Dnes som bola nakupovať v našom malom, obchodíku - je to síce samoška ale netreba hádzať do vozíka žetón alebo € aby ste sa odpojili. Vozíky sú do seba len pozastrkované. Potrebovala som zemiaky a vidím 3 druhy:
- jedny v sieťke, čistulinké, vyumývané, kožka svieža, nasvietené, len sa tak núkali - vezmi si ma. Lenže minule boli koťuhy tvrdé, konce zelené, nemohli sme ich jesť ani keď som ich opiekla.
- Druhé boli už trošku scvrknuté, so stopami blata, veľké, zložené voľne v debničke, mimo osvetlenia neónkami. Tie ma síce zaujali tým že boli veľké - ale reku čo keď tiež nebudú dozreté, zelené. A tak som sa pohla k tretej debničke.
- Tretie boli strednej veľkosti, tiež so stopami blata, ale čo ma na nich zaujalo boli k l í č k y .
A vzala som tie tretie a viete prečo? Konečne som videla zemiaky ktoré žijú, nemajú klíčivosť zastavenú chemikáliou, nad neosvetlenou, najlacnejšou debničkou sa vznášal starý, už aj zabudnutý ale známy puch babkinej pivnice.
A napodiv boli dobré: urobila som cibuľový šalát, nedrobili sa mi, neboli akoby surové, dokonca som si jeden len-tak osolený vhodila do pusy. Neviem prečo, ale som sa zrazu ocitla s tým dnešným šalátom u mojej babky ktorá už samozrejme nežije a kde bol na stole k rezňom tento obyčajný šalát.