Slová primára interného oddelenia NsP Prievidza so sídlom v Bojniciach, MUDr. Pavla Majdáka:
"Údaje na papieri a covidová realita v nemocniciach sa rizišli
Pacienti čakajú v rade pred nemocnicou, v sanitkách, kým sa dostanú na rad. S covidom aj bez. Už sme aj zabudli na plánované operácie. Na normálnu zdravotnú starostlivosť.
Prežívame koronačasy. Niektorí. Tí šťastnejší. Tí hlúpejší a zákernejší si ich neuvedomujú alebo ich skotomizujú a zneužívajú. Nie sú zriedkavé aj kombinácie týchto javov. Niektorí za pár dukátov a percent preferencií bezohľadne vystavia ďalšie tisíce ľudí nebezpečenstvu. Snáď im to raz ten ľud a pán Boh zrátajú.
Vraj sa blížime ku naplneniu kapacít nemocníc. Nie. Kapacity slovenských nemocníc sú dávno prekročené. Možno nie všetkých a v rovnakom čase. Ale v mnohých a tých je čoraz viac. Bez ďalšej možnosti distribúcie vitálne ohrozených pacientov tam, kde aspoň papierovo vykazujú nejaké lôžkové rezervy. Lebo papier a realita prestali korešpondovať.
Na papieri sú lôžka. Ale aj na zavretých a zamknutých oddeleniach, na ktorých nemá kto pracovať.
Tragédia covidu sa začína spravidla v tej chvíli, keď dôjde ku strate pufrovacej schopnosti nemocnice. Keď jej schopnosť starať sa o ďalších a ďalších a ďalších pacientov presiahne jej schopnosti. Keď sú dlhodobo na PN desiatky a stovky zamestnancov nemocnice, keď zúfalo chýbajú sestry, sanitári, lekári. Keď chýbajú rádiológovia a nemá kto spraviť CT, nemá kto spraviť Rtg hrudníka pacientovi s covidom. Keď sa pacienti s covidom už nezmestia na covidové oddelenia a sú liečení na bežnom oddelení.
Ak tento stav trvá dlhšie, pri všetkom úsilí sa covid rozšíri po celom oddelení. Tí zdravší a silnejší si to nemusia ani všimnúť. Ale skaza pokračuje. Chorí sú pacienti, ktorí rezervy nemajú, ťažký priebeh skolí aj personál v strednom veku.
Denne čítame, koľko pacientov je na umelej pľúcnej ventilácii a koľko je na jednotke intenzívnej starostlivosti. Tie čísla by boli oveľa vyššie, keby sa tam dostali všetci tí, ktorí takýto typ starostlivosti potrebujú. Množstvo z nich bojuje o holý život na bežnom oddelení.
Narastajúcu incidenciu nových prípadov je možné považovať za orientačné číslo. Dôležitejšie bude percento pozitívnych. A najdôležitejší je údaj o počte hospitalizovaných. Tomu sa dá veriť. Ten nám hovorí o tom, čo sa skutočne deje a v akom stupni ohrozenia sa táto spoločnosť a jej jednotlivé regióny nachádzajú.
Prepáčte mi tú úprimnosť, ale uvádzaným číslam o dennej mortalite neverím. Pochybujem o metodike aj skutočnom započítavaní mŕtvych na covidových oddeleniach, v nemocniciach aj v teréne. Samostatnou kapitolou by iste boli sekundárne úmrtia po takzvanom „prekonaní“ covidu. Zdá sa mi málo pravdepodobné, že sme stále najlepší v Európe.
Klobúk dole pred tými lekármi, sestrami, sanitármi, ktorí ešte stoja na hradbách nemocníc s vytasenými mečmi a bránia, čo sa dá. Na príjmovej ambulancií obvolávajú všetky nemocnice, ktoré ešte poznajú, či nezoberú ešte jedného pacienta. A potom ďalšieho a ďalšieho. Lebo u nich už nie je žiadne miesto. Prosia. A potom plačú.
Pacienti čakajú v rade pred nemocnicou, v sanitkách, kým sa dostanú na rad. S covidom aj bez. Už sme aj zabudli na plánované operácie. Na normálnu zdravotnú starostlivosť. Tí, čo to zažili, už nikdy nebudú ako predtým. Tieto stigmy si budeme niesť do konca života. A mnohí pochybujú, či toto chceli robiť a zvažujú, čo budú robiť potom. Za plného chodu oddelení sa ťahajú kyslíkové rozvody na všetky lôžka a (chválabohu) sa zbavujeme tých strašných, ale v daných chvíľach tak prepotrebných kyslíkových fliaš, ktoré boli všade.
Ak je ešte niekto, kto tomu nerozumie, strácam schopnosť chápať aj ja. A ak niekto vidí iné svetlo na konci tohto strašidelného, čierneho tunela ako očkovanie, tak nech nám poradí. Dúfam, že väčšinu tých sprostostí, ktorým sa občas nevyhnem, keď si prečítam diskusie, píšu len nejakí záškodnícki, zaplatení, zákerní trollovia, ktorí sledujú vlastné zvrátené záujmy. Dúfam, že normálnych ľudí je väčšina a tí sa naopak budú biť za to, aby mohli byť zaočkovaní. A to čím skôr. Dúfam, že normálni ľudia rešpektujú životy svoje, aj svojich blízkych a tiež cudzie, a budú sedieť doma. A ešte vydržia. Lebo my sa neblížime ku katastrofe. Toto je katastrofa. "
Zdroj: Dennik N