robiť čo chcel. Asi dozvuky. Pri prvom záchvate, keď som si myslela, že končím, tak zvažujúc sanitku som zavolala jogínke, ktorá ma ním previedla s uchom na telefóne, predýchavala som podľa nej. Aj sa jej to podarilo. Lieky som si upravila sama.
Znovu sa začne opakovať táto situácia namiesto toho, aby sa vytvorili oddelené nemocnice, ich niektoré trakty urobili izolačnými?
Aby sa ľudia mohli liečiť z necovidových dg?
Vy sa tu budete poniektorí na tom baviť, podporovať nátlakové akcie a súhlasiť s nimi?