...áno ja som bola u MUDr. ktorá je aj homeopatka...dala mi cielený liek...no žiaľ nepomohol. Tak zase som išla k "cvokárovi" a až tretí mi "sadol" beriem antidepresíva už 2 roky...teraz vysadzujem- ale žiaľ z iných dvôvodov.
No mne cvokár pomohol. Nepomhla mi ani psychologička a niekoľko sedení u nej ani homeopatička ani liečiťel, ani silná vôľa ani podpora rodiny...proste nič. A keď to nejde - tak to nejde. Musela som si ísť pre lieky a tie zabrali. Trvalo to síce dlho ...takmer 6 mesiacov kým som prestala mávať PP záchvaty, ale zabralo.
Teraz mám opačný strach, pretože beriem onko-liečbu a neznáša sa mi s antidepresívami, tak ich vysadzujem. No uvidím ako bude.
Všetkým ktorí ešte váhajú len toľko: ODHOĎTE PREDSUDKY!!! Chodťe k psychiatrovi a už v čakárni zistíte, že je tam možno viac" normálnych" ľudí ako dakde inde. Jednosucho máte problém - máte málo serotonínu - a ten sa nachádza v antidepresívach - no a tie predpisuje psychiater. Ak ten psychiater bude fakt dobrý, nielenže si Vás vypočuje, ale aj sa zamyslí či Tie Vaše problémi sú skutočne psychické a či sa za nimi neskrýva niečo iné - možno Vás pošle na CT , možno na ultrazvuk či inde ...a Vy aspoň zistíte, že ste v podstate zdraví a že jednoducho ako niekomu chýba železo, tak Vám serotonín.
To je všetko - netrápte sa ako ja 10 rokov...riešte to!

Veľa zdravia Vám prajem.

Ja bojujem s rovnakym problebom uz asi 2 roky. Mala som stastie a natrafila na skvelu psychiatricku. Z vlastnej skusenoti viem, ze lieky zacnu zaberat az neskor. A taktiez liekov je vela a treba najst spravnu kombinaciu. Mne pomaha serlift a frontin. Vzdy som si myslela, ze moj mozog je jedina vec co ma nesklame. A teraz som rada ze ma neliecia el. sokmi, studenou vodou, ... ale vdaka tym liekom normalne fungujem. Akurat kto to neprezil, ten to nikdy nepochopi.

Pekný večer prajem, rada by som sa podelila o svoje skúsenosti a trápenia aj ja. Môj problém začal niekedy v marci tohto roku, keď som celá zbledla a skoro odpadla. Myslela som si, že nevoľnosť to prejde. Aj prešlo. No začalo sa to vracať a s takou intenzitou, že som už nevedela ani aký je to život bez točenia hlavy. Mala som neskutočné závrate, hnusný pocit že odpadnem, pocity nestability, strašne mi vadili svetlá, z obchodov a domov som doslova utekala, po ruke stále flaška vody a nemohla som byť sama. V práci som nevedela vydržať, bola som rada že som sa doslovne doplazila na zástavku a domov. Musela som stále sedeť a všade. To točenie hlavy nonstop (či už vo vačšom pomere alebo menšom bolo neskutočné). Začalo to z ničoho nič, nejaké problémy som nikdy nemala a neviem prečo to je. Mám 23 rokov. Tak sa začal kolotoč vyšetrení, pobyt v nemocnici. Ekg, Echo, magneticka rezonancia hlavy, ultrazvuk vsetkeho mozneho, endokrinologicke. Vsetky vysledky ako z ucebnice az na nález v hlave na hypofýze nezhubný malý nádor (adenóm hzpofýzy), ktorý ale s mojimí problémami nesúvisí. Vyskusala som akupunkturu za ktoru som dala nemalo penazi, nepomohlo. Az mi moja neurologicka predpísala coaxil a frontin (ak sa to nebude dat vydrzat). s tým, že mi ani nepovedala čo mi je ale popravde už mi to bolo vtedy jedno len nech mi niekto pomoze. Ak to mozem povedat s frontinom som vtedy po 4 mesiacoch pocitila ze konecne som to aspon z casti ja. Mala som ho naozaj výnimočne, nechcela som sa s ním dopovať stále, az som si ho davala kazdy den. Zacala som ako tak zit, no povedala som si, že s frontinom to zivot nie je, tak som ho prestala brat a uz ho ani nechcem. Beriem uz 6 mesiac coaxil, ako tak mi pomohol, viem normalne fungovat, viem vydrzat v robote, no zavrate a divne pocity v malej miere stale ostali a neviem sa ich zbavit. Odkedy beriem AD mam pocit, že až teraz mam psychický problém a nie vtedy. V priebehu tých pár mesiacov sa so mnou ako naschvál vliekli aj malé zdravotné problémy. Jeden sa vyparil a ďaľší nastal. či už to bola zubná pohotovosť a odtiaľ na zubnú chirurgiu, gynekologické problémy, cievne. Ako keby sa to na mňa strašne kopilo a to som skoro nikdy nebolo u lekára, lebo mi nič nebolo. Mám pocit že sa mi tak podlomila psychika od kedy to začalo, že si vyvolávam aj iné veci. Mám strašný strach, z toho čo mi je, čo bude ako to zvládnuť. Pozerám na ludí okolo seba a závidím im s akou ľahkosťou kráčajú a ja som rada, že sa držím na nohách. Samozrejme je to teraz oveľa lepšie s liekmi ako predtým, no nechcem brať lieky. Ovládam teóriu, viem že to treba ignorovať, pozitívne myslieť no neovládam prax. Mám skvelého priateľa ktorý je stále so mnou, všetko chápe a snaží sa mi vždy vyhovieť, keď proste utekáme domov, ale to nechcem. Chcem žiť ako človek, no budem sa to musieť naučiť, dúfam, že sa mi to podarí. Podotýkam, že predtým som bola človek, ktorý mal okolo seba priateľov, skvelú rodinu, a stále sa smial a neviem čo sa stalo.

Držím všetkýýým palce, lebo viem že to nie je jednoduché.

kiticka, ak chceš žiť bez liekov AD, musíš prísť na to, čo spustilo u teba ataky PP., niečo sa udialo v tvojom živote a to budeš musieť vyriešiť., tie menšie zdravotné problémy-súvisia s PP,tvôj organizmus , tvoje telo sa ti snaží niečo povedať., máš veľké šťastie, že priateľ stojí pri tebe, ja ti držím palce, aby si zvíťazila.,

Presne toto a takto to povedz svojej psychiatričke. Mal som podobný problém a po úprave liečby zmenou AD sa to upravilo a teraz je to super.COAXIL je na teba dosť slabý.

o tom som este nepocula

u psychiatra som nebola, ale asi by som ho mohla navštíviť, dneska mám zas pocit že sa kolíšem zo strany na stranu také opitie zadarmo mne v podstate neurologička, ktorá mi predpísala lieky ani nepovedala, čo mi vlastne je. Niekedy sa do dá zvládať, niekedy je to horšie, treba asi obrniť psychiku a myslieť trošku pozitívnejšie.

Za návštevu psychiatra nedáš nič,aj ja som sa tomu bránil a už chodím k nemu rok a lutujem,že som k nemu nešiel skôr.Ušetril by som si rok problémov a neistoty. Vela fyzických problémov je psychického pôvodu!

Liečim sa na PP pomerne dlho/2000 – 2007,recidíva 2009 dodnes / no dnes sa mi pri rozhovore s klientom stalo, že som na niekoľko minút spadol do priepasti a po aplikácii liekov sa mi stav stabilizoval. Dostal som strašný strach až paniku, pričom som dostal strach aj z toho, že sa mi vrátilo. Strašné, radšej by som si dolámal rebrá. Začínam hľadať aj inú formu ako formu liečby u psychiatričky, a to kineziologickú poradňu. Mám len takú malú obavu, že natrafím na nejakého šarlatána/ku/. No moc ma ani nenadchýňa cenník, niektorí si pýtajú aj 50 € za 1 hodinu, sila. Bol som na jednom sedení s psychologičkou a nič moc. Chcel by som sa z toho dostať. Čím skôr, tým lepšie. Poraďte mi niečo. Už mám toho plné zuby.
Poznám jedného člena, ktorý sa liečil na mániodepresiu, po liečbe na psychiatrii / cca. 3mesiace/ vysadil lieky na svoju zodpovednosť. Dnes funguje ako hodinky, odvtedy prešlo cca 6 mesiacov.

Ahojte, Delonka, reagujem na radu pre Kiticku, ze by bolo dobre keby zistila "prelomovy okamih" kedy cela PP zacala. Ja ju uplne chapem, lebo som zhruba na tom tak isto. PP mam uz asi cca rok a pol a je to ako na hojdake, Raz uplne super a niekdy uplne na figu.
K tej pricine. Ja pravdepodobne viem ako to u mna zacalo, aale aj tak si s tym neviem rady. Je to ako keby to "islo uplne mimo mna". Mne to zacalo pravdepodobne prihodou v nemocnici, ked som tam bol s otcom a ten tam skolaboval, predomnou. Lekarom to bolo uplne jedno co s nim je a bude.Chvalabohu teraz je OK. Suhlasim s tym, ze treba vyriesit ten problem, ale co sa da na tejto prihode riesit? Jednoducho sa to stalo. Pravdepodobne sa nieco vtedy vo mne zlomilo, pohlo a neviem to dostat do normalu. Beriem teraz Seroxat, z casti pomaha, ale ked su extremne situacie, tak je to ako-kedy.

Ahojte, ddrzim palce vsetkym

Suchacik, choď hlbšie, budeš si určite vedieť odpovedať, prečo ťa to tak poznačilo, môj názor-rodičia sú pre nás tie korene, základ, dôvod,radosť,úsmev, prečo žijeme.,minulý týždeň som čítala rozhovor s pánom Radačovským, riaditeľ baletu, rozprával o inštinktoch, že ich podceňujeme, súhlasím s ním, vždy keď som na ne nedala a dala som sa ovplyvniť trebárs aj úplne mne najbližšími ľuďmi, nebolo to pre mňa dobré., brala som ohľady, resp. možno z veľmi širokej perspektívy som sa na problém, resp,. riešenie pozerala a inštinkt som potlačila., môžem poďakovať len osudu, že som neurobila viac škôd vo svojom živote a v živote mojich blízkych / na ktorých mi záleží/ tým rozhodnutím., moje telo mi to však spočítalo., paradox je, že som komunikativny typ, ale mám problém vyjadriť svoje pocity tým najbližším v mojom živote., vedela by som veľa hovoriť o "obetách",čoho som sa vzdala v mene lásky, teraz to však vnímam úplne ináč., suchacik, myslím, že vieš o čom hovorím...

Suchacik, nieco na tom asi bude. Mne pred tym nez to zacalo skolabovala dvakrat za sebou mamina, ostala cela bleda, modre pery, nehybna. Dodnes to mam pred ocami, no stalo sa a teraz je vdaka bohu v poriadku. Neviem co s tym mam dalej riesit ak je to z toho. Najnovsie mi zacali strasne busenia srdca ked mi horny tlak vyskoci aj na 150 . Neviem si uz s tym rady a asi si to aj sama cele prehlbujem. Delonka dakujem za radu a ked je toto pricina neviem ako sa s nou vysporiadat..

kiticka, myslím, že si už urobila prvý krok, keď si si to povedala,. môj názor-mamina je to naj ... pre nás všetkých v živote, sú to korene, istota,láska,ktorú všetci potrebujeme a hľadáme., keď ju máme, berieme to ako samozejmosť, keď môžeme o ňu prísť, začíname mať strach., kiticka, neviem, koľko rokov máš ty, neviem koľko rokov má tvoja mamina, prírodu nezastavíš, ale ty môžeš urobiť teraz veľmi veľa pre maminu a aj pre seba, poznáš rozprávku o troch grošoch?

Delonka mám 23, mamina 54. Popravde som na ňu veľmi citovo naviazaná, bojím sa o ňu. Možno ten môj večný strach mi zapríčínil toto všetko. Možno priateľ s ktorým už niesom dva roky. Ale 3 roky, čo som s ním prežila neboli veľmi ružové. Bol agresivný a psychicky som bola pri ňom na tom veľmi zle. Ale neviem, či sa to prejavilo až teraz keď mám priateľa, ktorý je úplny opak jeho. Čo je pravda, že sa to začalo presne v ten týždeň, keď som si našla nového priateľa.
Rozprávku o troch grošoch si bohužiaľ moc nepamätám.

Ty máš tiež problémy s PP ?

áno, je tomu cca päť rokov, ked to u mňa začalo., myslela som si, že je to depresia - nevyšla mi zmena, od ktorej som si veľa sľubovala, nabúralo to moju vieru v seba a potom to už išlo ako domino-kocky padali jedna za druhou.,bola som v takom stave, že som nedokázala ísť von medzi ľudí, bála som sa v obchode vypýtať si tovar, stále som mala pocit, že všetci to na mne vidia, všetko robím zle... a to v tom bol ten "pes zakopaný"., bola som aj u psychológa, ale keď mi navrhla liečbu liekmi, nechcela som, pomohla mi kineziologička.,
kiticka, to nie je krátkodobý proces, mať PP, môj názor je, že sa do toho stavu dostávame postupne, bolo by to na dlhé písanie, a rozprávka o Troch grošoch? jeden groš vraciam rodičom, za to čo dali oni nám, druhý požičiavam deťom, aby sa mi vrátil, keď budem stará a z tretieho žiješ, to je tak v skratke, mamina ťa potrebuje a ty máš obavy, či jej dokážeš dať to, čo ona teraz potrebuje, nehľadaj v živote dokonalosť, dávaj to, čo si schopná dať, to je najdôležitejšie, držím palce.

Lieky som nechcela brať ani ja, no bohužiaľ ja som už nemohla chodiť ani do roboty, len som čakala kedy skolabujem, všetci sa o mňa báli, bola som nonstop bledšia ako stena. V obchode som v čakaní v rade vracala tovar na miesto a utekala domov. Strašne mi vadili tie hnusné svetlá. Teraz lieky beriem, no mala by som pomaly vysádzať a je tuten strach, že sa vráti všetko do starých kolají. Ani teraz to neni dobré, ale je to určite lepšie. Viem vydržať v práci, ale potom rýchlo domov a takto to ide už rok. Som z toho zúfala, chcem svôj život naspäť a neviem ako sa k nemu dostať. Dokonca aj v deň silvestra som ušla domov z chaty od priateľov. Niektorý si myslia, že na nich kašlem keď nechcem ísť ani von na kofolu, ale to nevysvetlím, že to už neviem, respektíve sa toto strašne bojím.
Vždy som v živote potrebovala mať dokonale všetko spravené, či už prácu, ktorú som dostala, či už ako tak yariadený svôj život. Veľmi rada pomáham ľudom, no teraz potrebujem pomoc ja a to že si kúpim Notabene ako dobrý skutok mi zdravie naspäť nevráti A to som si vždy myslela, že každá choroba hneď prejde, len to treba preliečiť. Zistila som, že sa treba s tým aj naučiť žiť.
Delonka držím aj tebe palce a ďakujem.

kitička, akokeby som čítala môj príbeh., obdivujem ťa,že si to vydržala rok.,už som niekde hovorila o tom,že mám dojem,že PP chytá ľudí s veľkým zmyslom pre zodpovednosť, maximalistov a tak vlastne, keď nám niečo nevyjde, naša psychika takto reaguje., mám dcéru v tvojich rokoch, viem čo prežíva ona a ako sa o mňa bojí, keď sa necítim dobre, a ja mám presne toľko rokorv ako tvoja mamina., pre mňa je najväčšia poklona, ak to tak môžem nazvať, keď mi moja dcéra povie, že ja som jej najlepšia kamarátka.
kitička, svojej mamine pomôžeš najlepšie, keď sa ty "zharmonizuješ", prvý krok by však mal byť, presvedčiť samu seba, že ty nerobíš a ani si neurobila nič zle., neviem, zdá sa mi však, že ten ukončený predchádzajúci vzťah nemáš ešte sama v sebe ukončený., snaž sa nájsť si každý deň niečo, na čo sa dopredu tešíš, obyčajnú, malú radosť, aby si tie čierne pocity pomaly vysúvala a nahrádzala práve týmito malými radosťami., nepôjde to samo, musíš sa o to pričiniť ty! aj na silu., ja sama,keď som si mala nájsť tú malú radosť, som bola v takej "černote", že som si nespomenula na nič iné, len na chuť raňajšej kávy a tak som sa tešila na ňu a potom to pomaly išlo., ja som mala veľké šťastie na dve kolegyne v práci, tie ma dosť držali nad vodou, vyhľadávaj len ľudí, ktorí ti dodajú optimizmus, smiech, radosť... kitička, skúšaj, hľadaj, čo ti pomáha a v tom pokračuj., všetko dobré ti želám

To delonka:
Veľmi sa mi páčia Tvoje názory, vidno, že si si už niečo preskákala. Zatiaľ som nerozmýšľala nad tým, či som až tak veľmi zodpovedná, ale niečo na tom asi bude.

To kiticka:
Neviem, či si už mala čas, prečítať si celú túto tému. Za tie roky sa tu už toho nahromadilo dosť. Ak máš problémy, napr. čakať niekde v rade, cestovať v autobuse a pod., skús zakaždým odvrátiť svoju pozornosť od seba a zamerať ju na hocičo iné, aj na nejakú blbosť. Niekde na začiatku témy nájdeš, ako som ja počítala cez okno autobusu kandelábre. V obchode si napríklad začni v duchu spočítavať čo Ťa bude celý nákup stáť, pekne kus za kusom si pozri koľko stál a v hlave si to spočítavaj. Alebo si na každom kuse prečítaj tie najdrobnejšie písmenká - zloženie výrobku, výrobcu, atď. Môžeš aj spočítať koľko kusov je z jedného tovaru vyloženého na regále, pri ktorom stojíš. Odvedieš tým svoju pozornosť od vlastných pocitov a prekonáš strach. Skúšaj pekne pomaličky, to nevadí, že sa Ti to nepodarí na prvý raz, podarí sa na druhý, tretí a čoskoro budeš v tom majstrom. A hlavne dýchaj zhlboka.
Skús si nájsť medzi staršími témami tému Depresia, aj tam nájdeš dosť nápadov.

Uz velmi dlho mi chodi update tejto diskusie na maily... od kedy som sem prvy krat napisal, pred viac ako 2-3 rokmi.
Citam, ake problemy mate a sem som sa opat rozhodol opat napisat, ked som si precital kitickinu spravu. Strach z cakania v rade, kofoly, silvester...
Tym vsetkym som kedysi presiel aj ja.

Zo svojich dozvukov po stuzkovej som usiel potom ako som mal zachvat - potom som sa 30 min prechadzal po snehu v platenych papuciach, kym po mna neprisli rodicia.
A preplnene obchody, nemoznost ujst... viem, aku paniku som citil.
Jazda autom, autobusom, oficialne podujatia, koncerty, prednasky, kino, ked som nahodou sedel v strede radu...
Chcem tym vsetkym povedat, ze som si isty, ze som trpel panickou poruchou, so vsetkym, co k tomu patri, vsetkym, co tu vsetci uz velmi dlho pisete.
A chcem povedat jedno: Dnes som zdravy.
Mozno sa mi to znovu vrati, mozno nie, no viem, ze zijem bez PP uz 2-3 roky, nebral som na pomoc ziadne lieky. Iba uvedomenie. A chcem vam v kratkosti povedat svoj pribeh, snad to niekomu z vas pomoze.

Od detstva som bol perfekcionista, vysoko inteligentny, clovek "spolocensky", so vsetkym, co k tomu patri, tuzba po obdive ludi, snaha uputat pozornost, vzdy mat "obdivovatelov" - tym myslim ludi, ktori ma mali radi, ktori chceli byt so mnou, obdivovali ma pre to, aky som. A zaroven tam bola ista neistota v rodine, vztahy boli trochu bez citu a fyzickeho kontaktu (napr objatia), od detstva, ktore myslim, ze som si tymto sposobom kompenzoval.
Myslim, ze to je prvy dovod - tusim, ze neistota plynuca z nedostatku pozornosti alebo faktu, ze nie"som pre niekoho zaujimavy", skombinovana s neistotou lasky zo strany rodiny, boli pre mna faktormi, ktore moju PP udrziavali.

Dalsi bod bol spustaci mechanizmus - stravil som rok v Amerike, kde sa to vystupnovalo a stalo stabilnou sucastou mojho zivota. Myslim, ze to plynulo z dialky od domova a zivotnej neistoty - mal som strach, ci ma maju ludia (priatelia, okolie) skutocne radi atd... tusim, ze som nemal stabilne zazemie v tej dalekej krajine.

Vsimol som si, ze vzdy sa moja PP spajala s 1 clovekom, ktory mi bol blizky a ktoremu som sa "vyplakaval na ramene", teda ktory bol moja butlava vrba ohladom vsetkych mojich pocitov a strachov, clovek, ktory so mnou stal von na zime, ked som sa potreboval ukludnit z hyperventilacie, clovek, ktoremu som zavolal, ked mi bolo zle a bal som sa... Vsimol som si, ze tato rola sa vystriedala na minimalne 4 ludoch, no to obdobie, kedy to vzdy bolo najhorsie, bolo vzdy charakteristicke tym, ze som takehoto cloveka na blizku mal.
Mam podozrenie, ze to suvisi opat s tym nedostatkom lasky a neistotou - ako nahle som teda objavil cloveka, ktory bol ochotny ma pocuvat a prijimat a pomahat, mal som tendenciu "choriet", lebo som podvedome tuzil, aby sa ten clovek o mna staral a neopustil ma, aj ked to so mnou bude tazke. Aj ked to je len teoria, dava mi to zmysel. Pocul som, ze choroba je cestou k vyhodam, clovek ochorie (alebo somatizuje), prejavuje sa tym podvedoma tuzba, aby sa o neho starali, aby k nemu boli ludia lepsi... prejavuje to nedostatok lasky alebo vycerpanost zivotom, tuzbu po objati a pochopeni, pokoji.

Jednym zo zaujimavych aspektov mojej panickej poruchy bola potreba ujst. Pricom si myslim, ze nebolo pred cim utekat, ani kam utekat, nebolo to potrebne. Bol to iracionalny pocit, potreba ujst od niecoho. Pricom to bol pocit cisto psychicky, ktory nasledne vytvaral pocity fyzicke. Ale napriek tomu to po fyzickej stranke nemalo nic s miestom, kde sa tieto pocity objavili.

A teraz riesenie - zacal som chodit ku psychiatricke a pomocou psychoterapie, relaxacie a predstavovani si veci za vedenia psychiatricky som sa z PP dostal von, uz na prvom alebo druhom sedeni, uplne nahle a prekvapivo.
O co islo - predstavoval som si potok, tecuci lesnou cestickou dole, isiel som ku pramenu a potom som mal skusit prekrocit na druhu stranu potoka, uz pri prameni. Na druhej strane totiz bolo dievca, ktore sa mi v tej dobe pacilo a chcel som za nou ist. No zrazu predomnou vyvstala sklenena priesvitna stena a ja som nemohol.
Psychiatricka sa spytala, ci sa mi neda nejak cez nu prejst. Ja som povedal nie, no potom som sa rozhodol, ze skusim a zrazu som strasne vysoko vyskocil a preskocil som tu stenu. Pochopil som totiz, ze je to moja predstava a dokazem to, ked chcem. A dostal sa ku tomu dievcatu.
To bol koniec relaxacie a pani psychiatricka mi po tom povedala, ze som spravil velky krok a uz by ma pocity PP nemali dalej trapit.

A ja som tomu nechcel verit... no do tohto momentu je to tak.
Nie som si isty, co sposobilo to, ze to zrazu zmizlo, no myslim, ze preskocenim tej steny som sa oslobodil od niecoho, co mi vytvaralo tie pocity neistoty, strachu... vela som uz nad tym rozmyslal, ako sa to vlastne stalo, co to odblokovalo... neviem. Nie som si isty. No citim, ze v tom momente som sa stal ako keby slobodnejsim a zrazu som prisiel na to, ze mozem robit cokolvek bez toho, aby som sa bal, co sa stane. A tak je tomu doteraz.

A uvedomil som si a stale si uvedomujem, ze my perfekcionisti mame tendenciu si vytvarat ocakavania, ktore su zial casto nesplnitelne. A ked sa deju veci proti nasim ocakavaniam alebo predstavam, sposobuje to nevydrzatelne pocity a uzkost, teda vlastne nieco podobne ako PP. Preto sa ucim (a odvazim sa povedat, ze mi to uz aj celkom ide) neocakavat a prijimat veci take, ake su. Teraz dokazem kdekolvek sediet aj do skoncenia sveta, bez pohnutia. Ved nech, tak je to tak, poviem si. A zrazu mi nerobia problemy ani preplnene priestory ani nic take... aj to ma urcite suvis.

Tak. Dost uprimne som tu vyrozpraval svoj pribeh, otvaranie sa cudzim ludom je vzdy tazke, no verim, ze som spravil spravnu vec - verim, ze vam to pomoze. Aspon niekomu z vas. Verim, ze sa vsetci dokazeme oslobodit od nasich strachov, jednoducho preskocit tu stenu...

A ja vam k tomu prajem vsetkym vela sil. Nech Boh da, co ma dat.

Muzikant, za tento príspevok máš odo mňa 100 bodov, je to super.
Vďaka.